Fotogenická ohava Klaus Kinski

8.10.2007|Jozef Rigo|
Fotogenická ohava Klaus Kinski

(18.10.1926, Sopot, Poľsko - 23.11.1991, Lagunitas, Kalifornia)

Nemecký herec poľského pôvodu Klaus Kinski, ktorého démonická tvár nemá v dejinách kinematografie obdobu, sa od iných predstavitelov šialencov a temných monštier líši v jednej zásadnej veci: aj keď vo väčšine prípadov predával vo filmoch iba svoj desivý vzhľad temného anjela, jeho herecký talent bol mimoriadnych kvalít a ak dostal part, s ktorým stálo zato sa popasovať, rozvíjal svoje herecké umenie do netušených výšin a rozmerov...

Vlastným menom Nikolaus Günther Nakszynskibol synom lekárnika. Vtedajšie pomery a okolnosti ho donútili, aby sa presťahoval aj s malým päťročným Klausom do vtedy rozkvitajúceho hlavného mesta nemeckej ríše - Berlína. Od roku 1936 navštevoval humanitné gymnázium princa Henricha v Berlíne-Schönebergu, ale štúdium musel prerušiť, pretože narukoval do armády a odišiel na front. Dezertoval a zbytok vojny strávil v britských zajateckých táboroch, kde začal koketovať s herectvom. Jeho návrat domov však príliš šťastný nebol a Kinski zažíva ďalšie ťažké obdobie svojho života. Všade vtedy vládol povojnový zmätok a chaos. Aby sa nejako uživil rozhodol sa skúsiť to s herectvom. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že svojím talentom dokáže pritiahnuť a nemýlil sa. Mal však vždy veľký problém s autoritami, preto veľmi často prichádzal o prácu. Prejavil tiež veľký talent na jazyky, celkom ich ovládal päť: nemecky, francúzsky, anglicky, taliansky a španielsky.

Po vojne vystupoval na javiskách v Baden-Badene a Tübingene a od roku 1946 pôsobil na rôznych divadelných a kabaretných scénach v Berlíne, napr. Schlosspark-Theater, Theater in der Kaiserallee, Deutsche Theater a Hebbel-Theater.
Ako vlastný projekt realizoval v roku 1949 v sále berlínskeho Kurfürstendamme monodramatickú aktovku Jeana Cocteaua Ľudský hlas.
Veľký úspech zaznamenal v roku 1952 pri produkcii Berliner Festwochen ako knieža Myškin v balete podľa Dostojevského Idiota. Behom 50.rokov hosťoval v rôznych nemeckých a rakúskych divadlách, kde hral Saint-Justa v dráme Georga Büchnera Dantonova smrť a titulnú úlohu v hre od Goethea Torquato Tasso a Shakespearovej dráme Henrich IV. V roku 1953 vzbudil pozornosť svojimi verejnými (až štvorhodinovými) recitáciami Villonových, Rimbaudových a Schillerových básní a monológov zo Shakespearových diel, s ktorými sa predstavil aj v susedných nemecky hovoriacich krajinách; mnohé z nich boli nakrútené na gramofónové platne. Jeho úloha vo filme Morituri /1948/ mu otvárala cesta do sveta strieborného plátna. Vo filme sa dlho objavoval hlavne v epizódnych úlohách a pre svoju excentricky démonickú tvár lemovanú blond vlasmi sa stal vyhľadávaným predstaviteľom lotrov, zločincov a šialencov v komerčných, často veľmi podradných filmoch.

Od začiatku 60.rokov bol obsadzovaný do kriminálnych príbehov, najmä adaptáciou Edgara Wallaceho, talianskych westernov a thrillerov, španielských hororov, erotických, exotických a dobrodružných filmov. Do tohto obdobia však už spadajú aj Kinského veľké filmy ako sú Doktor Živago /Doctor Zhivago, 1965/, Pre hrsť dolárov navyše /For a Few Dollars More, 1965/ alebo Dobrodruh z Istanbulu /Estambul 65, 1965/, kde už svojimi rolami vynikal. Celkom natočil v tomto desaťročí približne 60 filmov.

Medzinárodné uznanie mu priniesla spolupráca s režisérom Wernerom Herzogom, ktorý v ňom objavil ideálny typ diabolského hrdinu pre svoje spektakulárne vízie odohrávajúce sa v minulosti a v exotických krajinách: fanatický španielsky dobyvateľ Lope de Aguirre v dráme o hľadaní bájneho El Dorada Aguirre - hnev bohov /Aguirre: The Wrath of God, 1972/. To bol ich prvý spoločný film. Rok pred vznikom Herzog skautoval lokácie v Peru, pri Maccu Picchu, v okolí Amazonky. Kvôli administratívnej chybe leteckej spoločnosti sa 24.12.1971 nedostal na palubu lietadla smerujúceho do Peru. Lietadlo havarovalo v Amazónskom pralese. Jediným človekom, ktorý haváriu prežil bola Juliane Koepcke. Tento incident ho inšpiroval, aby spolu s Koepcke neskôr natočil dokument Krídla nádeje /Wings of Hope, 2000/ s najlepším priateľom Wernera Herzoga a zároveň jeho úhlavným nepriateľom. Herzog točil Aguirre s nízkym rozpočtom a vedel, že si nemôže dovoliť chyby. Splavovanie Amazonky v tropických horúčavách, s hercami navlečenými v ťažkých, dobových kostýmoch, s nedostatkom jedla a pitnej vody malo podľa neho zaistiť nevyhnutnú autentickosť. Kinski sa však začal vyhrážať, že predčasne opustí natáčanie. Herzog si samozrejme nemohol niečo také dovoliť a dokrútky s novým predstaviteľom hlavného hrdinu boli mimo možností. "Povedal som mu, že mám pušku," vysvetlil Herzog v dokumente Môj najlepší priateľ / blázon /Mein liebster Fiend, 1999/, ktorý je venovaný Kinskemu. "Povedal som mu, že by nezašiel ani za
zákrutu rieky a mal by v hlave osem guliek." Tento argument Kinskeho zrejme presvedčil a film dokončil. Aguirre sa stal Herzogovým prvým medzinárodne známym hitom. Príbeh s Kinskim však pokračoval ďalej.

Herzog s Kinskim sa zoznámili , keď mal Herzog 13 rokov a býval v prenájme vedľa Kinských v Mníchove. Herzog v jednom z rozhovorov spomenul, že už vtedy si uvedomil, že chce byť a bude režisérom a bude Kinskeho režírovať. O 15 rokov neskôr, keď už mal Kinski za sebou niekoľko dlhometrážnych filmov a Herzog si svojou dokumentárnou aj filmovou tvorbou vyslúžil titul najväčšieho talentu Nemeckej novej vlny sa po prvý krát stretávajú ako režisér – herec.

Ďalej Klaus Kinski vystupoval ako nezabudnuteľný upírsky gróf Dracula v horore podľa starej legendy Nosferatu, fantóm hrôzy /Nosferat, Phantom der Nacht, 1979/, ponižovaný vojak a zdeptaný manžel Woyzeck vo filmovom prepise hry Georga Büchnera Woyzeck /1979/, bláznivý dobrodruh a posadnutý milovník opery uprostred amazonských pralesov Fitzcarraldo v psychologicko-dobrodružnom epose Fitzcarraldo /1982/ a výstredný dobrodruh, zlatokop, bandita, správca trstinových plantáží, nákupca otrokov a napokon aj africký miestokráľ Francisco Manoel da Silva v dobrodružnej snímke Zelená kobra /Cobra verde, 1987/. Kinski vyhlásil, že u Herzoga už nikdy nebude hrať. Síce to raz porušil v roku 1987 vo filme Zelená kobra, pri realizácii filmu však došlo medzi oboma znovu k vážnym rozporom, Kinski dokonca Herzoga fyzicky napadol. Potom od nedokončeného filmu odišiel. Zelená kobra bola síce bez neho dokončená, nie je však do spoločnej tvorby veľkého režiséra a herca započítaná.

Vo filme Fitzcarraldo by niekto mohol nesúhlasiť a argumentovať, že ťahanie 340 tonovej lode cez horu od toku jednej rieky k druhej, bez akýchkoľvek špeciálnych efektov – ústredný motív tohto filmu a dôvod prečo sa s ukončením filmu meškalo viac ako štyri roky, je dostatočný dôkaz šialenstva. V dokumente Môj najlepší priateľ / blázon Herzog spomína na to, ako mu domorodci hrajúci vo filme Fitzcarraldo komparz ,ponúkli, že Kinskeho, ktorého výbuchy sa s natáčaním stávali stále neznesiteľnejšími, pre neho zabijú. Pravdaže ich úprimne a dobrosrdečne myslenú ponuku neprijal a trápil sa s ním ďalej. Keď všetci Herzoga opustili bol to práve Kinski, kto sa za neho postavil a film sa nakoniec podarilo dokončiť a predstaviť na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, 1982, kde vyhral hlavnú cenu za réžiu. 

V 80.rokoch Klaus Kinski končil vlastným réžijným debutom v Taliansku- životopisným filmom Paganini vo víre erotických vášní /Kinski Paganini, 1989/, v ktorom tiež sám stvárnil huslového génia. Tento film však nezískal pozitívny ohlas u divákov ani u kritikov. Naviac Kinského dosť finančne zruinoval. Neskôr mu nevyšla ani ponuka talianskej televízie na 16 dielny seriál, producenti mu po zhliadnutí natočeného materiálu projekt odobrali.
Obdobne pôsobivú kreáciu predviedol v úlohe stredovekého herca Klausa, stelesňujúceho zdatného rytiera Rolanda v historickej balade Pieseň o Rolandovi režiséra F. Cassentiho.
Režisér Herzog natočil o ich vzájomnom kontroverznom vzťahu spomienkový dokument Môj najmilší nepriateľ /Mein liebster Feind, 1999/.
Je autorom škandálnych spomienkových kníh Som tak divý po tvojich jahodových ústach /Ich bin so wild nach deinem Erdbeermund, 1975/ a Potrebujem lásku /Ich brauche Liebe, 1991/.

Klaus Kinski bol štyrikrát ženatý: 1. s Deborah Capriogliovou /1987-89/, 2. s Geneviève Minhoiovou /1971-81/, syn Nikolai Kinski; 3. s Ruth Brigitte Toeckiovou /1960-68/, dcéra Nastassja Kinski /1961/; 4. s Gislint Kühlbeckovou /1952-55/, dcéra Pola Kinski. V priebehu manželstva však mal vždy mnoho románikov so ženami. Od svojej prvej, druhej i tretej ženy odišiel a nechal ich samotné s deťmi. Rovnako, ako odchádzal z jedného filmu k druhému, bolo to tak aj so ženami. Jeho dcéra z prvého manželstva Pola Kinská, aj dcéra z druhého manželstva Nastassja Kinská sú herečkami.
Posledné roky života strávil Klaus Kinski v kalifornskom meste Lagunitas, kde pracoval na svojej autobiografii Všetko čo chcem, je láska, v kterej sa snažil usporiadať skutočnosti o svojom živote. Bol a stále je jednou z najčastejšie diskutovanou osobnosťou v histórii filmu. V živote bol individualista, tak ako to hral vo svojich filmoch. Sám hovoril, že každá postava, ktorú hrá, má v sebe kus jeho samotného. Vo všetkom, čo robil, sa maximálne angažoval, jeho životný príbeh by určite mohol slúžiť ako scenár k filmu.

Jedinou veľkou chybou Klausa Kinského bolo, že si neuvedomoval sebazničujúce tempo svojho života - zomrel náhle, uprostred rozrobenej práce a rodinnej pohody na infarkt v kalifornskom Lagunitas. Zanechal po sebe takmer 150 filmov.

Jeho ďalšie známe filmy:

Mŕtve oči Londýna /Dark Eyes of London, 1961/, Hostinec na Temži /Das Gasthaus an des Themse, 1962/, Tajomstvo indického chrámu /Il Mistero del tempio indiano, 1963/, Indická šatka /Das Indische Tuch, 1963/, Vinnetou II – Červený gentleman /Winnetou II, 1964/, Guľka pre generála /1967/, Veľké ticho /The Great Silence, 1968/, Keď sa Dracula prebudil /El Conde Drácula, 1970/, Gróf Dracula /Count Dracula, 1970/, Jack Rozparovač /Jack the Ripper, 1976/, Smrť darebáka /Mort d´un pourri, 1977/, Kamarát, kamarát /Buddy Buddy, 1981/, Vojak /The Soldier, 1982/, Láska a peniaze /Love and Money, 1982/, Jed /Venom, 1982/, Divoké kačky /Code name: Wild Geese, 1984/, Malá bubeníčka /The Little Drummer Girl, 1984/, Netvor /Creature, 1985/, Upíri v Benátkach /Nosferaru a Venezia, 1986/. Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Wikipedia

Súvisiace články

Rýchlo a zbesilo 8

Rýchlo a zbesilo 8

Rokmi zabehnutá séria Rýchlo a zbesilo je späť s ôsmou časťou. Minule sa partia Vina Diesela musela kvôli tragickej udalosti rozlúčiť s...