Mongol - Džingischán
Zabudnutý veľký, ktorý sa mal stať slávnym. Áno, tento príbeh Džingischana si iste každý z nás pamätá ešte z čias školského vyučovania, a ak sa predsa len nájdu takí, ktorí si namiesto hodín dejepisu radšej zafajčili na WC, nepochybne o túto osobnosť svetových dejín zopárkrát zavadili aspoň na Discovery Channel. Nuž a ostatným neznalcom už asi pomoci niet. Aj keď aj tým napokon prichádza na pomoc práve výpravný epos Sergeia Bodrova Mongol aby nám natvrdo do pamätí zaniesol znalosti o Jednom veľkom osude Jedného veľkého muža...
Režisér a v tomto prípade dokonca i spoluscénarista Sergei Bodrov je u nás známy asi ako ruský daňový zákon a preto nedúfam, že tento film dokáže osloviť a získať dôveru širšej masy ľudí, ale zarytým historikom sa určite zavďačí každý jeho pohyb kamerou, o tom niet pochýb.I keď s historickou vernosťou by tu mohol byť i malý zádrhel... no o tom neskôr.
Neznámy herci, neznámy režisér a zaujímavý príbeh sa stretli asi v tom najeuropskejšom filme s tvárou Ázie v histórii. Je mi jasné, že európske na tomto filme bolo snáď len Nemecké koprodukčné pokrytie, avšak pravdepodobne najmä s jeho pričinením sa film priam dokonale nasmeroval na západného diváka.
Už v prvých minútach kedy nás privíta krása mongolských stepí a nádych historickej Ázie si divák uvedomí, že tu sa nebude rozhadzovať šípmi ani hádzať oštepmi. Rozjazd je pomalý bez veľkých vysvetľovačiek, (tak ako viac menej i ostatný film) a po pol hodine vám je jasné, že sa tvorcovia zamerali na Timundžinove detstvo a dlhú strastiplnú cestu k samotnému a veľkému Džingischánovi. Ako v každom „dobrom“ filme a to dokonca i v tých pravekých (10000 B.C.) príbeh stojí a padá na kľukatých cestách lásky. Inak tomu nie je ani v tomto prípade. Trištvrtiny času z pomerne krátkej stopáže nás Bodrov niekoľkokrát necháva sledovať zbližovanie a opätovné lúčenie Timudžina (Tadanobu Asano) s jeho osudovou láskou Borte (Khulan Chuluun) až vám jeho zmysel pre pravú lásku trochu zamotá hlavu. Sem- tam je dej prerušený nepatrnými nezhodami medzi jednotlivými Mongolskými kmeňmi, ktoré akýmsi zvláštnym spôsobom majú v mladom Timudžinovi vyvolať odpor k zdivočeným Mongolom ústiace do samotného povstania jeho osobnosti a zjednotenia svojich kmeňov.
Zámery príbehu sú síce každému divákovi jasné, no nulová výpoveď hereckých výkonov, ktoré by vzhľadom na neuveriteľnú podobnosť zahral jeden mongolský herec a jedna mongolská herečka nenasvedčujú vôbec nič. Nehovoriac o tom ,že citové vyjadrenia sa akosi vyhli účinku, a tak divák nemá najmenšej potuchy čo si ma o daných postavách myslieť. Nebyť dobrých a spravodlivých skutkoch Timundžina ani by ste nezistili komu máte vlastne držať prsty a naopak, tvrdé obsadenie do úlohy jeho brata Juchtu zákonite nastavilo záporaka do tej správnej neotrasiteľnej polohy. Režisér a najmä scenárista si vypomáhajú práve obsadením, no škoda ,že len tým hlavným ,pričom ostatní sa obrazom len mihnú v nezapamätateľných úlohách. Z hereckého osadenstva by sa možno dalo vydobiť kúsok snahy ale nemožno hľadať a čakať snahu tam ,kde scénar predostiera len plytký príbeh bez nejakých výraznejších gradácií ,a nedáva tak hercovi žiadnu možnosť prejaviť sa.
V úvode som síce spomínal, že na bojové orgie by sa veľmi divák tešiť nemal pretože ich prítomnosť nie je ani zďaleka závratná no dočkajú sa i tí hladní po krvi. Keď konečne dôjde na nejaké to krviprelievanie je nasnímané zručne a prehľadne a končene sa dostaví aj žiadaný pocit výpravnosti a i patričnej efektnosti. Čo do realistickosti im niet čo vytknúť, a preto je škoda, že sa režisérovi nepodarilo (alebo nechcelo)prepašovať i niečo naviac.
Keď pominiem práve myšlienku nakrútiť film len o začiatkoch a útrapách veľkého zjednotiteľa, každému by sa iste zažiadalo poukázať i niečo z vrcholu jeho života a využiť potenciál príbehu a tak i vykompenzovať fakt že takmer do úplného záveru si kladiete otázku či tento človek ,trpiaci takmer všetko a od všetkých je naozaj tým za koho ho máme naozaj považovať. Preto záver prejde akosi odrazu do vyvrcholenia a divák musí len prepáčiť náhly skok k Džingischánovým niekoľkotisícovým armádam a záverečnej konfrontácii so svojím úhlavným nepriateľom-bratom, kde divákovi nezostáva nič iné ako len bez reptania všetko poslušne dopozerať.
Nepopieram, že Mongol si nenájde svojich priaznivcov, ale je veľmi ťažké povedať ako sa zatvária milovníci histórie, ktorí sú asi najpotenciálnejšími divákmi vôbec. Nie som až taký znalec svetových dejín aby som dokázal presne rozoberať historické fakty a genézy no každý po zhliadnutí iste uzná, že zjavovanie boha Tengri v podobe vlčice prípadne priam zázračné uzdravovanie Timudžina z jasných smrteľných zranení je skutočne prifarbeným kúskom minulosti i bez jej väčšej znalosti. Vsuvky nadprirodzena by pôsobili veľmi vkusne a najme cielene pre už spomínaného diváka (asi si myslia, že my „zapadniari“ sme si už zvykli na nejaké nadprirodzeno, vždy pomáhajúce dobru a správnym myšlienkam),keby tvorcovia božské sily nezneužívali ako prosté a zbytočné „barličky“, len aby dej aspoň trošku gradoval. Na druhej strane existujú iste i mnohé legendy o veľkom Džingischánovi a scénaristi ich rozhodne nechceli len tak opomenúť. Veď napokon zavďačiť sa i domácemu prípadne blízkemu publiku, nemusí byť vždy na zahodenie. Nech je tomu už akokoľvek, nič však nemení na tom že Mongol je pomerne strnulou zmeskou rádobydrámy a striedmej (výpravnej) akcie s jemným nádychom legendy a samozrejme poctivo sa tváriacej biografie.
Pravdupovediac vzhľadom na celkové vyznenie Mongola ma aj trochu prekvapilo rozhodnutie slovenského distribútora pretlačiť ho do slovenských kín, pretože popri všetkým tým fantasy hrdinom a podobným komixovým blockbusterom (nehovoriac o návrate Indiana Jonesa) tohto leta sa Džingischán stratí na dne rebríčka bez mihnutia oka, pričom po mesiaci si na neho nespomenie pravdepodobne ani samotný premietač v kine, čo si popravde i napriek jeho veľkým deficitom tak trošku nezaslúži...
