Planeta opic (1968)

Obsah
Pri spiatočnej ceste na Zem vyhlási automatický pilot kozmickej lode poplach, prebudí predčasne posádku z hibernačného spánku a núdzovo pristane na neznámej planéte. Spočiatku pusto vyzerajúce vesmírne teleso pripraví kozmonautom Georgeovi Taylorovi (Charles Heston), Dodgeovi (Jeff Burton) a Landonovi (Robert Gunner) nemilé prekvapenie.
Žijú tu v podmienkach prvotnopospolnej spoločnosti od ľudí nerozoznateľné bytosti bez náznaku vyššej inteligencie, bez daru reči. V porovnaní s nimi miestne opice hovoria, jazdia na koňoch, ovládajú bezchybne taktiku a nástroje boja a... Lovia ľudí. Tí im totiž slúžia ako otroci. Chytia aj všetkých troch pozemšťanov. Taylor prežije, Dodgea opice vypreparujú do múzea a Landonovi urobia zásah do mozgu.
Taylora opice prvé tri dni zajatia považujú tiež za divocha, po zranení krku nie je totiž kozmonaut schopný hovoriť. Jeho ustavičné pokusy dorozumieť sa posunkovou rečou neujdú pozornosti šimpanzej doktorky Ziry (Kim Hunter) a neskôr ani opičieho vodcu, orangutana dr. Zaia (Maurice Evans).
Ten v porovnaní so Zirou cíti z príznakov neobyčajnej Taylorovej inteligencie skôr znepokojenie, ako vedecký zápal. Zaius totiž vie viac, než ostatné opice a Taylora sa bojí ako žijúceho dôkazu toho, čo chce zatajiť. Taylor by mohol byť totiž príkladom, že ľudia majú schopnosť myslieť i učiť sa.
Taylor sa s dr. Zirou zblíži natoľko, že tá spoločne so svojím snúbencom dr. Corneliom (Roddy McDowall) umožnia utiecť zo zajatia nielen jemu, ale aj pridelenej družke z radov divochov, Nove (Linda Harrison).
Utečenci sa ukryjú na mieste archeologických vykopávok, ktoré, ako Taylor s hrôzou zistí, dokazujú, že opice neboli na planéte prvé. Sú iba pokračovateľkami inteligentnej civilizácie ľudí, ktorá zanikla po akejsi hrôzostrašnej vojnovej apokalypse.
Najhoršie poznanie Taylora však iba čaká. Cestou do Zakázanej zóny, na úteku pred opicami a v ústrety možným zázrakom, objaví na pobreží oceánu takmer zasypanú Sochu slobody. Je doma, na Zemi...

O filme
Keby Stanley Kubrick nakrútil film 2001: Vesmírna odysea o niekoľko rokov neskôr, asi by sa označenia a osudu prelomového a mýticky slávneho diela určite dostalo Planéte opíc Franklina J. Schaffnera, ktorej scenár napísali Michael Wilson a Rod Serling podľa eponymného románu Pierra Boullea.
Jeho „opičia dráma muža“ znamenala nielen základ pre najmohutnejšiu vedecko-fantastickú filmovú sériu trvajúcu až do začiatku 90. rokov, ale aj značný prínos do pretrvávajúcich polemík o správnosti a oprávnenosti správania sa ľudstva na planéte Zem, rovnako ako tiež prielom v dovtedy veľmi náročnej a neefektívnej tvorbe filmových masiek.
Výtvarník a maskér John Chambers vyvinul špeciálne pre Planétu opíc novú technológiu výroby latexových súčastí masiek a ich nanášania na tvár. Za svoju činnosť získal v rámci udeľovania Oscarov za rok 1968 tzv. Honorary Award, Čestnú cenu. John Chambers spolupracoval na všetkých štyroch filmových pokračovaniach Planéty opíc a aj na rovnomennom televíznom seriáli. Rovnakú metódu maskérskej práce, len v dokonalejšom prevedení, použil aj v prípade filmu Ostrov doktora Morreaua.
Obrovský úspech Planéty opíc podnietil rýchly vznik štyroch pokračovaní – Do vnútra Planéty opíc, Útek z Planéty opíc, Dobytie Planéty opíc, Bitka o Planétu opíc a roku 1974 vznikol seriál s päťdesiatminútovými epizódami, ktorý rozvíjal udalosti z filmov celej päťdielnej série.

Roku 2001 nakrútil režisér Tim Burton remake v hlavnej úlohe s Markom Wahlbergom. Kľúčovým prvkom Burtonovej predstavy o inom svete sa okrem Boulleovej literárnej predlohy stalo maskérske majstrovstvo Ricka Bakera, oceneného mnohými cenami. Snímka, ktorá síce v Burtonovom chápaní sa väčšmi zaoberá problémami rasizmu, xenofóbie, tolerancie i moci však – v porovnaní s pôvodnou Planétou opíc – nezožala úspech ani u kritiky, ani u divákov.

Sponzorské odkazy: