Zrkadlá (Mirrors)
Nie je tomu dávno, čo nás sám „veľký“ Alexandre Aja počastoval svojím výtvorom na poli hororu, a síce krvavým zombie-príbehom Hory majú oči, čím si zaslúžil minimálne zvýšenú pozornosť priaznivcov jedného z najlacnejších a pritom (relatívne) najrozšírenejších žánrov vôbec. Vzhľadom na kladné a prekvapujúco ohľaduplné ohlasy sa stal tento horor povinnosťou pre každého jedného horlivého fanúšika pracujúceho v oboreJPriznám sa ja sám som túto česť nemal, a po nazretí zopár fotografií a trailerov som si uvedomil, že na žalúdočne problémy mám predsa len lekára.
Skutočne, Hory majú oči bola chuťovka vo svojom žánre ,no v prípade Mirrors sa režisér vydal úplne iným smerom, aký by si nejeden skalný fanúšik prial, a nechal sa inšpirovať duchárskymi snímkami nám dobre známych východných susedov. Smutný však zostáva fakt ,že sa nechal LEN inšpirovať a zabudol si požičať to pravé orechové, čo v Japonských „strašičkách“ býva oceľovým ťažiskom, čím je pravdaže hutná a na horor žiadaná atmosféra strachu a úzkosti. Dokázal by som akceptovať situáciu, kde sa väčšina príbehu odohráva za bieleho dňa a viac menej slnečného počasia, pretože už nejednému snímku sa podarilo z takejto situácie vyťažiť prekvapujúco omnoho viac než zo samotnej tmy a dažďa, no plytký a tuctový príbeh bez štipky snahy o inováciu a budovanie atmosféry zmetie z povrchu zemského všetko čo na náš scenáristi počas tej hodinky aj pol prichystali. Ťažko povedať či má zmysel porovnávať dva duchárske horory navzájom, keďže sú vždy takmer o tom istom len s inými obsadením, ale ten kto si dal tu námahu prekusnúť starší a zložitejší Kruh známeho Gore Verbinského , po zhliadnutí Zrkadiel sa určite pozastaví nad tým, kam sa uberá súčasný horor. Je jasné, že Aja na nový smer neprišiel, ale ani neprekonal ten starý a naservíroval len poctivú remeselnú prácu, natočenú akosi z nutnosti alebo len z chute rozvíriť vody tohto „duchárskeho“ mainstreamu. Problém je otázka, či je viac na vine preplácaný scenár alebo režisér. Popravde, chybu je treba hľadať niekde uprostred. Na jednej strane scenár neprináša nič prelomového, čo by nás dokázalo naozaj vystrašiť, a na strane druhej sa režisér nedokázal vysporiadať s tak dobre naservírovanou scénou, kde sa bezmocný Kiefer Shuterland, čoby otec rodiny Ben snaží zachrániť svojich najbližších niekde v pôvode zla prichádzajúceho zo zrkadiel, zatiaľ čo jeho manželka a deti bojujú o život doma. Z myšlienky nemohúcnosti sa dá vyťažiť naozaj maximum, a aj keď vo väčšine prípadov to skĺzne k citovému vydieraniu diváka, treba si uvedomiť, že za ten pokus to naozaj stojí. Ak sa napokon táto snaha vydarí ,film dostáva zrazu úplne iný šmrnc. Alexander Aja nielen, že z tohto všetkého nič nevyťažil, ale ešte k tomu i pribrzdil v budovaní strachu, a tak i „ľakacie“ pasáže a obrazy zabitia jednotlivých aktérov sú dosť nezaujímavé na to, aby ste sa ich báli. Nuž ale v súčasnom množstve podobných námetov, je to jediná vec , s ktorou môže režisér zabodovať, a na ktorej by mal najviac popracovať, aby si diváka získal. Priznávam ,rozplývať sa tu však nad umeleckým cítením v žánre ,produkovaného za čo najmenšie rozpočty, len v snahe zarobiť na dychtivých teenageroch čo najviac peňazí, nie je naozaj namieste, ale každému filmovému nadšencovi je jasné, že i za málo peňazí sa dá častokrát zohnať výborná muzika. Samozrejme treba chcieť, a vedieť ako nato. Alexandrovi sa tento ťah nepodaril a nedokázal vybojovať ani lepšie herecké výkony z hlavných predstaviteľov. Kiefer Shuterland, v úlohe milujúceho otca Bena Carsona prehráva na plnej čiare, a jediné čo vyzerá naozaj dobre , je jeho efektné pridržiavanie pištole, nám dobre známe zo seriálu 24 hodín. Ostané „rádobycitové“ pasáže sú nezvládnuté do takej miery ,až si pravdepodobne i samotný režisér uvedomil, že pri konkrétnej scéne žalostného výlevu pri zabití Benovej sestry, by bolo vhodnejšie jeho citové vyjadrenia radšej prestrihávať, čo však samozrejme nič nezmení na tom, že ste mu jeho smútok jednoducho neuverili. O to uveriteľnejšie poňala svoju úlohu síce nevýrazná zato poctivá Paula Patton, čoby starostlivá manželka pripravená na rozvod. Ona je práve asi jediným výraznejším ohnivkom hereckého predstavenstva, aj keď ako sa hovorí medzi slepými je i jednooký kráľom. Všetci ostaní sú ako to v podobných filmoch býva, už iba dopočtu a plnia rozkazy katujúceho scenáristu, a padajú jeden do posledného. Do posledného tretieho. Viac ich tam totižto nepadne, a to je u Alexa vec pozoruhodná. Pozoruhodná je i samotná logika deja, ktorá síce funguje celé tri štvrtiny filmu na počudovanie celkom pekne, až na malé všetkým známe hororové „štandardy“. S jedným nadštandardom, ktorým je samotný záver.
Zrkadlá disponujú tak neuveriteľným záverom, že vám ani nenapadne sa nejakým spôsobom zamýšľať nad jeho pointou. Osobne si myslím, že režisér chcel Zrkadlá silou-mocou zakončiť niečím šokujúcim, no pozabudol na to ,že zároveň i maximálne zbytočným. Jeho snahou bolo viditeľne nastoliť záverečnú otázku pre diváka, aby si ponamáhal závity i po odchode z kina, avšak otázka je nastolená tak zvláštne, že odpoveď na ňu by mohla vysvetliť celý dej úplne iným smerom, a zároveň nezodpovedať vôbec nič, a preto neurobíte vôbec žiadnu chybu ak na záverečný obraz pokojne zabudnete. Ak pravdaže, po prečítaní tejto recenzie, zostanete verný ambicióznemu Alexovi a pri potenciálnej návšteve kina, budete schopný odpustiť mu toto malé nedorozumenie...
