Náš vodca (Die Welle)

31.10.2008|Daniel Kováčik|
Náš vodca (Die Welle)

Zdá sa, že po úspešnom Experimente Olivera Hirschbiegela sa v Nemecku spustila „vlna“ filmov o skutočných udalostiach nejako spojených s experimentovaním, ktoré sa vymklo kontrole. Na tohtoročnom festivale v Sundance nominovaný počin Denisa Gansela „Náš vodca“ (v origináli „Die Welle“), je však remakom rovnomennej televíznej hry Alexandra Grasshoffa z roku 1981, ku ktorému napísali scenár Johnny Dawkins a Ron Birnbach.

Námetom pre 44 minútový „výchovný“ film, ktorý produkovala televízia ABC a premietal sa na školách, i pre následnú fiktívnu novelu „The Wave“(1988) Todda Strassera píšuceho pod pseudonymom Morton Rhue, ktorá sa zasa stala povinným čítaním nemeckej(!) mládeže, bol skutočný experiment na Cubberley Highschool v kalifornskom Palo Alto. V roku 1967 sa tunajší učiteľ dejepisu William Ron Jones rozhodol dokázať svojim študentom, presvedčeným o opaku, že fašistická spoločnosť nie je žiaden anachronizmus a môže sa kedykoľvek zopakovať. V netradičnej „hre“ zinscenoval akúsi psychodrámu, ktorá odhalila silné skryté tendencie k autoritárskemu mysleniu v samom jadre demokratickej spoločnosti. Po piatich dňoch musel pokus prerušiť, pretože študenti, ktorí sa nepridali k vlne, sa začali cítiť ohrození. O päť rokov neskôr napísal o svojom šokujúcom zážitku krátku poviedku pod názvom „The Third Wave“.
Odvolávanie sa na „based on true story“ – čo robí akúkoľvek kritiku ošemetnou, je teda mierne zavádzajúce. „Náš vodca“ je len ďalšou interpretáciou, prefiltrovanou cez hypertexty iných autorov, vzájomne ďalej odkazujúcich na pôvodný, značne heslovitý Jonesov protokol. Pomerne nedotiahnutou interpretáciou, treba dodať.

Gänselov príspevok sa verne pridŕža novely, len aby ju vypeckoval krvavým finále, aké v nej hľadáme márne. Všeličo k dramatizácii pravdaže pridali aj ostatní, najmä čo sa týka charakterov postáv, Gänsel však značne pokrivkáva v zdôvodnení ich motivácie. Scenár si zachováva z predlôh (všetky sú v podstate pôvodné!) len málo. To, čo dodáva práve jeho spracovaniu pikantnú príchuť, je fakt, že je prvý Nemec a... – zvyšok si domyslíme.

Náš vodca (Die Welle, 2007)

Tému nacistického školstva rozobral mladý režisér (narodený 1973) už v predchádajcom oceňovanom filme Napola (2004). Vlna však svojou coolovosťou viac pripomína jeho staršiu teen komédiu(!) „Dievčatá, dievčata!“ - silená graffity estetika srší už z titulkov (jeden z prvkov, ktorý sa samozrejme v predlohe nenachádza), videoklipovitý spád scén tagovania mesta obsahuje typický kód mladosti, rockový nárez v klasickej „tesnej“ scéne jazdy autom (celý film je snímaný prevažne v detaioch) obdobne spoľahlivo (alebo priehľadne?) uvádza ústredného protagonistu. Easy mladík Reiner Wenger nie je práve nadšený, že musí viesť kurz o autokracii. Viac mu sedí téma anarchie. Keď však jeho internetom poučení študenti vyhlásia, že Nemci podľahli nacizmu len z nevedomosti, dostane nebezpečný nápad. Nechá sa oslovovať „pán Wenger“ namiesto familiárneho „Reiner“, vynúti si v triede plnej sebavedomých machrov disciplínu, spochybní ich dovtedajšie roly (outsiderov i premiantov) a doslova im vnúti spoločný cieľ (aký, to nevieme) a pocit spolupatričnosti.

Študenti po počiatočných protestoch prekvapivo nové roly prijímajú s nadšením! Zdá sa, že ich berú vážne, no vlastne si zachovávajú svoj cool odstup. Disciplína a hrdosť nie sú práve to, čo očakávajú, Wenger ich však presviedča, že sú čímsi viac než ostatní. Skupina si tak v opojení vytvorí vlastnú identitu prostredníctvom názvu „Vlna“, rovnošaty (akejsi kvázi-uniformy), sprejerského graffity-loga či sloganov ako „Moc skrz disciplínu. Moc skrz kolektív. Moc skrz konanie.“ Dokonca sa vymyslia vlastý pozdrav, ktorý svojou pohodovou hravosťou zdanlivo paroduje nacistické „Hail“.

To, čo tu ale očividne chýba – je ideológia. Poslušnosť a jednanie ako ďalšie atribúty sú prítomné (aj keď občas nasilu), kolektívna identita „gangu“ je síce okázalo vyhlásená, ale poväčšine sa príliš nápadne podobá len na ďalšiu módnu subkultúru (nesúrodo miešajúcu prvky hip-hopu, street/ skate aj skinehead). Ale kto je jej vonkajším nepriateľom? Proti čomu a komu sa vymedzuje? Aký spoločný cieľ ju zjednocuje? Búri sa proti konzumu, cudzincom či nadnárodným korporáciám? Nič z toho, sociálny background „Vlny“ je jednoducho celkom neurčitý, zažehlený blahobytnou spoločnosťou. Trebárs tie uniformy. Ich funkciou je vizuálne stieranie sociálnych rozdielov. Kde ich však na postavách vidíme (okrem toho, že ich sami kŕčovito deklarujú)? Otupené ostrie ideologického obsahu je potlačené, zvyšná motivácia skĺza do čírej abstrakcie – tá už zrejme nemá so „skutočnou udalosťou“ v Palo Alte takmer nič spoločné.

Poctivá kamera Torstena Breuera sa plne sústredí na dej, len sem-tam dáva o sebe vedieť šmykovými rozmazávačkami či podobne nervným rozochveným krúžením okolo detailov tvárí vo chvíľach emocionálneho vypätia, napr. pri rozhovoroch. Dynamické rockové vypaľovačky pridávajú na našľapanosti, najmä tam, kde chýba vnútorný plán videného. Vrchol – po rozbiehavých epizódach, v ktorých dej stráca dynamiku a jednotu – prichádza, keď Wenger vstupuje do sály plnej bielokošeliarov a my mu hľadíme cez plece. Učebnicový záber obsahujúci čitateľný kód vodcu – citujúc známe klišé k nim nič nové nepridáva.

Najväčší problém tkvie ale v scenári – príbeh je rozbitý do množstva vedľajších, nerozvinutých epizód. Obsahuje priveľa zbytočných motívov, ktoré neplnia žiadnu funkciu (napríklad Marcov pôvod siroty). Hlavná línia je okresaná na východisko, postupne sa ale čoraz bezradnejšie bledne v spleti rôznorodých minipríbehov. Väčšinou sú osobné a skutočnú sociálnu analýzu obchádzajú. Čo robia vo fašistickej skupine malí šraci na skateboardoch? A čo má dievčenská závisť spoločné s mechanizmom davovej psychózy? Aj keď sa Gansel snažil zobraziť kolektívny organizmus z odstupu vševedúceho reportážneho pozorovateľa, zostali mu len roztrieštené osobné príbehy.

Film na druhej strane ponúka niekoľko trefných poznámok na adresu drzích deciek a ich slobodomyseľných rodičov bez autority, starajúcich sa viac o seba, než o ne. Necítiť tu však ironický odstup a lá Woody Allen natoľko, aby potvrdzoval interpretáciu Vlny ako reakcie na „zlú výchovu“, čo miestami zdržanlivo naznačuje. Postavy skôr riešia svoju príslušnosť k skupine len ako vonkajší image, nie ako krédo – či už si hovoria Vlna, anarchy alebo mods. Nie je celkom jasné, z čoho Gansel pri prenose skutočnej udalosti z amerických reálií 60. rokov do súčasného Nemecka vychádza. Žeby vyrovnanie sa s kolektívnou vinou? OK. Čiastočne azda reflektuje aj masaker na strednej škole v Erfurte z roku 2002. Tu sa však podobnosť končí. Súčasné multikultúrne Nemecko je celkom iná káva, než USA i nacizmus. Zdá sa však, akoby bol fašizmus skôr čisto psychologickou záležitosťou, než sociálnou. Psychologicky trochu povrchne vykreslený motív zraniteľnosti sektárskou charizmou je očividný (až príliš) na jednej z ťažiskových vedľajších postáv (ktorá vo filme je však hlavná?), outsiderovi Timovi. Jemu vlna umožní necítiť sa mimo prúdu. Frederick Lau ho však bez motivickej podpory scenára nutne prehráva.

Náš vodca (Die Welle, 2007)

V „pôvodnej“ zápletke Strasserovej hry je bodom zvratu učiteľova dilema, či je etické nechať študentov dôjsť k drastickým sebapoznaniu – ak ich to poučí o skrytom čare fašizmu a zároveň jeho zvrhlosti. Napokon všetci znechutene odhadzujú uniformy – pochopia, že sa správali presne ako Nemci očarení Hitlerom. Wenger však túto morálnu krízu neprežíva. Namieto dramatického „odhalenia“ Ganselovi v záverečnej scéne zostáva len umelé napätie.
To, čo robí podobné filmy-skladačky takými pútavými, je práve precízne vybudovaný myšlienkový vývoj. Silné východisko postupne graduje do logicky presných zvratov, ktoré do seba zapadajú ako lego – všetko je zdôvodnené a vysvetlené. V Experimente sa to podarilo, veríme, že mechanizmus opojenia mocou skutočne môže fungovať presne takto. Žiaľ, „Našemu vodcovi“ bezošvá kauzalita chýba. Tam, kde Hirschbiegel na detailoch popísal jemnú psychologickú reťazovú reakciu cez presne odpozorované situácie, Gansel len neisto nahmatáva čosi ako intímne vcítenie sa do pohnútok postáv. Tie len tak-tak balansujú na hrane umelosti.
Na mnohé otázky film neodpovedá. Už len základná motivácia spoločnej identity –  načo, proti čomu? Celý projekt tak napokon vyznieva (proti plánu réžie!) ako hra, ktorá sa neberie celkom vážne. Násilné vyústenie prichádza až v závere a pôsobí neorganicky, nič ho nestupňuje, nepredznamenáva. Celému konštruktu akosi veríme iba v momente, keď dôjde na akciu – zdá sa, ako to opisuje aj jeden zo študentov v slohovej práci, že skutočným zmyslom Vlny je len ventilácia nudy, vybitie frustrovanej mládeže v adrenalínovej zábave na spôsob sprejovania graffity po výškových budovách. To však ešte nie je fašizmus! Symbol sprejovania cez šablónu má síce tématizovať šablónu unifikovaného myslenia v gangu, samotné logo je tu ale nepodstatné. Dôležité je skôr vzrušenie pri jeho prezentácii.  Fascinácia samotnou nebezpečnou, podvratnou činnosťou, bez spojenia s jej účelom (akou bolo napr. vlámanie v „Občianskej výchove“ režiséra Hansa Weingartnera) je na rozdiel od hrubo vykreslenej fascinácie disciplínou aj uveriteľná.

Celkom názorne to demonštruje obraz prekrytia anarchistického Á-čka novým dizajnom vlny. Postmoderné vrstvenie značiek dokumentuje až komickú stratu spojitosti životného štýlu s ideológiou – je úplne ľahostajné, čo symbol predstavuje, ide len o jeho energický „sexy“ image, ktorý dodáva pocit sily. Happening nahradil Hnutie, aspoň to z filmu vyplýva. V tom prípade však prístup režiséra so skutočným obsahom príliš nekorešponduje.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Spi-Film

Odporúčané články

Zomrel herec Roger Moore

Zomrel herec Roger Moore

Dnes vo veku 89 rokov zomrel britský herec Roger Moore, ktorý sa preslávil hlavne postavou Jamesa Bonda. Túto ikonickú postavu stvárnil ako...
Gympl

Gympl

Do slovenských kín prichádza česká komédia z pod taktovky režiséra Tomáša Vorla, film o učiteľoch, rodičoch a graffity. So scenárom...