Louis de Funés - kráľ francúzskej komédie
(31. júl 1914 – 27. január 1983, Francúzsko)
Louis de Funés bol držiteľom dvoch pozoruhodných rekordov. Prvý rekord, keď Louis de Funés hral v divadle v hre „Oskár“, stratil päťnásobok svojej váhy. Hra bola na repertoári celý rok a jeho výkon bol tak náročný, že po každom predstavení stratil skoro kilo. A druhý rekord ? V 70.- 80. rokoch patrili jeho filmy k najnavštevovanejším!
Z 27 francúzskych filmov, ktoré za posledné štvrťstoročie v minulom storočí zaznamenali viac než päťmiliónovú návštevnosť nielen v rodnom Francúzsku, ale aj inde vo svete , bolo práve 11 s Louisom de Funésom v hlavnej úlohe! Nehovorí to síce o umeleckej úrovni filmovej tvorby tohto francúzskeho komika, ale svedčí to o jeho nesmiernej popularite, pretože jeho komika bola univerzálna, spočívajúca na mimických momentoch, na veseloherných skečoch a na situačnej komike. Hoci väčšina Funésových filmov sú len nenáročné komerčné veselohry, keď sa objaví na plátne, publikum ho víta výbuchmi smiechu! Večne zlostný, ufrflaný, trochu i zlomyseľný malý chlapík rozpráva rukami, nohami, chrbtom, celým telom. Jeho grimasy a gestikulácia nenechajú nikoho vážnym! Tento herecký štýl sa vidí na prvý pohľad jednoduchý. No vyžadoval si tvrdé skúšanie, každý gag bolo treba mnohokrát zopakovať pred zrkadlom, aby absolútne presne sedel, aby bol spontánny, aby na diváka zapôsobil.
O Funésovi je známe, že do každej úlohy vkladal maximum síl! „V živote som prešiel tromi fázami“, povedal Louis de Funés. „Najprv to bolo obdobie, keď som bol nútený chodiť za producentmi a režisérmi so skromnými otázkami, či by sa nenašla pre mňa v ich pripravovanom filme nejaká menšia rola.“ V ďalšej fáze prichádzali za mnou priatelia so slovami: „Počúvaj, Fufu, mal by som pre teba peknú epizódku.“ A v posledných rokoch prichádzajú producenti s otázkou: „Pán de Funés, nemáte na mysli nejaký film, v ktorom by ste si chceli zahrať?“.
Narodil sa 31. júla 1914 v parížskom predmestí Courbevoie ako Louis Germain David de Funés de Galarza a k zmienenému šľachtictvu mal už ďaleko, živil sa ako sa dalo: robil účtovníka, kresliča, na chvíľu sa stal obchodným zástupcom a dokonca kožušníkom a dekoratérom.
Začiatkom 40.rokov získal stále angažmá klaviristu v bare na Montmartri, kde stretol svoju osudovú lásku Jeanne. Vtedy sa tiež zapísal do hereckého kurzu. Vydržal v ňom síce len rok, ale otvoril mu cestu k divadlu. Veľkú rolu, po ktorej túžil, dostal až čírou náhodou v hre Oskar. Obišiel s ňou v roku 1959 celé Francúzsko, Alžírsko aj Maroko - a zrazu bol na svete veľký komik!
Tiež na filmovom plátne hral v 50.rokoch, ale viac ako v polovici stvárnil len malé figúrky. Hral vo filmoch: Baránok s piatimi nohami (Le mouton a cinq pattes, 1954) majiteľa pohrebného ústavu, Otec, matka, slúžka a ja (Papa, maman, la bonne et moi, 1954), voľné pokračovanie tejto série Otec, matka, moja žena a ja (Papa, maman, ma femme et moi, 1955), slávny film s Jeanom Maraisom Kapitán Fracasse (Le capitaine Fracasse, 1960).
Niekto spočítal, že Louis de Funés mal na svojom konte epizódne postavičky v 75 filmoch, keď sa začala tretia fáza v jeho hereckom živote.
Prvý, kto mu zveril titulnú postavu, bol až v roku 1964 režisér Jean Girault. Vtedy mal Funés päťdesiat rokov. Jeho snímky Pouic-Pouic (1963) a Vyhoďte do povetria banku (Faites sauter la banque, 1964) ešte nenaznačovali, že sa na plátne objavil jeden z najúspešnejších francúzskych komikov. Trhákom sa stal až ďalší film o ufrflanom žandárovi, ktorý sa neskôr rozrástol do série bláznivých príbehov o strážcovi poriadku.
Druhý významný režisér, ktorý ho obsadil spolu s ďalším populárnym komikom Bourvilom do hlavných úloh vo veselohre Smoliar (Le corniaud, 1965) a neskôr v tej istej osvedčenej kombinácii do Veľkého flámu (Le Grande vadrouille, 1966) bol Gérard Oury. V týchto filmoch sa naplno prejavil Funésov komediálny talent. Diváci na celom svete si tohto komika obľúbili hlavne ako policajného komisára z filmového seriálu o Fantomasovi – tajomnej bytosti, ktorá zmôže všetko.
Vo filmoch z tohto seriálu – Fantomas (1964), Fantomas sa hnevá (Fantomas se déchaine, 1965) a Fantomas kontra Scotland Yard (Fantomas contre Scotland Yard, 1966) - mu bol partnerom známy francúzsky herec Jean Marais. Pozornosť divákov sa však upriamila nie na Fantomasa, ale na malého pochabého a ambiciózneho komisára, ktorého perfektne stvárnil Louis de Funés.
Žandár zo Saint-Tropez (Le gendarme de Saint-Tropez, 1964) je veselohra o dobrodružstvách svedomitého žandára a jeho krásnej dcéry Nicole v známom prímorskom letovisku a zároveň prvá časť voľných pokračovaní príbehov o žandárovi Cruchotovi. Saintropezskí žandári reprezentujú francúzskych žandárov na medzinárodnom zjazde vo filme Žandár v New Yorku (Le gendarme a New-York, 1965), vdovec Cruchot sa konečne túži oženiť vo veselohre Žandár sa žení (Le gendarme se marie, 1968), v komédii Žandár vo výslužbe (Le gendarme en balade, 1970) sa zrazu ocitne celý penzionovaný zbor žandárov na rovnakej strane barikády ako tí, čo ich kedysi prenasledovali. Posledné dve voľné pokračovania Žandár a mimozemšťania (Le gendarme et les extra-terrestres, 1978) a Žandári a žandárky (Le gendarme et les gendarmettes, 1982) sú už menej vydarené ako predchádzajúce!
Louis de Funés počas svojho života nakrútil 137 filmov! Spomeňme ešte niektoré – Grand Restaurant pána Septima (Le Grand Restaurant, 1966) s vynikajúcim hercom Bernardom Blierom, sfilmovaný Oskar (Oscar, 1967), Senzačné prázdniny (Les grandes vacances, 1967), Topiaci sa stebla chytá (Le Petit baigneur, 1967), Tetovaný (Le tatoue, 1968), kde mu bol partnerom slávny Jean Gabin, Hibernatus (Hibernatus, 1969), Piti-piti-pá (L´homme orchestre, 1970), Na strome (Sur un arbre perche, 1971), Pochabosť mocných (La Folie des grandeurs, 1971) so slávnym Yvesom Montandom, vlažná detektívna zápletka s Claude Gensacovou s podivným názvom Jo (Jo, 1971), Dobrodružstvá rabína Jacoba (Les Adventures de Rabbi Jacob, 1973), Krídielko alebo stehienko (L'aile ou la cuisse, 1976) – po jeho prvom infarkte, vynikajúca komédia s Annie Girardottovou Jeden čihý a druhý hota (La zizanie, 1977) a predposledný menej vydarený film Kapustnica (La soupe aux choux, 1981). Jedným z Funésových posledných filmov je Moliérov Lakomec (L´avare, 1979). Zahral v ňom nielen hlavnú rolu – Harpagona, ale bol tu i režisérom s dlhoročným kolegom s Jeanom Giraultom.
„Chcel som, aby môj Harpagon bol nevraživý, krutý, aby bol smiešny a odporný“, povedal tvorca. Hoci sa mu to do istej miery podarilo, kritici a diváci neboli spokojní, lebo ho chceli vidieť takého, na akého si zvykli v predchádzajúcich filmoch!
Často mu bola partnerkou Claude Gensacová, ako „filmová“ manželka, hlavne v sérii žandárskych komédií.
Jeden francúzsky kritik sa o nich vyjadril: „Bol to najkomickejší pár v dejinách klasickej francúzskej komédie...“. Louis de Funés bol komikom, ktorý vychádzal z tradícií francúzskeho ľudového kabaretu a cez noc sa stal králom komikov! Hoci mnoho z jeho filmov je priemerných, nemajú hlbší obsah, predsa rozosmievajú ľudí na celom svete...Tento malý vrtký smiešny chlapík, ktorý kráčal od problémov k problémom, často zatienil nielen titul filmu, v ktorom vystupoval, ale aj ďalších spolutvorcov. Presne to vyjadril slovenský filmový kritik Richard Blech: „Louis de Funés nie je ´iba´ komikom svojrázneho štýlu. Je väčším a významnejším ako filmy, v ktorých hráva.“ Jeho filmy majú rýchly rytmus, množstvo dialógov, ešte viac problémových situácií a zauzlení a tým všetkým priťahoval divákov.
Louis de Funés hral aj v divadle. Kvalita jeho divadelných úloh nekolísala natoľko ako pri filmových úlohách. Divadelní kritici uznávali jeho aktivitu, húževnatosť a zmysel pre rytmus dialógov i jednotlivých scén. Toto sa prejavilo i v jeho najlepších filmoch! Michel Galabru ako jeden z mála hercov s ktorým Funés dobre vychádzal, po jeho smrti povedal: "Bol to veľký profesionál, ktorý rešpektoval hercov obecne a svojich partnerov zvlášť."
Takmer k dokonalosti doviedol jeho herecký prejav český herec František Filipovský, ktorý ho daboval a Funésovu pomlčku v dialógu nahradil dnes už presláveným výkrikom "Ho!". Do dabingu vraj vkladal toľko energie, že sa spoluherci chodili naňho pozerať do štúdia. Vyvádzal v ňom vraj neuveriteľne - a hlavne verne kopíroval originál. Naštudovanú Funésovu komiku potom Filipovský uplatnil ako komisár v českej crazy komédii „Štyri vraždy stačia, miláčik“.
„Fufu“ bola dôverná prezývka Louisa de Funésa. Preto si dovolíme siahnuť trochu pod pokrievku dôverností z osobného života a zaznamenať prípadne ďalšie zajímavosti z jeho súkromia:
- Bol 2x ženatý: s Germaine Elodiou Carroyerovou a potom s Jeanne Augustine Barthélemy de Maupassant – ktorá bola jeho najlepším priateľom celých štyridsať rokov, sedela pri každom jeho nakrúcaní. Na pľaci boli presvedčení, že hral len pre ňu.
- Má 2 synov z druhého manželstva:
- Olivier - hral v niekoľkých otcových filmoch (Senzačné prázdniny, Piti piti pá, Na strome), potom však u neho prevládla láska k letectvu a dnes je dopravným pilotom
- Patrick - vyštudoval medicínu. - Svoje súkromie starostlivo strážil :
- bulvárna tlač sa domnievala, že mal ľúbostné pletky so svojou hereckou partnerkou Claude Gensacovou. Fufu toto obvinenie rozhorčene odmietol.
- rozhovory pre tlač, rozhlas či televíziu boli po niekoľko rokov veľkou vzácnosťou. Fufu odrážal novinárov, takže si vyslúžil ich zvláštnu cenu "Bedňa citrónov" za najnesympatickejšiu osobnosť roka. - niekedy sa aj nepríjemne správal k spoluhercom či kolegom - napr. s Jeanom Gabinom nakrútil film „Tetovaný“ a spolu mimo kamery neprehodili ani jediné slovo.
- po infarkte v r. 1975 strávil takmer rok na lôžku a svoj vzľah k novinárom radikálne zmenil. Nebyť duchaprítomnosti manželky pri infarkte, ktorá ho okamžite odviezla do nemocnice, zrejme by neprežil!
- I keď prekypoval energiou, v práci bol neznesiteľne púntičkársky, správal sa panovačne, v súkromí ho však poznali ako tichého obyčajného človeka, ktorý hľadal svoj vnútorný kľud.
- Bol veľkým milovníkom ruží. Vytvoril dokonca Ružu Louisa de Funésa- je oranžová, oficiálne uznaná, môžete si ju kúpiť v každom kvetinárstve vo Francúzsku.
- K jeho najväčším slabostiam patrila netrpezlivosť. Napríklad v reštaurácii vstal a vybral sa pozrieť do kuchyne, kde to jedlo „trčí“. Jeho syn Oliver sa o ňom vyjadril: „len jedno otec nestihol – chcel sa naučiť plávať“.
- Veľmi miloval svoju druhú ženu, ktorej bol vďačný za podporu v ceste za kariérou. Odmenil sa jej tým, že jej kúpil zámok Chateau de Clermont v Cellier zo 17.storočia, ktorý pôvodne patril šľachtickému rodu, z ktorého jeho žena pochádzala.
- Dnes je zámok dokonca prístupný verejnosti a môžete sa aj telefonicky objednať na exkurziu.
