Podivný prípad Benjamina Buttona
Položili ste si už niekedy otázku - Čo by sa stalo s Hollywoodom, keby všetci spisovatelia sveta zakázali adaptovať svoje knižné diela? Že áno? Nuž nieto sa čomu čudovať. Posledných niekoľko rokov si kladiem presne rovnakú otázku, pri udeľovaní prestížnych Oscarov, a nie vždy mám na ňu rovnakú odpoveď. Niekedy mám pocit, že Hollywood by asi skolaboval pod návalom znechutených divákov a inokedy som naopak nesmierne rád, že sa toto „apokalyptické proroctvo“ doteraz nenaplnilo. Benjamin Button je jasným adeptom na dilemu, či je správne natáčať vždy a všetko, čím nás obdarujú ruky a myseľ nejakého staručkého spisovateľa. Kultový režisér uznávaného, ale zároveň i rozpačitého a ( priznajme si to) miestami i nudného Zodiaca nedbal na dilemu a pustil sa do svojskej adaptácie knihy F.Scotta Fitzgeralda o jednom obyčajnom človeku s jedným neobyčajným osudom. Alebo naopak? Nuž ťažko posúdiť. Benjamin Button (Brad Pitt), čoby syn výrobcu gombíkov (tiež vás to neprekvapuje?), sa narodil ako každý iný človek. Tak dobre. Nie ako každý! Predsa...Kto z Vás sa narodil ako starček so zvráskavenou pokožkou, výraznou plešinkou a so všetkými neoddeliteľnými neduhmi staroby? Nečudo, že po smrti matky pri pôrode, zmätený otec v strachu a zaiste i zhnusení pri pohľade na svojho potomka, podstrčí malého Benjamina náhradnej matke a otcovi a bez slova odíde preč. To však vtedy ešte nemohol vedieť, že jeho syna postihol zvláštny dar mladnutia. A zatiaľ čo sa jeho príbuzní, ľudia s ktorými sa denno-denne stretával v starobinci, pomaly míňajú, on dostáva stále väčšiu životnú silu, stretáva prvé lásky a zažíva nové a nové sklamania sprevádzané množstvom osudových udalostí...
Tiež sa vám zdá, že celým príbehom akosi rezonuje slovíčko osud? Nevadí! Celý film by sa dal popísať slovíčkom osud, a mne je jasné, že režisérovi Davidovi Fincherovi presne o toto išlo. Nedokážem posúdiť jeho cielené zameranie sa na „oscariádu“, no každý sa zaiste pristihne pri myšlienke, že pán Fincher sa s akadémiou akosi zahráva a volá po zlatom plešivcovi. Je to však len domnienka a ja si nedovolím ho z niečoho obviňovať- už vôbec nie v prípade tak silného filmu akým Benjamin Button bezpochyby je. „Podivuhodnému prípadu“ nechýba nič, čím by dokázal sklamať alebo nudiť. V každom políčku, v každej scéne je vidieť kus režisérovho podpisu a všetko má vo filme svoje miesto, i keď to trvá neskutočne dlho, pričom až v posledných 15 minútach dej emocionálne vyvrcholí, a konečne opodstatní to celé predchádzajúce gradovanie. V skoro nezvládnuteľných 150 minútach sa kamera neustále tvári len ako pozorovateľ Benjaminovho kuriózneho života a sleduje každý jeho „foresto-gumpovský“ krok v dejinách- vykresľuje jeho konfrontácie so životom a láskou- a znenazdajky sa ocitá v záverečných myšlienkach o živote a smrti. Pre niekoho trochu rýchle, pre iného tak trochu neskoro. Režisér dosiahol svojho, a scenárista Eric Roth s vynikajúco napísanými dialógmi ako aj monológmi mu v tom zaiste nebráni. Nápadité je vyrozprávanie príbehu prostredníctvom hrdinovej životnej lásky Daisy (Cate Blanchett), ktorá sa jeho životom preplieta od začiatku až do konca. V tiesnivej situácii zúriaceho hurikánu Kathrina požiada z nemocničného lôžka svoju dcéru Caroline o prečítanie Benjaminových zápiskov, pričom dej plynule preskakuje v dobe, a postupne pred očami diváka tak skladá pomyselnú skladačku dokonalosti a realistickosti tohto magického a nesporne očarujúceho príbehu. Chvíľku máte pocit, že dej napreduje dejinami nejak rýchlo, inokedy zasa, že sa vlečie niekam do nekonečna. Každopádne sa vždy posúva dopredu. Niekedy zbytočne rieši maličkosti a väčšie veci necháva preplávať bez povšimnutia. Je jasné, že týmto sa tvorcovia snažili film dostať do roviny uveriteľnosti, čo je čiastočne pochopiteľné, pretože inak by pôsobil priam rozprávkovo.
Vyššie som spomínal niečo ako „foresto-gumpovský“. Pravda je taká, že nápadná podobnosť s Forestom Gumpom je neodškriepiteľná, aj keď o opaku sa nás tvorcovi silou- mocou snažia presvedčiť vždy, keď je to už naozaj viditeľné. Ako náhle sa hrdina so svojimi spoločníkmi vyberie do zálivu Pearl Harbor, s vlasteneckým cítením zapojiť sa do vojny a dôjde tam prvý, už-už čakáte, kedy tento nezvyčajný muž zohrá v dejinách nejakú pseudo-humornú úlohu. Vtedy však už kamera spolu so scenárom uhýba a rieši situáciu akýmsi alibistickým spôsobom, čo narušuje atmosféru z očakávania niečoho veľkého. Podobnosti sa však už nevyhne, a ja som si len smutne želal niečo „forestovské“ a to dokonca i za cenu krádeže.
Nepopieram Davidovu snahu ponúknuť divákovi priestor na zamyslenie sa nad životom, smrťou alebo osudom človeka, nad náhodami alebo kauzalitami v živote. Cieľ sa mu nesporne vydaril, a každučká scéna pojednávajúca o týchto témach skrýva v sebe hlboký význam. Film si pomáha najmä pochopiteľne nikdy nenaplnenou láskou hlavného hrdinu. Benajmin svoju vyvolenú viackrát stretáva v priebehu života a aj po splodení spoločného dieťaťa (hádajte kto to asi bude?) vďaka svojmu smutnému osudu odchádza, aby ochránil svoju dcéru od zbytočných otázok. On vyzerá stále mladšie, no všetci jemu blízki starnú. Nádherné kauzálne opísanie Daisynej nehody, úvodná rozprava nad plynutím času v legende o slepom hodinárovi či nespočetne veľa milých obrazových vsuviek o mužovi do ktorého neustále triafal blesk, dokresľuje režisérovu hlavnú myšlienku. Akosi podoprie všetko to, o čom chcel rozprávať, a síce, že všetci máme nejaký ten svoj osud. Niečo, čo nás definuje a spája v každom okamihu nášho života.
Vo veľkom snažení podržali režiséra predovšetkým herci. Najmä minimalistický Brad Pitt dokazuje, že neexistuje žiadna úloha, ktorú by nezvládol, a to aj napriek tomu, že veľa jeho hereckých vstupov (najmä tvár v starobe) je výhradne prácou počítačových mágov(!). Smutný je len fakt, že Pittovi sa nedostalo prirodzenejšieho vystupovania a celý čas na mňa pôsobil ako vynikajúca bábka vykonávajúca pokyny svojho „pána“ - scenára . Očarujúca Cate Blanchett zas a znovu predvádza to, začo ju môžeme nazývať pani herečka. Jej postava na seba upozorňuje vo viacerých častiach filmu a pomáha tak Fincherovmu zámeru. Nehovoriac o tej perfektne fungujúcej iskierke medzi zostarenou Cate a mladým Pittom. Títo dvaja dokážu ťahať celý film dopredu a nepusti k sebe nikoho iného. O zúfalý beh sa snaží i Tilda Swinton, čoby chvíľková Benjaminova milenka Elizabeth, avšak vo svojej krátkej úlohe tak-nejak nestačí ústrednej dvojici s dychom.
Podivuhodný prípad Benjamina Buttona je kvalitný a režisérsky remeselne zvládnutý film apelujúci na Oscara, ale aj napriek všetkým tým kladom, ktorými disponuje, chýba v ňom niečo, čím prekypoval práve spomínaný Forest, a ja za všetky peniaze sveta nedokážem prísť na to, čo to vlastne bolo. Možno mu chýba práve tá šialená a zároveň smutná humornosť, s ktorou prifarbuje svetové dejiny a možno práve prirodzený Forestov nadhľad. A možno si len prajem, aby sa mu podobal. Jedno je však isté. Návštevou kina nič nepokazíte. Keď už nič iné, donúti vás aspoň zapremýšľať nad vlastnou existenciou. V tom najlepšom prípade vás ešte obdaruje krásnym emocionálnym záverom plného čoho iného ako osudovosti...
