„Nenápadný občan“ Jean-Louis Trintignant

Jeho nadmieru civilný herecký prejav sa vyznačuje
nenápadnosťou, nehybnou tvárou, zamyslenými, melancholickými a úspornými
pohybmi, takže na filmovom plátne pôsobí bežne – ako nenápadný človek, akého
denne stretávame na ulici. Tiež jeho filmové postavy niesu žiadni romantickí
a lebo akční  hrdinovia , ale sú to väčšinou bežní ľudia z civilného života.
Jeana - Lousisa Trintignanta ešte pred 20. rokmi sme mali možnosť často vidieť
v našich kinách, alebo televízii, dnes ho už  uvidia na filmovom plátne iba
nároční diváci filmových klubov. Nezasvätení môžu mať dojem , že ide
o bezvýznamného herca, ktorý hráva tuctové postavy. Nie je to tak – Jean - Louis
Trintignant je skutočným umelcom, a jeho filmy dnes patria do zlatého fondu
francúzskej a talianskej kinematografie druhej polovice 20. storočia. Niektorí
odborníci ho dokonca považujú za jedného z najviac nadaných francúzskych hercov
povojnovej éry.

Narodil sa 11. decembra 1930 v Pont-St-Esprit v južnom
Francúzsku v rodine bohatého priemyselníka. Jeho otec vlastnil podnik na výrobu
cukroviniek a strýko Maurice Trintignant ( 1917 – 2005 ) bol zasa známym
automobilovým pretekárom, ktorý sa dokonca v r. 1950 – 58 pravidelne zúčastňoval
pretekov Formuly 1.

Po maturite na Avignonskom lýceu študoval Jean – Louis  na
právnickej fakulte v Aix-en-Provence, no v r. 1950 odišiel do Paríža, kde
navštevoval herecké kurzy Charlesa Dullina a Tanie Balachovej. Divadelnú dráhu
začal v r. 1951 v súbore Raymonda hermantiera, s ktorým účinkoval v Schillerovej
Márii Stuartovej, Molierovom Donovi Juanovi a V Shakespearovom
Macbethovi.

Pred filmovou kamerou debutoval v roku 1955 v krátkom
snímku Péchiny a tiež v úlohe mladého Parížskeho rádioamatéra Jean-
Louisa, ktorý sa podieľa na záchrane otrávenej posádky rybárskej lode, v dráme
o solidarite ľudí rôznych národností: Si tous les gars du monde... (
Keby všetci chlapi sveta..., 1955 ). Výraznejšie však na seba upozornil
o rok neskôr v škandálnej melodráme Et Dieu créa la femme ( A Boh stvoril
ženu, 1956 ), kde stelesnil vážneho, sentimentálneho a neústupného Michela
Tardieua, najmladšieho z troch mužov do ktorých života zasiahne osudové dievča (
Brigitte Bardotová ). V tomto filme však veľkú senzáciu pre novinárov spôsobila
práve Brigitte Bardotová ako nový herecký objav, ktorá však zaujala skôr krásou
než svojim herectvom, pretože sa jej budúci manžel - režisér filmu Roger Vadim
z nej snažil za každú cenu urobiť filmovú hviezdu.

Po návrate z trojročnej vojenskej služby v Alžírsku, keď
frustrovaný Jean – Louis dokonca uvažoval že skončí s herectvom, mu pomohol
obnoviť kontakty s filmom opäť režisér Roger Vadim, keď mu zveril úlohu študenta
matematiky Dancenyho, ktorý sa zamiluje do cynickej a bohatej pani de Merteuil (
Jeanne Moreau ) a zaviní smrť jej manžela - diplomata Valmonta ( Gérard Philipe
) v zmodernizovanom prepise románu Choderlosa de Laclosa, ktorého dej Vadim
preniesol do 60. rokov 20. storočia: Les liaisons dangereuses ( Nebezpečné
známosti, 1959 ). V tomto filme si zahrala aj režisérova vtedajšia
manželka Annette Vadim v úlohe hanblivej a puritánskej pani de Tourvel, ktorú sa
pokúša zviesť diplomat Valmont ( Gérard Philipe ).

Od postáv nesmelých, romantických, a pasívnych mladíkov,
ktorí iba občas prejavujú svoje pravé city a ktorí na túto svoju uzavretosť
často neblaho doplácajú, prešiel Jean – Louis Trintignant behom 60. rokov
k charakterovo a psychologicky zložitejším úlohám nenápadných a rozporuplných
mužov, ktorých stvárňoval s tlmeným civilismom a zvláštnym vnútorným napätím.

V roku 1966 si Jean – Louis Trintignant zahral jednu zo
svojich životných úloh v romantickej melodráme Un homme et une femme ( Muž
a žena, 1966 ), ktorá ho spolu s mladým začínajúcim režisérom Claudom
Lelouchom preslávila po celom svete. Táto dojímavá romanca, ani po toľkých
rokoch nič nestratila zo svojho lesku. Režisér tu využil starú známu skúsenosť,
že v jednoduchosti sa skrýva sila. Dej filmu je taký banálny, až je vlastne
krásny: v Deauville sa jedného studeného zimného večera stretávajú
ovdovená filmová skriptka Anne Gauthier (Anouk Aimée) a ovdovený automobilový
pretekár Jean-Louis Duroc (Jean-Louis Trintignant), obaja majú okolo tridsiatky,
potom čo odviezli svoje deti naspať do internátu.

Jean-Louis Trintignant s Anouk Aimée vo filme Muž a žena (1966), (Foto:
www.legenrehumain.com)

Annin muž ( Pierre Barouh ) zahynul
ako kaskadér, Durocova žena ( Valérie Lagrange ) v rozrušení spáchala samovraždu
potom čo Duroc upadol do kómy po havárii v pretekoch 24 hodín Le Mans.
Anne zmešká vlak a príjme Jeanovu ponuku, aby ju odviezol svojim autom do
Paríža. Behom cesty sa začínajú postupne zbližovať. Pri
ďalších návštevách sa osamelí ľudia zblížia. Spomienky na minulosť im však
bránia naplno sa poddať svojmu citu. Zdá sa, že milostný vzťah skončil skôr, než
bol naplnený, záverečná scéna však skončí happyendom.

Jednoduchý dej obohatil tvorca
pozoruhodnou kameramanskou prácou, nevšednou silou citu a sugestívnosťou
atmosféry. To umožňuje divákovi, aby intenzívne prežíval veľké city mileneckej
dvojice, siahajúce od smútku až po rozkoš, od utrpenia až po nádej. Jednotlivé
dialógy herci improvizovali behom natáčania, pričom nepoznali scenár. Herecké
výkony ešte podtrhuje citlivá hudba, pohyblivá a postavy obskakujúca kamera, kde
striedanie čiernobielych a farebných scén filmu nahrádza rozprávača.

Film získal mnohé významné ocenenia
ako : 2 Oscary 1967 ( najlepší príbeh a scenár, a najlepší cudzojazyčný film ),
Zlatý Glóbus 1967, Zlatá palma na MFF Cannes 1966, Cena BAFTA 1968.

V roku 1986 sa skôr z nostalgických
dôvodov režisér Claude Lelouch rozhodol nakrútiť voľné pokračovanie: Un homme
et une femme, 20 ans déjá ( Muž a žena po 20. rokoch, 1986 ) s rovnakými
hereckými predstaviteľmi, no film sa točil do už inej spoločenskej doby,
charakter filmu a hlavne chabá atmosféra bola o niečom inom, preto nadviazať na
úspech sa nepodarilo. Hoci má film oproti „jednotke“ bohatší dej, a vystupuje
v ňom viac postáv, platí, že menej je niekedy viac, preto sa jej nedokázal
vyrovnať ani náhodou.

 Medzi ďalšie vrcholné filmy Jeana –
Louisa Trintignanta patrí milostná dráma Ma Nuit chez
Maud ( Moja noc s Maud, 1969 )  režiséra
Erica Rohmera, kde si zahral úlohu katolícky založeného inžiniera, ktorého zdrží
na noc vo svojom byte rozvedená lekárka ( Francoise Fabianova ), a spoločenská
dráma nakrútená podľa rovnomenného románu Alberta Moraviu: Il
Conformista ( Konformista, 1970 ) – réžia Bernardo
Bertolucci, kde si Trintignant zasa zahral zakomplexovaného a zbabelého doktora
filozofie, ktorý vo svojej snahe byť prispôsobivý a nenápadný neváha zradiť
vlastné presvedčenie i jemu blízkych ľudí za čias  fašizmu, i po vojne.

Na MFF v Západnom Berlíne 1968
obdržal Jean – Louis Trintignant cenu Strieborného medveďa za príbeh plný klamu
a pravdy, predstierania a skutočnosti - za stvárnenie postavy muža menom Boris,
ktorý prichádza po vojne do Slovenského mestečka a mystifikuje a pletie jeho
obyvateľov rôznymi verziami toho istého príbehu o zmiznutom miestnom hrdinovi
domáceho odboja Jánovi ( Ivan Mistrík ) a zároveň si získava lásku a priazeň
miestnych žien, vo francúzsko – slovenskom filme L´homme qui ment (
Muž, ktorý luže, 1968 ) – réžia Alain Robbe-Grillet
a Martin Hollý. Film sa natáčal na Slovensku s francúzskym, českým a slovenským
hereckým obsadením v lokalitách ako Belianska jaskyňa, Kežmarok, Spišská Sobota,
Tatranská kotlina a pod. Zo slovenských hercov tam okrem Ivana Mistríka hrajú
napr. Jozef Kroner a Zuzana Kocúriková.

Ďalšie ocenenie na MFF v Cannes 1969
získal Jean – Louis za úlohu vyšetrujúceho sudcu, pokúšajúceho sa objasniť
okolnosti vraždy gréckeho ľavicového poslanca ( Yves Montand ), v politickom
thrilleri Z ( 1969 ) - réžia Costa-Gavras.
Vtip je však v tom že režisér Costa-Gavras o postave povedal: “Treba ju zatlačiť
do úzadia, aby ostala celkom nenápadná.“ Keď sa skončilo nakrúcanie a na
projekcii sa štáb pozeral, čo sa nafilmovalo, tak Costa-Gavras hovoril
Trintignantovi: „Je to iste moja chyba, ale tvojho sudcu tam fakt nevidieť.
Musíme znovu nakrútiť niekoľko scén.“ Lenže na to nebolo dosť peňazí, preto sa
všetko nechalo tak. A tak malý sudca, ktorý v ničom nevynikal, nenápadná
postava, ukrytá za tmavými okuliarmi, ktorá nenarobila nijaký rozruch bola
napokon oveľa výraznejšia, ako by si niekto pomyslel a pre dej filmu mala
najvyššiu dôležitosť.

Mnohé filmy v ktorých Jean – Louis
Trintignant vytvoril hlavné úlohy, odhaľujú z rôznych zorných uhlov krízu
spoločenskej a osobnej morálky, zaoberajú sa zločinmi najrôznejšieho druhu,
politickými intrigami, vojnovými konfliktmi a špionážnymi aférami. Jeho
hrdinovia v ktorých tvári sa zrkadlí s dramaticky strnulou prenikavosťou tajomná
neha, melanchólia i zvrátenosť, nevynikajú telesnou ani intelektuálnou
výnimočnosťou, prejavujú sa nenápadne bez okázalých gest  a emócií, či už ide
o chladnokrvných vrahov ( Zločin v exprese ( 1965 ), Poviedka
o policajtovi ( 1975 ), Mužská záležitosť ( 1981 ), Hlboké vody ( 1981 ) )
, policajného inšpektora ( Bez motívu ( 1971 ) ),
zneužité obete mocenského sprisahania a vyšších záujmov ( Atentát
v Paríži ( 1972 ), Peniaze tých druhých ( 1978 ) ) ,
skorumpovaných vysokých politikov ( Prší na Santiago ( 1975 ), Zločin
( 1983 ) ), zúfalého pomstiteľa ( Agresia (
1974 ), či špióna ( Pod paľbou ( 1983 ) ).

Jean-Louis Trintignant v Ženeve 1993 (Foto: www.iprolink.ch)

V poslednej dobe zaujal Jean – Louis
Trintignant hlavne divákov filmových klubov svojou úlohou bývalého sudcu,
samotársky žijúceho nevrlého muža, ktorý sa pohráva prostredníctvom telefónu
s osudmi svojich susedov a postupne sa zblíži s mladou modelkou ( Irene Jacob ),
v komornej melodráme režiséra Krzystofa Kieslowskeho: Trois couleurs:
Rouge ( Tri farby: Červená, 1994 ).

Ako filmový režisér sa Trintignant
prvýkrát postavil za filmovú kameru pri nakrúcaní filmu Une journée
bien remplie ( Dobre naplnený deň, 1973 ), čiernej
komédie o pekárovi ( J. Dufilho ), ktorý rozváža so svojou sajdkárou namiesto
tovaru smrť. Nie príliš vydarene dopadol aj jeho druhý režijný pokus
Le Maitre-nageur ( Učiteľ plávania, 1979 ), kde
s čiernym humorom rozpráva o krutých orgiách, ktoré sa odohrávajú v milionárovom
bazéne.

Hoci Jean – Louis Trintignant hrával
nenápadne postavy, jeho súkromný život mu priniesol viac vzruchu, než mu bolo
milé. Po krátkom manželstve s herečkou Stéphane Aurdan, bol v rokoch 1960 – 1976
ženatý s filmovou strihačkou Nadine Marquandovou, ktorá sa pod novým menom
presadila ako režisérka Nadine Trintignant, a obsadila Jean-Louisa
do svojich filmov Mon amour, mon amour ( Moja láska, moja láska, 1967
) , Le Voleur de crimes ( Zlodej zločinov,
1969 ),  Défense de savoir ( Vedieť zakázané, 1973 )  Voyage de noces (
Svadobná cesta, 1975 ). Mali spolu 3 deti – 
syna Vincenta, ktorý pracuje ako asistent vo filmovom štúdiu, dcéru Pauline,
ktorá zomrela nečakane v spánku ako 9-ročná, a dcéru Marie, z ktorej sa stala
úspešná herečka.

Herečka Marie
Trintignant bola častou hereckou partnerkou svojho
otca Jeana-Louisa v divadelných hrách. Z jej filmov stačí spomenúť mysteriózny
film so surrealistickými prvkami: Wings of Fame ( Krídla slávy, 1991 ),
kde si po boku Petera O´Toola zahrala tajomné dievča – jednu z obyvateliek
záhrobia, ktoré predstavoval fiktívny luxusný hotel na pustom ostrove, a ktorého
„mŕtvych“ prominentných hostí proti ich vôli nemilosrdne sťahujú z luxusnejších
do skromnejších izieb, alebo naopak, podľa toho ako trvá, či upadá ich svetská
sláva.

V roku 1998 oznámil Jean -  Louis
Trintignant že končí svoju filmovú kariéru. No v roku 2003 sa rozhodol k filmu
vrátiť, po tragickej smrti svojej 41- ročnej dcéry Marie, ktorú jej priateľ pri
hádke v hotelovej izbe strčil tak nešťastne, že sa udrela hlavou o roh stola.

Dnes Jean - Louis Trintignant žije
v dedinke Úzes neďaleko Avignonu, kde vo svojich sadoch a viniciach dorába
olivový olej a víno. Príležitostne ešte hrá vo filme a divadle. Od roku 1982 je
jeho treťou manželkou Marianne Hoeppfnerová – bývalá francúzska šampiónka v 
Rallye.

Jean-Louis sa ako
vášnivý pretekár niekoľkokrát zúčastnil ako súkromník v prenajatom aute pretekov
Tour de France Automobile, Chamonix 24 hodín, Le Mans 24 hodín, ako aj
legendárnej Rallye Monte Carlo v ktorej sa umiestňoval na 20. – 65. mieste.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook