Najznámejší taliansky donchuan: Marcello Mastroianni

14.12.2005|Stano Hudák|
Najznámejší taliansky donchuan: Marcello Mastroianni

Aby sa stal veľký herec aj svetoznámou osobnosťou, mal by si občas zahrať aj vo filmoch iných kinematografií. Najlepšie možno americkej, veď Academy Award udeľuje najviac Oscarov práve svojim vlastným filmom. Predstavte si napríklad svetoznámu taliansku filmovú hviezdu, ktorá účinkovala iba doma.. prípadne len v Eúrope. Taliansko je však filmovou školou skutočne svetoznámou. Napriek tomu sa to bez spomínanej zahraničnej filmovej účasti nepodarilo takmer nikomu. Výnimku tvorí nielen svetoznámy, ale aj výborný herec Marcello Mastroianni - jeden z najviac obdivovaných hercov sveta ostal medzinárodnou hviezdou viac než tri desaťročia, s jeho chladným, dômyselným a uštipačným povahovým hereckým štýlom a smutnými, oduševnenými očami (ktoré dokážu povedať viac než by mohol akýkoľvek dialóg). „Veľké dieťa“, „prvý milovník proti svojej vôli“, „pracovitý leňoch“, „skeptický nadšenec“, „konzervatívec so zmyslom pre nové“ – tieto všetky protikladné prívlastky možno čítať v takmer každom článku, a v množstve rozhovorov Mastroianni väčšinu týchto charakteristík nevyvracia, ba dokonca ich priamo či nepriamo potvrdzuje so sebairóniou a otvorenosťou.

Marcello Mastroianni sa narodil 28. septembra 1924 v malom talianskom mestečku Fontana Liri – patriaceho do provincie Frosinone v rodine Ottorina Mastrojanniho (v tom čase sa toto priezvisko písalo s „j“). Keď mu boli 4 roky, rodina sa presťahovala do Turína (tu sa narodil jeho brat Ruggero, neskôr známy filmový strihač) a po ďalších štyroch rokoch v r. 1932 sa znova presťahovali – tentoraz do Ríma, kde si otec, obratný stolár, otvoril nábytkársku dielňu.  Mastroianni očarený honosným svetom filmu, divadiel, a kabaretov vtedajšieho fašistického Talianska 30. rokov, si už ako 15. ročný začal usilovne zháňať malé epizódne úlohy ako komparzista, pričom usilovne chodil otravovať známeho herca a neskôr aj režiséra Vittoria de Sicu, s doporučujúcimi listami, ktoré sa jeho matke podarilo vylákať na sestre veľkého režiséra (matka Mastroianniho bola v práci kolegyňou Marie de Sicovej – sestry V. de Sicu). No on ho vždy odbil slovami: „uč sa, pracuj, a potom uvidíme...“. A tak sa Marcello Mastroianni prvykrát ako komparzista objavil už v r. 1938 vo filme: Marionette ( Bábky, 1938 ). Aj keď tento film, rovnako aj ďalšie patria do jeho oficiálnej kinematografie, nemožno to v skutočnosti považovať za začiatok hereckej kariéry, ktorá prišla až o 10 rokov neskôr.

Po maturite na stavebnej priemyslovke pracoval Mastroianni ako stavebný odborník v technicko- priemyselnom Inštitúte Carla Grellu. Na rímskej univerzite sa zapísal na fakultu ekonomických a obchodných vied. Štúdium si platil z peňazí, ktoré si zarobil ako kreslič v geografickom vojenskom ústave vo Florencii. Keď sa dozvedel, že majú byť všetci zamestnanci odsunutí do Nemecka, utiekol spolu s maliarom Remom Brindisim do Benátok, kde sa živil predajom jeho obrazov. Tesne po vojne prijal Mastroianni miesto účtovníka v rímskej pobočke britskej distribučnej spoločnosti Eagle-Lion Films a po večeroch vystupoval na javisku Univerzitného divadelného klubu, kde potom hral v roku 1948 po boku Giulietty Masinovej ( vtedy už manželky režiséra Federica Felliniho ) v alegorickej komédii Lea Ferrera Angelica. Ešte toho istého roku získal profesionálne divadelné angažmá, najprv v spoločnosti Nina Besozziho, neskôr u Paola Stoppu, Riny Morelliovej a Luchina Viscontiho, pod ktorého režijným vedením zahral Mastroianni niekoľko závažných úloh – Mitcha a Kowalského vo Williamsovej dráme Električka do stanice túžba, Biffa v Millerovej dráme Smrť obchodného cestujúceho, Astrova v Čechovovej dráme Ujo Váňa, kapitána Solonného v Čechovovych Troch sestrách a Ripafrattu v Goldoniho komédii Mirandolína (1952).

Takmer súbežne s divadelnými začiatkami sa podarilo Marcellovi Mastroiannimu uplatniť aj vo filme: za prvý skutočný filmový debut sa dá považovať jeho malá epizódna úloha vo filmovom prepise románu Victora Huga: I miserabili ( Bedári, 1947 ). Už od svojich filmových začiatkov sa Marcello Mastroianni dobre uplatňoval v úlohách, ktoré boli v chudobnom, pesimistickom a vojnou poničenom Taliansku 50. rokov také žiadané: - najčastejšie stvárňoval chudobných študentov, taxikárov, strážnikov, robotníkov, nezamestnaných – no vždy išlo o typ prostého, počestného a zamilovaného mladíka, ktorý sa živí poctivou prácou, príjemného, veselého, vždy ochotného pomôcť a s úsmevom riešiaceho svoje existenčné problémy. Pre tieto úlohy sa veľmi dobre hodil Mastroianniho sympatický a fotogenický zjav. Ide napríklad o filmy Augustová nedeľa (1950), Dievčatá zo Španielskeho námestia (1952), Nedeľní hrdinovia (1952), Ulička nádeje (1953), Kronika chudobných milencov (1954), Najkrajší okamih (1957)...a ďalšie.

Zlom v tomto stereotype úloh spôsobil film Luchina Viscontiho Le notti blanche (Biele noci), známejší pod distribučným názvom Natália (1957) – aktualizovaný filmový prepis Dostojevského novely Biele noci, kde si Mastroianni mohol vyskúšať inú polohu v postave zasneného Maria, osamelého a nesmelého úradníka, ktorý sa beznádejne zamiluje do dievčaťa (Maria Schellova) ,ktoré čaká na návrat iného (Jean Marais) – táto filmová postava sa stala pre Mastroianniho akýmsi prechodom k novému typu úloh, a presvedčila režisérov, že je použiteľný i inak než v komédiách a sentimentálnych historkách.

Ďalší, tentoraz už rozhodujúci obrat v kariére Marcella Mastroianniho znamenalo jeho stretnutie s režisérom Federicom Fellinim, ktorý mu zveril hlavnú úlohu v jeho filme La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 ). Pôvodne mal podľa producentov hrať hlavnú postavu novinára Marcella slávny americký herec Paul Newman, no režisér potreboval nejakú „všednú tvár“ a vo vtedy málo známom hercovi Mastroianim našiel ideálneho predstaviteľa do svojich filmov. Film La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 )  svojim pojatím nakrútil Fellini ako majstrovskú meditáciu o problémoch súčasného človeka z vyššej spoločnosti. Hrdinom je novinár Marcello Rubini ( Marcello Mastroianni )  človek v podstate vážny a seriózny, ktorý však pri svojej práci poznal „sladký“ život vyššej spoločnosti a podľahol mu. Stáva sa hrdinom erotických škandálov, divokých večierkov vo vilách a zámkoch, zvŕhajúcich sa v pitky a orgie, prehýrených nocí, po ktorých prichádza kalné ráno, odhaľujúcich rub tohoto života. Dvaja ľudia by mu mohli pomôcť v jeho súčasnej duševní kríze: filozofujúci spisovateľ Steiner a mladé dievča Paola. Prvý však končí ťažko pochopiteľnou samovraždou a Paolin hlas, volajúci Marcella k lepšiemu životu, je príliš slabý a zaniká vo všeobecnej vrave. Pre Marcella už niet cesty späť.. Film nemá ucelený príbeh, prináša mozaiku epizód a výjavov niekoľkých dní z Marcellovho života, s neobvyklou otvorenosťou popisujúcich mravný rozklad vyšších spoločenských kruhov. Sleduje jeho výstredný život, senzačné udalosti, diskusie v literárnych salónoch... Scenár filmu s ironickým titulom vytvoril veľkolepú kompozíciu odhaľujúcu neschopnosť medziľudskej komunikácie. Dej filmu prináša vnútornú logiku, vyjadrenú v sérii atraktívnych i škandalizujúcich výjavov.

Týmto dielom vtrhla do histórie moderného filmu „revolúcia“, nielen v Taliansku, kde Sladký život vyvolal nevídaný škandál, predovšetkým prudkou reakciou katolíckej cirkvi, ktorá mu udelila verdikt zakázaného filmu, „neprístupného všetkým“. Vzápätí však bol ocenený na canneskom festivale Zlatou palmou a stal sa kasovo najúspešnejším Felliniho snímkom. Film je strhujúcou výpoveďou v kaleidoskopu majstrovsky natočených scén, ktoré v ich reálnosti i metaforickosti patria dnes už do klasiky modernej kinematografie: menujme aspoň Marcellovo nočné extempore vo fontáne di Trevi s americkou sexbombou Sylviou (v podaní živelnej „superženy“ Anity Ekberg) – viac o natáčaní tejto scény sa dočítate tu.


Marcello Mastroianni vo filme Sladký život s herečkou Anouk Aimee (Foto: discosantigos.com)

Tento film učinil razom z Marcella Mastroianniho medzinárodnú hviezdu, bol však i začiatkom priateľstva a dlhoročnej spolupráce s režisérom Federicom Fellinim. Mastroianniho celkom nenútený civilný prejav bez pátosu a psychologizujúceho rozkrývania charakterov, presne zodpovedal Felliniho predstave – hoci ide o rozporuplného hrdinu, všetky jeho povahové črty sú navodene sprostredkovane – začínajú sa odkrývať postupne z jeho kontaktov a stretov s okolím a ostatnými postavami. Podobne modeluje Fellini i ďalšie Mastroianniho filmové postavy: navonok suverénne a samoľúbe, duchaplné a spoločenské, v skutočnosti však labilné, pochybujúce o sebe, neisté a prepadajúce vnútornému zmätku: ako napr. postava slávneho filmového režiséra Guida Anselmiho ( Marcello Mastroianni ) zmietajúceho sa úzkosťou v momentálnom štádiu zlyhania i neplodnej inšpirácie, v psychologickej komédii Otto e mezzo ( Osem a pol, 1963 ). Alebo ctihodný profesor gréckej mytológie Marcello Snaporaz, prechádzajúci bludiskom svojich najvnútornejších komplexov, predstáv a snov, aby hľadal ideálnu ženu v ďalšom Felliniho filme: La cittá delle donne ( Mesto žien, 1980 ), či postava bývalého varietného umelca Pippa Botticellu alias Freda, schádzajúceho sa po mnohých rokoch opäť so svojou niekdajšou tanečnou partnerkou Ginger (Giulietta Masina) na jednom pódiu, v nostalgickej revue s kritickým pohľadom do zákulisia pokleslej TV zábavy: Ginger e Fred ( Ginger a Fred, 1985 ).

Necelý rok po svojom prelomovom filme Sladký život (1960), získal Marcello Mastroianni svoju prvú nomináciu na Oscara za stvárnenie hlavnej úlohy v čiernej satirickej komédii Divorzio all´ italiana ( Rozvod po taliansky, 1961 ) – réžia Pietro Germi. No túto úlohu si v skutočnosti si musel Mastroianni doslova na kolenách vyprosiť. Režisér Pietro Germi totiž váhal či mu má rolu zveriť. Nepoznal Mastroianniho osobne a príliš si ho spájal so svetom „Sladkého života“. Nakoniec určite neľutoval svoje rozhodnutie. Divákov veľmi prekvapila postava „ctihodného“, cynického, amorálneho, a pritom vlastne až komického aristokrata baróna Ferdinanda Cefalu ( Marcello Mastroianni ) zo sicílskeho mestečka, ktorý manipuláciou a skoro až komickými intrigami doženie svoju nepohodlnú manželku Rosaliu ( Daniela Rocca ) k nevere, aby ju potom mohol ako nevernicu v súlade s miestnymi zvykmi potrestať smrťou, a tak sa jej zbaviť, pretože túži oženiť sa so svojou nevlastnou sesternicou Angelou ( Stefania Sandrelli ). Čierna komédia kritizuje vtedajšie pomery v Taliansku, kde kvôli silnému vplyvu katolíckej cirkvi neexistoval rozvod ( taliansky parlament schválil zákon o rozvode až v r. 1969 ) a jediná možnosť bola buď to strpieť, alebo sa odsťahovať do zahraničia natrvalo a tam sa nechať rozviesť, pretože tento rozvod by bol platný len v danej krajine, nie však v Taliansku. Posledná možnosť bola zbaviť sa partnera vraždou, čomu ešte napomáhalo kuriózne znenie talianskeho trestného zákona, že ktokoľvek zabije svojho manžela pristihnutého pri nevere, na ktorú má neochvejné dôkazy, odsudzuje sa na odňatie slobody len od 3 do 7 rokov. Máloktorý divák zabudne na blazeované, či trpiteľské pohľady, ktoré v tomto filme dedinský aristokrat vrhá spod svojich ťažkých viečok, na jeho napomádovany účes s cestičkou, neskôr v objatí pôvabnej mladej sesternice rozstrapatený do kučier, na nervózny tik tváre. Vážnosť a pátos príznačné pre barónovo vystupovanie ostro kontrastujú s grotesknosťou situácií.

Od začiatku 60. rokov vytvoril Marcello Mastroianni plejádu rozličných a navzájom až protikladných úloh, v ktorých dokázal nekonečnú šírku svojho hereckého registra so všetkými jeho obmenami napríklad – stvárnil nekonečne rozmanité postavy: od indiánskeho náčelníka (Princezna z Kanárskych ostrovov, 1954) cez tehotného muža (Najväčšia udalosť od doby, čo človek vstúpil na Mesiac, 1973) až po postavu generála Custera (Nedotýkaj sa bielej ženy, 1974)


Mastroianni s Catherine Deneuveovou vo filme Najväčšia udalosť od doby, čo človek vstúpil na Mesiac

Marcello Mastroianni bol napriek svojej povestnej lenivosti neuveriteľne pilný: jeho oficiálna kinematografia počíta 143 hraných filmov a ďalších 16 filmových dokumentov ( rôzne biografie, zostrihané ukážky z filmov a dokumentárne filmy v kt. sa objavil ako hlavný predstaviteľ, či len okrajovo). Spomenúť všetky jeho filmy by bola gigantická úloha, preto spomeňme len tie najdôležitejšie.

Ide napríklad o psychologickú drámu režiséra Michelangela Antonioniho La Notte ( Noc, 1961 ), kde si Mastroianni zahral citovou vyprahnutosťou trpiaceho modenneho spisovateľa Giovanniho Fontana, ktorý sa ocitol v profesionálnej i osobnej kríze. Zaujímavú príležitosť tiež dostal v kriminálnej dráme L´assassino ( Vrah, 1961 ) – réžia Elio Petri, kde v úlohe samoľúbeho a vypočítavého rímskeho starožitníka Alfreda Martelliho, ktorý zneužíva staršie ženy ( Micheline Presle ) predviedol prototyp súčasného meštiaka. Inú hereckú polohu si Mastroianni vyskúšal v tragickej postave úradníka Paula Meursaulta, odsúdeného k smrti za mimovoľne spáchanú vraždu, vo filmovej adaptácii existencialistického románu Alberta Camusa Lo Straniero ( Cudzinec, 1967 ) - réžia Luchino Visconti.

Stále častejšie však bol Marcello Mastroianni využívaný pre úlohy nekomplikovaných Talianov, temperamentných zamilovaných mužov, zmätených a prehnane konajúcich v zložitých erotických hrách, v ktorých nedokážu včas zareagovať a zvládnuť prekážky, či žensky ľstivé útoky. Hoci bol Marcello Mastroianni vtedy považovaný za predstaviteľa talianskeho „donchuanstva“ a kvôli jeho filmovým úlohám sa stal vo svete ľudovo známym pojem „latin lover“, väčšinu zvodcovských typov nepokryte ironizuje alebo pointuje do anekdotického znenia. Zo správania jeho hrdinov môžeme cítiť istý flegmatizmus, niekedy lenivosť a pohodlnosť, ktorú rozrušuje práve ženský živel ( mnohokrát predstavovaný herečkou Sophiou Lorenovou ), z ktorého vychádzajú i situácie pre komiku napr. vo filmoch Rozvod po taliansky (1961), Manželstvo po taliansky (1964), Casanova 70´ (1965).

Celkom úspešná bola spolupráca s hercom a režisérom Vittoriom de Sicom, ktorý sa tak po 20. rokoch u Mastroianniho dočkal výsledku na svoju niekdajšiu predpoveď:“...uvidíme.“ a síce ceny BAFTA 1964 pre Mastroianniho za jeho výkon v troch rozdielnych úlohách ( nezamestnaný neapolsky povaľač Carmine, idealistický milánsky intelektuál Renzo a bohatý bolonsky obchodník Rusconi ) v poviedkovej komédii Ieri, oggi, domani ( Včera, dnes a zajtra, 1964 ) - réžia Vittorio de Sica. Z tejto spolupráce vznikol aj film opačného žánru: taliansko-ruská vojnová dráma I Girasoli ( Slnečnica, 1969 ) – kde hlavná hrdinka filmu – domnelá vojnová vdova ( Sophia Lorenová ) celých 20. rokov oplakáva svojho manžela ( Marcello Mastroianni ) a stále dúfa v jeho návrat, no jedného dňa má toho dosť a vyberie sa hľadať „nezvestného manžela“ do Ruska, len aby zistila, že ho tam zachránila ruská žena ( Ľudmila Saveljeva ) s ktorou sa oženil a už celé roky kľudne žije so svojou novou rodinou...

Ako protagonistu si Marcella Mastroianniho  od konca 60. rokov stále častejšie vyberal režisér Ettore Scola, v ktorého pozoruhodných filmoch rôznych žánrov vytvoril portréty obyčajných i nevšedných ľudí zo súčasnosti i minulosti: napr. postava murára Oresta Nardiho, ktorý opustí svoju manželku ( Monica Vittiová ) i s deťmi, kvôli inej žene( Marisa Merlini ), ktorá mu to však oplatí rovnakou zradou, o ktorej sa navyše dozvie jej manžel ( Giancarlo Giannini ) – trpkej komédii Dramma della gelosia ( Dráma žiarlivosti, 1970 ) (cena na MFF v Cannes 1970). Alebo postava homosexuálneho rozhlasového hlásateľa Gabriela, nadväzujúceho neobvyklý milostný vzťah s manželkou fašistického funkcionára ( Sophia Loren ) v tragikomédii Una giornata particolare ( Zvláštny deň, 1977 ) (nominácia na Oscara 1977). Ďalšími vydarenými úlohami je jeho dobrácky novinár Luigi ( Marcello Mastroianni ) , prenasledovaný redakčnou radou i fenimistickou manželkou ( Carla Gravina )  v psychologickej tragikomédii La Terazza ( Terasa, 1980 ) rozprávajúcej o štvorici dlhoročných priateľov ( M. Mastroianni, V. Gassman, U. Tognazzi, J. L. Trintignant ) , ktorých trápia najrôznejšie problémy a navyše ich prenasledujú vlastné manželky ( S. Sandrelli, C. Gravina, M. Vukotič ), či zostarnutý skeptik s povesťou zvodcu Giacomo Casanova ( Marcello Mastroianni ),  cestujúci v dostavníku spolu s pestrou skupinkou ľudí, v komornom snímku o nevydarenom úteku kráľa Ľudovíta XVI z Francúzska pred gilotínou, behom Veľkej francúzskej revolúcie vo filme La Nuit de Varennes ( Noc vo Varennes, 1982 ) - réžia Ettore Scola.

Podnetné a prínosné skúsenosti načerpal Marcello Mastroianni tiež v sérii kontroverzných filmov režiséra Marca Ferreriho, ktorý mu v nich zveril veľmi provokatívne úlohy patologicky zvrátených jedincov. Za spomenutie stoja najmä tri Ferreriho filmy: La Cagna ( Sučka, 1972 ) – známejší skôr pod názvom Liza , kde Mastroianni stvárnil talianskeho umelca Giorgia, ktorého bizarným rozmarom sa na opustenom ostrove musí podriadiť elegantná Francúzka ( Catherine Deneuve ). Najväčší rozruch  z týchto troch filmov spôsobila škandálna tragikomédia La grande bouffe ( Veľká žranica, 1973 ) a Mastroianni tu hrá pilota Marcella, jedného zo štvorice priateľov ( M. Mastroianni, M. Piccoli, P. Noiret, U. Tognazzi ) , ktorým sa podarí behom niekoľkodenných gastronomických orgií celkom ujesť, upiť, a usúložiť na smrť. Za zmienku stojí aj ďalší Ferreriho film Storia di Piera ( Pierin príbeh, 1983 ) – nakrútený podľa skutočnej autobiografie talianskej herečky Piery Degli Esposti ( nar.1939 ) , ktorá v nej spomína na svoje ťažké detstvo a pohnutú mladosť ( otec bol maniak a alkoholik a matka nynfomanka ). V tomto filme Mastroianni vynikajúco stvárnil úlohu otca – ako muža ktorý sa pasívne prizerá na nynfomanske záľuby svojej ženy ( Hanna Schygulla ), a márne sa bráni pred rodiacim sa spojenectvom medzi dcérou Pierou ( Isabelle Huppert ) a matkou, ktorá ju pohotovo zasväcuje do sveta erotiky. Postava otca, ktorú Mastroianni hrá prekonáva cestu od slabošského akceptovania osudu až k choromyseľnosti. Na jednej strane je to zarastený, špinavý, nedbanlivo oblečený starec,  ktorý svojim vyhasnutým, ale stále ešte zmyselným pohľadom sleduje svoju dcéru, no na druhej strane je to iba ľudská troska ospanlivo žmurkajúca na slnku a tisknúca k sebe šteniatko v poslednom pokuse nahradiť navždy stratenú nehu ženského objatia.

Marcello Mastroianni nikdy neuvažoval o kariére v Hollywoode, radšej podporoval svojou účasťou zaujímavé projekty renomovaných, duchovne spriaznených, ale tiež celkom neznámych mladých Európskych tvorcov. Ani s pribúdajúcim vekom nič nestratil zo svojho hereckého majstrovstva ako to dosvedčujú jeho vyznamenania. Cenu na MFF v Cannes 1987 a nomináciu na Oscara 1987 si zaistil výkonom, aký podal v úlohe kedysi záletného manžela Romana Patroniho a teraz čašníka na výletnej lodi, ktorého spomienkam na veľkú lásku ( J. Safonovova ) načúva zhodou okolností jej nový manžel ( V. Larionov ), v melodráme podľa Čechovovych poviedok: Oci ciornie ( Oči čierne, 1987 ) - réžia Nikita Michalkov.

Jedným z jeho posledných ocenení bol Volpiho pohár na MFF v Benátkach 1993 za vedľajšiu úlohu večne opitého otca hlavnej hrdinky ( Anouk Grinbergová ) , ktorý sám nevie koľko má detí a kde býva, vo filme Un, deux, trois, soleil... ( Jeden, dva, tri, slnko..., 1993 ) – réžia Bertrand Blier, ktorý je niekedy známy aj pod názvom: Cukor, káva, limonáda. Ide o film z prostredia mestských slumov – štvrtí chudobných v jednej bližšie neurčenej juhoamerickej krajine.


Marcello Mastroianni a jeho dcéra Chiara (Foto: toutsurdeneuve.free.fr)

Marcello Mastroianni, ktorý zomrel 19. decembra 1996 v Paríži vo veku 72 rokov na rakovinu prostaty miloval život a snažil sa žiť jednoduchým a nekomplikovaným životom. Okrem jeho drobných záľub ako zmysel pre dobré jedlo a pitie, bol uňho na prvom mieste film, preto nečudo že nakrúcaniu sa venoval až do poslednej chvíle. Jednou z jeho posledných úloh bola hneď štvorúloha vo filme s akoby symbolickým názvom: Trois vies & une seule mort ( Tri životy a jediná smrť, 1996 ) v ktorom si zahral so svojou dcérou Chiarou.

Od roku 1949 bol Marcello Mastroianni ženatý s herečkou Florou Carabellou, s ktorou má dcéru Barbaru ( nar. 1950 ), no posledných 20 rokov žili oddelene, ostali dobrými priateľmi a nikdy sa nerozviedli. V rokoch 1971-75 bola jeho dlhoročnou družkou francúzska herečka Catherine Deneuvová s ktorou majú dcéru Chiaru Mastroianni ( nar. 1972 ) , ktorá sa tiež úspešne venuje hereckej kariére.

Zdroj:  MovieMania

Súvisiace články