Koralína a svet za tajomnými dverami (Coraline)
Animovaná tvorba zažíva v poslednej dobe značný pokrok. Časy, kedy bol animovaný film výhradne synonymom pre rozprávkové príbehy a naivné súboje medzi dobrom a zlom cielené na najmenšieho diváka, sú pomaly ale isto preč. Dejovo priame a jednoduché osudy rozprávkových postáv striedajú dospelejšie a čoraz bizarnejšie charaktery, pochmúrne prostredie i čierny humor. Autor Predvianočnej nočnej mory Henry Selick (nie naozaj to nebol Tim Burton) sa opäť vracia ku koreňom svojej tvorby, aby opäť raz na poli „dospelých“ animovaných filmov zamiešal kartami s nenápadným zato však poctivým animákom Koralína a svet za tajomnými dverami.
Svet za tajomnými dverami ani zďaleka neútočí tak vážne, ako napríklad minuloročný Beowulf nasmerovaný jednoznačne staršiemu publiku, ale ide cestou práve detskej jednoduchosti. Prostý príbeh malého dievčatka menom Koralina Jones (hlas Dakota Fanning), ktorej prácou neustále zamestnaný rodičia trávia stále viac času sami sebou namiesto, aby sa venovali svojej neposednej a pochopiteľne zvedavej dcére, je až rozprávkovo priamočiary. Jedného pochmúrneho dňa (ako inak, keď sú tie dni pochmúrne úplne všetky) kedy rodičia ako zvyčajne nestíhajú svoje termíny v práci a sťahovanie do nového domu je neskutočne otravné, objaví Koralina malé, nenápadné a podozrivo zamknuté dvierka. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa z nevinných starých dvierok nestala brána do iného sveta naoko zhodného s jej vlastným. Krajina existujúca zdanlivo len v sladkých snoch. Svet, v ktorom by bolo o ňu skutočne postarané milujúcimi a vždy pozornými rodičmi. Všetko je krásne. Presne tak, ako si Koraline predstavuje. V tých šťastných chvíľkach jej vôbec nevadí, že jej náhradná rodinka má miesto očí gombíky, že sa do pozoruhodného sveta dostáva len počas spánku, a že na blízku sa vždy motá otravný, ukecaný a hlavne prefíkane vynaliezavý kamarát Wybie so svojím tajuplným kocúrom pomocníkom (drsný hlas Keitha Davida). Odrazu sú výlety do čarovného sveta čoraz častejšie, rodičia a najmä druhá matka sú až nevľúdne vtieraví, a krutá pravda začína vychádzať najavo. Nezostáva nič iné, len prísť tomu všetkému na kĺb, a zachrániť svojich rodičov z rúk čiernej kráľovnej. AKO a vlastne aj PREČO? Nechajte sa prekvapiť...!
Henry Selick má podobne ako Tim Burton skutočne brilantný „čuch“ na originalitu. To čo dokáže vymyslieť nám už zopárkrát predviedol. Smutný a depresívny svet zostal, a aj napriek tomu je úplne odlišný od toho známeho. Koraline prekypuje tak obrovským množstvom zaujímavých a akurát vyťažených nápadov, až neviem, kde mám vlastne začať. Počítačová animácia zázračne kombinovaná s tradičnou „pookienkovou“ (stop motion animation) s viditeľným nádychom plastelíny, vytvára základný prvok, ktorý v celom svojom množstve neprestáva fascinovať. K tomu si prirátajte vydarené snímanie jednotlivých vstupov, veľmi depresívnu atmosféru ,prostredie i bizarné postavičky a je tu najfascinujúcejší animovaný svet, aký som kedy videl. Ja viem, že po Alenke v ríši divov, Mŕtvej neveste (čoby výrazná inšpirácia pre Koraline),či iných podobne ladených snímkach, je to odvážne tvrdenie. Každopádne návrat do detských čias, kedy vám rodičia nespravodlivo ukrivdili pre zlú známku v škole alebo jednoducho na vás nikdy nemali čas, je v prípade tohto filmu náhly, neúprosný a tak intenzívny , že vás zo spomienok len tak ľahko nepustí. Svet za tajomnými dverami preto pôsobí skôr ako sonda do Selickovho vlastného detstva s dospelácky úprimným a spravodlivým pohľadom na vec. Akási vnútorná satisfakcia za námahu našich rodičov. Príbeh čerpá zo svojho rozprávkového nádychu maximum, no záver nie je tak ideálny a krásny, ako by sme si predstavovali. Akoby chcel režisér potenciálne mladšiemu divákovi vysvetliť, ako to s rodičmi niekedy býva. Rozhovor medzi Koralinkou a jej rodičmi po ich záchrane prebehne až trestuhodne nevýrazne, ba priam až nevďačne, ako by sa nič nestalo. To je však v poriadku, pretože to bol jasný zámer. Poukázať na to, že nie vždy, čo sme v detstve chceli, nám bolo odopreté, veď nakoniec – skôr či neskôr - sme to aj tak vždy dostali (Koralinine túžené rukavičky či pozornosť rodičov), je skutočne nádhernou myšlienkou. Do minulosti odoslané pochopenie a uznanie snahe našich opatrovníkov za trpezlivosť, ktorú sme ako deti často krát nemali.
Pekné a najmä triezve myšlienky zameriavajú príbeh odrastenejšiemu divákovi, ale práve vďaka krásnej výtvarnej štylizácii a množstvu smiešne podivuhodných postáv si prídu na svoje i tí menší. Treba len dať pozor na zopár strašidelných scén a značne depresívnu náladu. Tvorcovia ničím neplytvali, všetkého je tak akurát. Viacero postáv, každá ma svoj význam, a ani jedna nevychádza z príbehu bez zmyslu a účelu, a ešte k tomu všetkému to vôbec nevyzerá umelo a nútene. Nadaný cirkusový artista v penzii Mr. Bobinski (hlas Ian McShane) sa do pamäti vryje dozaista každému, a to nie len pre svoj bizarný vzhľad, ale aj vďaka uletenému ruskému prízvuku, či záhadnými odkazmi ku Koralinkinmu dobrodružstvu od jeho verných myšiek skokaniek. Rozmernejšie (a to doslova) herecké duo April a Miriam so svojimi originálnymi charaktermi vyvolajú úsmev zakaždým, ako sa objavia na scéne, a mne niečo hovorí, že to nie je len ich (prepáčte za výraz:) prasacím výzorom. Rodičia sú tradične rozprávkovo strelený, a ako to už v živote býva, najväčším kamarátom sa stáva otravný a večne ukecaný sused Wybie. Ten dokonca, na čele so svojím verným kocúrom, ešte ukáže, kto je tým vždy nápomocným priateľom. Či je to už rozprávková oslobodenie detských duší (cez tri úlohy, ktoré musí malá hrdinka splniť) z vezenia čiernej kráľovnej alebo samotná pomoc rodičom, nikto v tomto dobrodružstve nie je zbytočný.
Svet nalinkovaný podľa predstáv režiséra, za pomoci naozaj skúseného týmu animátorov nedostáva na frak ani pri kontrastoch medzi čarovným a tým skutočným svetom. Tu sa Koraline vyberá na nákupy do veľkého moderného mesta na striebornom Wolkswagene Chrobák, tam zasa otec znudene píše článok o záhradkárčení na počítači, a vám ako divákovi vôbec nevadí, že o pár záberov ďalej vidíme rozprávajúceho kocúra, tancujúce kvetinky či „samohrajúci“ klavír. Kontrast však nie je len medzi dvoma rozdielnymi svetmi. Paradoxne vtipne pôsobí i moderné auto zasadené do pochmúrneho skutočného prostredia. Nevadí. Kontrast dvoch svetov je prirodzenou súčasťou modernej fantasy. Záleží už len na ume režiséra, ako si s týmto faktom poradí. Selickovi sa toto a všetko ostatné podarilo priam dokonale, a neduhy, ako miestami umelý hlas Dakoty Fanning, či v silných scénach značne nevýrazná hudba neznámeho Bruna Coulaisa, môjmu uznaniu jeho prepracovanému dielku nezabránia.
Nech už máte akýkoľvek vzťah k animovanému filmu, Svet za tajomnými dvermi si vašu pozornosť určite zaslúži. Ak disponujete príliš malými ratolesťami, tak ich radšej nechajte doma pekne pri babičke a vyberte sa na „pravdivú“ prechádzku do svojho vlastného detstva spolu s malou Koralinkou. Ktovie. Možno zrovna pripravovaný animák Nine (9) v produkcii toho najpovolanejšieho z najpovolanejších - Tima Burtona - už bude len pre silnejšie nátury. Neviem ako vy, ale ja sa na toho 9.9.09 teším ako malé dieťa;)
