Siréna Neapolského zálivu: Sophia Loren
Sophia Loren (20.9.1934, Rím, Taliansko)
Slávna veta, ktorá sa vryla do pamäťi mnohých životopiscov a obdivovateľov na celom svete. Sophia v júli päťdesiateho roku opretá spolu s matkou Romildou chrbtom o brány Cinecitty, črievičky zošľapané, punčochy zrolované, v kabelke kúsok chleba; pozornosť úzkostlivo upätá s ostatnými štatistami o vchod v nádeji, že vyjde vedúci komparzu a namieri ukazovák na jej hruď, ktorá ešte nevstúpila do dejín talianskej kinematografie: “Ty tam, dievča, poď dopredu!”
O Sophii Lorenovej sa v rôznych vtipných i menej vtipných obmenách píše, že najprv vstúpila do dejín kinematografie jej hruď a neskôr boky.
Jeden začínajúci žurnalista počas jej návštevy v Osle vysvetľoval, že Sophia Lorenová je dcérou Stredomoria a tak ako Stredozemné more aj jej postava má svoje zálivy, zátoky, mysy a predhoria.
Najslávnejšia občianka mestečka Neapolského zálivu Pozzuoli, Sofia Scicolone, sa narodila v Ríme v nemocnici Svätej Markéty v oddelení pre nemajetných. Neskôr zmenila meno – to, ktoré jej zostalo po otcovi, sa zmenilo na Sofiu Villaniovú, potom na Sofiu Lazzarovú a nakoniec na Sophiu Lorenovú. Vyrastala v chudobných pomeroch ako nemanželské dieťa varietnej herečky a príležitostnej klaviristky Romildy Villaniovej. Detstvo a dospievanie strávila v rodine svojho dedka Domenica Villaniho v mestečku Pozzuoli, kde navštevovala výchovný ústav Carla Rossiniho.
Pôda v Pozzuoli je vulkanického pôvodu, živá, vyprahlá a nekľudná s horúcimi sírnymi prameňmi, preto je možné, že má Sofia odtiaľ prudký temperament – vulkanická povaha. Ako dieťa bola veľmi chudučká, deti pri hrách ju volali “špáratko”. Ešte väčšie problémy s hladom mala, keď vypukla 2.svetová vojna. Začalo bombardovanie Neapola a okolia – Villaniova rodina pred ním utiekla do železničného tunela na trati do Neapola, kde sa spalo na zemi alebo na matracoch. Pri jednom nemeckom bombardovaní ako jedenásťročnú Sofiu zranila na tvári črepina , dodnes má pod bradou malú jazvu.
V roku 1949 bola zvolená v neapolskej súťaži krásy, sprevádzanou peňažnými cenami, ako jedna z dvanástich za Princeznu mora. V Pozzuoli potichu zo Sofie vyrástlo veľmi krásne dievča. Babička Lusia, teta Dora a matka Romilda jej ušili šaty so závratným výstrihom zo závesov a z pohoviek z obývacej izby, lebo nemali peniaze na kúpu látok. Vyhrala 25.000 veľmi potrebných lír na živobytie.
To bol začiatok - prvý krok. Prvú hereckú prípravu jej poskytla matka, neskôr ju poslala do hereckej školy v Neapoli. Jedného dňa objavily správu v novinách, že v Ríme hľadajú tisíce štatistov pre americký veľkofilm “Quo vadis?” /1951,r.Mervyn LeRoy/ natáčaný v Cinecitte. Čakalo ju tam všetko. Svätý Proculus, ochranca Pozzuoli – bol ten, kto krásavici šepkal na cestu: “Len odvahu, Sofi!”.
S týmto požehnaním a lístkom tretej triedy s matkou vystúpily jedného májového dňa roku 1950 na stanici Termini , kde sa zrodila jej hviezdna kariéra...
Od svojich šestnástich rokov začala spoločne s matkou vystupovať ako štatistka v rímskych ateliéroch Cinecittà, kde sa natáčali najmä historické veľkofilmy, pokleslé melodramaty a komédie. Zároveň pod menom Sofia Lazzaro pózovala pre fotoromány časopisu Sogno. V roku 1951 sa zúčastnila v Salsomaggiori súťaže o titul Miss Taliansko a získala titul Miss Elegancia.
Prvú hlavnú úlohu, dcéru majiteľa lode, ktorá vyplávala na expedíciu skúmajúcu podmorský život, vo filme “Afrika pod morom” /“Africa sotto i mari” 1952, r. G. Roccardi/; producent ju prekrstil na Sophiu Loren, dokonca nie Sofia, ale Sophia podľa nordického zvyku (Švédsko bolo vtedy rezervoárom filmového ženstva) pridal písmeno “h” do krstného mena, tak ako v prípade začínajúcej Rosiny Bernard, ktorej pridal “h” ba dokonca dve, z čoho potom vzniklo Sarah Bernhardt.
V septembri 1952 sa spoznala behom súťaže o titul Miss Roma s filmovým producentom Carlom Pontim, ktorého okúzlil jej pôvab a osobné kúzlo natoľko, že s ňou uzavrel zmluvu na sedem rokov. Neapolčania zvykli na ulici za ňou volať: “Požehnaná mama, ktorá ťa porodila!”, vyslovovali tak Romilde zaslúžené uznanie.
Pontiho zásluhou dostávala stále väčšie úlohy, ale až režisér Vittorio De Sica si všimol jej dramatický talent, v ktorom sa miešala tragika a humor. Rozpoznal a využil jej osobité spojenie fyzickosti vidiečanky i pestovanej elegancie, ľudového typicky národného temperamentu i prirodzenej grácie (odvážil se jej dať dokonca dramatické úlohy zrelých, oveľa starších žien): jaderná neapolská “pizzaiola” - predavačka pizzy Sofia, ktorej manželskú neveru prezradí prsteň zapečený v jej tovare, podľa poviedky Giuseppa Marotta “Zlato Neapola” /”L´oro di Napoli” 1954, r.V.De Sica/.
U De Sicu sa Sofia naučila mnoho a mnoho cenného, vďaka nemu poznala, že vo filme sa nedá spraviť jediné gesto, nedá sa pohnúť prstom bez reálnej nutnosti a že všetko – aj žmurknutie viečkom oka – tu má svoj význam. Sophiinou pravou učiteľkou bola matka Romilda, ktorá ju od detstva vodila pred zrkadlo a dávala jej 15 sekúnd na to, aby vyjadrila strach alebo radosť.
Tridsaťpäťročná vdova Cesira, ktorá sa musí so svojou dospievajúcou dcérou (Eleanora Brownová) prebíjať životom obklopeným krutosťami vojny, vo filmovom prepise rovnomenného románu Alberta Moraviu “Vrchárka” /”La ciociara” 1960, r.V.De Sica/ - Oscar 1961, cena BAFTA 1962, Donatellovho Davida 1961 a cena na MFF v Cannes 1961).
Takmer po 29 rokoch si znovu zahrala “Vrchárku” /”La ciociara” 1989/ pre televíziu s filmovou dcérou austrálskeho pôvodu Sydney Pennyovou. V noci vo svojom paláci v Ríme Sophia nemohla spať, lebo bolo práve slávnostné ocenenie Oscarov v Hollywoode aj jej “Vrchárka”, bola nominovaná. Skoro ráno (svedkovia tejto historickej udalosti upresňujú, že to bolo o 6,39 hodine) telefón konečne zarinčal a ozval sa hlas jej nápadníka Caryho Granta: “Sophia, vyhrala si!”
Dala sa do tanca, vírila po izbe, smiala sa a plakala, kričala a plakala. Po prvýkrát dostala talianska herečka Oscara ako predstaviteľka úlohy v talianskom filme (mala ho aj Anna Magnaniová, ale ako protagonistka amerického filmu). Vyzývavo krásne dievča Zoé, ktoré má stráviť jednu noc s výhercom lotérie na púťovej strelnici, v záverečnej epizóde “La riffa” (Lotéria) z poviedkového filmu o rôznych podobách lásky v kultovom filme “Boccaccio 70” /1961/ od štyroch režisérov zvučných mien Vittoria De Sica, Federica Felliniho, Luchina Viscontiho a Maria Monicelliho.
Prostá Neapolčanka Adelina, ktorá sa ustavičným tehotenstvom bráni uväzneniu, bohatá a rozmarná Milánčanka Anna, nahradzujúca lásku púhym bezcitným flirtom, a lepšia rímska prostitútka Mara, do ktorej sa zamiluje mladý seminarista (Giovanni Ridolfo), v komediálnej poviedke “Včera, dnes a zajtra” /”Ieri, oggi, domani” 1963, r.V.De Sica/, ktorý získal cenu Donatellovho Davida 1964.
Bývalá prostitútka a gazdiná Filuména Marturanová, ktorá vynaloží všetku svoju energiu a chytrosť, aby dostala k oltáru bohatého zhýralého muža (Marcello Mastroianni), vo filmovej adaptácii divadelnej komédie Eduarda De Filippa “Manželstvo po taliansky” /”Matrimonio all´italiana” 1963, r.V.De Sica/ - cena na MFF v Moskve 1965, Donatellov David 1965 a nominácia na Oscara 1964). Hrala neapolské dievča Giovannu, ktorá vypátra po vojne v ZSSR svojho údajne nezvestného, znovu ženatého manžela (M. Mastroianni), v dráme “Slnečnica” /”Il girásoli” 1969, r.V.De Sica/ - cena Donatellov David 1970).
Sicílčanku Adrianu, vydatú za žiarlivca, ktorá po jeho smrti našla krátke šťastie s iným mužom (Richard Burton), v melodráme podľa poviedky Luigiho Pirandella “Cesta” /”Il viaggio” 1974, r.V.De Sica – získala cenu Strieborná mušľa na MFF v San Sebastiane 1974).
Producent Carlo Ponti, cieľavedome viedol Sophiu k medzinárodnej kariére, ba dokázal ju presadiť aj v Hollywoode. Skutočne jej pomohol, navštevoval producenta za producentom, obratný a bystrý. Dokonca prebojoval v rokoch 1950 – 55 kvality svojej herečky ako obchod s režisérom Dinom de Laurentiisom, lebo on tvrdošijne nástojil na svojom “objave” a podporoval úspechy svojej ženy talianskej herečky Silvany Mangano. Jeho majstrovským dielom bola dohoda s Paramountom pred odchodom Sophie do Hollywoodu: trojročná zmluva, 2 milióny dolárov! Po Oscarovi docielil honorár vo výške milión dolárov za film, čo bolo v tom čase porovnateľné s honorárom Elizabeth Taylorovej.
Od pol. 50. rokov bola obsadzovaná významnými režisérmi do filmov najrôznejších žánrov, od historických “Pýcha a vášeň” /”The Pride and the Passion” 1957, r.S.Kramer/ s F.Sinatrom a C.Grantom, “Cid” /”El Cid” 1961/ so Stephenom Boydom, “Pád rímskej ríše” /”The Fall of the Roman Empire” 1964/ s Alecom Guinessom, dobrodružných “Legenda o stratencoch” /1957, r.H.Hathaway/ a vojnových “Kľúč” /”The Key” 1958, r.C.Reed/ s W.Holdenom a T.Howardom, až po komédie “Taká žena” /”That Kind of Woman” 1959, r.S.Lumet/, “Obytný čln” /”Houseboat” 1958, r.M.Shavelson/ s C.Grantom a “Začalo to v Neapole” /”It Started in Naples” 1959, r.M.Shavelson/, kde bol jej partnerom nekorunovaný kráľ Hollywoodu Clark Gable.
Za postavu Rosy Biancovej, vdovy po gangsterovi (A.Quinn) v kriminálnej dráme “Čierna orchidea” (r. M. Ritt) obdržala Volpiho pohár na MFF v Benátkach 1958.
V tom čase bola Sophia na vrchole filmovej slávy. Nielen preto si ju Charlie Chaplin zvolil popri Marlonovi Brandovi za hlavnú predstaviteľku svojho filmu “Grófka z Hongkongu” /”A Countess from Hong Kong” 1966/, ale aj pre ňu bol Marlon Brando naozajstným umelcom, ktorého si veľmi vážila a túžila si zahrať po jeho boku. Nech už bol výsledok akýkoľvek, nebolo to vinou Lorenovej, že tento film veľmi sklamal.
Škandál, aký spôsobila jej svadba s úradne nerozvedeným o 15 rokov starším Carlom Pontim v roku 1957, trval deväť rokov, než sa mohla za Pontiho vo Francúzsku riadne vydať. V 70. rokoch priťahovala pozornosť bulvárnej tlače svojim súkromným životom, najmä svojimi materskými povinnosťami k dvom synom, Carlovi a Edoardovi. Roku 1978 opustila s manželom Taliansko kvôli konfliktu s daňovými úradmi a prijala francúzske občianstvo. V roku 1980 bola talianskou justíciou odsúdená k 30 dnom väzenia pre nezaplatenie daní z filmov, ktoré natočila v zahraničí.
Aj keď se od 70. rokov neobjevuje na filmovom plátne tak často ako kedysi, jej příležitostné kreácie nestratily nič zo svojej dramatickej pôsobivosti. Jeden zo svojich vrcholných výkonov, ktorý jej vyniesol Donatellovho Davida 1978, podala v úlohe politicky naivnej Antonietty Tiberiovej, manželky bezvýznamného fašistického funkcionára (John Vernon), a jej krátkom milostném vztahu k antifašisticky orientovanému intelektuálovi (Marcello Mastroianni) v tragikomédii “Zvláštny deň” /”Una giornata particolare” 1977, r. E. Scola/.
Medzi slávnymi hereckými partnermi, s ktorými spolupracovala najčastejšie a najradšej, má výsadné postavenie Marcello Mastroianni. Po jeho boku hrala prvýkrát vo filmovom prepise poviedky Alberta Moraviu “Škoda, že si taká potvora” /”Peccato che sia una canaglia” 1955, r. A. Blasetti/,komédia o pôvabnej zlodejke, která zamotá hlavu naivnému taxikárovi.
V desiatke filmov stelesňovali - v rozpätí štvrťstoročia - nielen rôzne varianty typicky talianskych manželstiev alebo mileneckých dvojíc, ale tiež premeny, ktorými v rôznych fázach historického vývoja prechádzaly vzťahy medzi mužom a ženou v krajine s tisícročnou katolíckou tradíciou. Naposledy sa zišli pred kamerou v roku 1994 vo filme “Pret-a-porter” /1994, r. R. Altman/ za úlohu manželky zosnulého šéfa francúzskej únie módnych návrhárov Isabelle de la Fontaineovej bola nominovaná na Zlatý glóbus 1994.
Svoje spomienky a skúsenosti zhrnula spolu s A. E. Hotchnerom do knihy “Sophia: Living and Loving” (1979, Sophia Loren). Dokonca hrala aj samu seba v životopisnom filme “Životný príbeh Sophie Lorenovej” /”Sophia Loren: Her Own Story” 1980, r.R.Stuart/.
Jej ďalšie filmy: “Mortadela” /”La mortadella” 1971, r.M.Monicelli/,“Muž z La Mancha” /”Man of La Mancha” 1972, r.A.Hiller/, “Verdikt” /”Verdict” 1974, r.A.Cayatte/, “Prejazd Kassandra” /”The Cassandra Crossing” 1976, r.G.P.Cosmatos, “Pokrvné puto” /”Fatto di sangue fra due uomini per cause una vedova” 1978, r.L.Wertmuller/, “Svetlo pre môjho syna” /”Qualcosa di biondo” 1984, r.M.Ponzi/, “Sobota, nedeľa, pondelok” /”Sabato, domenica e lunedi” 1990, r.L.Wertmuller, TV/, “Mamma Lucia”, “Daj pohov, kámoši”,...
V roku 1999 bola hosťom MFF Artfilm v Trenčianskych Tepliciach. Roku 1991 bola pomenovaná rytierkou Čestnej légie a za celoživotné dielo a prínos filmového umenia bola poctená Čestným Cézarom (1990), Čestným Oscarom (1991), Zlatým Medveďom na MFF v Berlíne 1994 a Grand Prix des Amériques na MFF v Montreale 2001. Od roku 1994 má aj svoju hviezdu na hollywoodskom Chodníku slávy. Svoju popularitu uplatnila tiež v humanitárnej sfére - v roku 1992 bola v Ženeve uvedená do funkcie veľvyslankyne dobrej vôle OSN v Somálsku. Sophia Lorenová oslnila krásou, šarmom a prirodzenou inteligenciou.
Je to ľudová umelkyňa v najlepšom slova zmysle, vyhrala svojou prirodzenosťou, spontánnosťou a temperamentom. Dokáže sa smiať najúprimnejším smiechom, plakať najbolestivejším plačom, je furiantkou i tragédkou, komikom i rojkom, je zmyselná, dravá, cituplná. Je aktérkou prežitkov, ktoré dokáže vstrebať, pretaviť, vyjadriť. To sú rysy, ktoré pramenia z jej herectva.
Talianski “naturalisti” dosiahli na plátne najväčších úspechov, hlavne v neorealistických filmoch, ale nielen tam, kde spodobňovali samich seba. Touto živelnosťou bola obdarená aj Sophia Lorenová, živelnosťou, s ktorou je spojený aj vynikajúci pozorovací talent – schopnosť nekopírovať. Dokázala svoj prejav kontrolovať, zbytočne nepreháňať, ale naplno hrať, čo je pravým opakom Claudie Cardinaleovej.
V Taliansku boli len dve herečky, schopné preniesť na plátno typické fragmenty. Anna Magnaniová a Sophia Lorenová - dve Talianky, ktoré v tom čase /v 60.rokoch/ získali Oscara. Zapôsobili v očiach Američanov svojou hrdosťou, ľudskosťou a vyzývavosťou, je pre nich typické: vztýčená hlava, v očiach samý blesk, nohy rozkročené a pevne opreté o zem a ruky – predovšetkým ruky v bok. To je postoj, ktorý sa naučily od neapolských matiek, ktoré sa hádaly v zákutiach úzkych uličiek, zaujímajúc postoj ani trochu nie pôvabný. Ale je to synonymum všetkého, čo je talianske, a pravé, rýdze než antracitové oči...
V roku 1999 Lorenovú magazín People označil za jednu z najočarujúcejších a nestárnúcich žien na svete. V októbri roku 2001 mal premiéru Sophiin stý film, kde ako 67 ročná hrala “Medzi cudzincami” /”Between Strangers”/, film režíroval jej mladší syn Edoardo Ponti.
V júni 2005 sa Sophia Lorenová stala čestnou občiankou svojho rodného mestečka Pozzuoli v južnom Taliansku. Sedemdesiaťročnú filmovú legendu, oblečenú v elegantnom bielom kostýme, dojal slávnostný obrad k slzám, ako dostala modrú šerpu čoby symbol čestného občianstva. Jej sestra Maria Villaniová bola v rokoch 1961-70 vydatá za Romana Mussoliniho, syna niekdajšieho fašistického vodcu. Dnes žije Lorenová striedavo vo Švajčiarsku a v Spojených štátoch u svojich synov.
Lorenová prešla od komparzistky v Quo vadis? až k protagonistke filmu režírovaného najslávnejším mužom svetového filmu všetkých dôb Charlesom Chaplinom. V jeho londýnskom ateliéri bola korunovaná kariéra herečky, narodenej poď šťastnou hviezdou. Chaplin ju bezdôvodne nevybral, zachováva a zdôrazňuje svoju osobnosť, plnú vitality a výraznej bezprostrednosti. Len ten kto má šťastie! Chaplin pripojil posledný ťah štetcom, skutočnosť sa zmenila na rozprávku. Je na vrchole hory. Možno, že ešte počuje v duchu hlas šéfa komparzu pred bránou Cinecitty “Ty, poď dopredu!” A ona naozaj išla!
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Georges Biard / CC BY-SA 3.0 / Public Domain
