Romantický rytier Jean Marais

6.1.2006|Stano Hudák|
Romantický rytier Jean Marais

Európa koncom 40. rokov bola pre vtedajších ľudí rovná sa Európa plná nádeje, viery v lepšiu budúcnosť, a plná triumfu z porážky nemeckého fašizmu. Vtedajšia doba si žiadala romantických hrdinov a príbehy so šťastným koncom. Jedným z tých najvýraznejších predstaviteľov filmových hrdinov bol francúzsky herec Jean Marais. Svojim gestami, hlasom,  a svojim zjavom očaril milióny divákov, nielen na „kapitalistickom“ západe, ale po spustení „železnej opony“ aj divákov na „socialistickom“ východe Európy, kde vo vtedajšej záplave sovietskych a východonemeckých filmoch predstavoval úplne iný druh hrdinu. Možno preto sa  u nás s ním tak stotožnilo toľko ľudí nielen vtedajšej, ale aj ďalších generácii. Možno preto ich tak očaril.

Celý život Jeana Maraisa bol  svojim spôsobom čiastočne zahalený rúškom tajomstva. Napríklad zvláštne a do určitej miery nevyjasnené pomery v ich rodine. Narodil sa 11. decembra 1913 vo francúzskom meste Cherbourg celým menom ako Jean Alfred Villain – Marais. Jeho matka sa naňho po narodení odmietla podívať pretože len krátko pred jeho narodením zomrela Maraisovi malá sestra, ktorú nikdy nepoznal (nar. 1911) a tak jeho matka si želala aby ďalšie dieťa bolo dievčatko. Jean Marais bol samozrejme chlapec a to matku veľmi sklamalo. Neskôr ho začala ale rozmaznávať a obliekať do ženských šiat. Vyrastal bez otca, rodičia sa rozišli, podľa matky údajne preto, že keď sa jeho otec Alfred Marais v r. 1918 ako dôstojník vrátil domov z I.svetovej vojny, tak pri jednom nedorozumení vtedy iba 5- ročnému Jeanovi vylepil zaucho. Môže byť jediné zaucho príčinou manželského rozchodu? Pravdepodobne tomu tak nebolo, a celú historku si vymyslela matka, ktorá sa takto chcela otca pod nejakou zámienkou zbaviť. Očití svedkovia naopak opisujú Maraisovho otca ako láskavého človeka. S otcom sa stretol po mnohých rokoch už iba niekoľkokrát, keď otec zomieral na rakovinu.

Ako uvádza sám Jean Marais vo svojich pamätiach, jeho matke ktorá nepracovala a vystupovala často pod cudzími menami no skutočným menom sa volala Aline Marie Louisa Vassordová alias Henrietta Marais sa vôbec nedalo veriť – bola to psychopatická osobnosť a navyše notorická klamárka a kleptomanka, ktorá niekedy skončila za krádeže vo väzení. O tom sa Marais dozvedel až ako dospelý, keď náhodou išiel ako reportér urobiť reportáž do jednej ženskej väznice a tam našiel svoju matku, ktorá ako mu písala, mala byť v tom čase vraj ako obchodná cestujúca na cestách. Matka mala podivné známosti, kvôli svojim „obchodom“, a celá rodina sa mnohokrát musela sťahovať a skrývať pred políciou. Nakoniec sa presťahovali do Paríža.

Neskôr na to dospelý Marais spomína vo svojich pamätiach: „Omylom som prišiel na svet a moja matka sa na mňa po narodení odmietla podívať. Možno som mal nepravého otca. Mal som nepravých strýkov, nepravého kmotra, nepravé adresy a nepravé mená. Aby sa kruh uzavrel, potreboval som nepravého syna, aby som sa mohol stať nepravým otcom a dedkom. Môj osud by sa tým naplnil.„ ( tieto prorocké slová sa o nejaký čas aj naplnili, keď si Marais adoptoval sirotu Sergeho Ayalu ).


Mladý Jean Marais (Foto: www.jeancocteau.net)

Malý Jean ktorý však ako dieťa svoju matku zbožňoval, celú situáciu vnímal skôr ako romantické dobrodružstvo - niekoľkokrát sa museli s matkou pohybovať po meste v prestrojení. Dá sa povedať že jediní normálni členovia rodiny, ktorí Jeana a jeho brata Henriho (nar. 1909) vychovávali, bola babička a dve tety. Logicky takáto „rodinná výchova“ nemohla ostať celkom bez následkov. Marais vystriedal mnoho internátnych škôl a v každej získal medzi rovesníkmi povesť drsňáka samozrejme pre rôzne drobné krádeže a vylomeniny.

A tak nie je nič čudné, že mladý Marais, ktorý v tom čase nevedel nič užitočné mal problémy rozhodnúť sa, čím chce v živote byť. Nakoniec sa logicky rozhodol že chce byť hercom. Možno za týmto rozhodnutím stoja jeho detské výlety po meste v prestrojení spolu s matkou, keď sa cítil ako romantický hrdina typu Douglasa Fairbanksa. V učení veľmi nevynikal, zato podľa vyjadrenia matkiných známych bol Jean pekný ako bábika, okrem toho bol telesne zdatný, vynikal v športe a v speve. Keďže bolo nutné aby sa pre istotu vyučil nejakému serióznemu povolaniu, tak sa začal učiť za fotografa v Laurentovom ateliéri v Pariži.

Keďže sa nikdy nevzdal svojho sna byť hercom, Marais ešte popritom študoval výtvarne umenie na konzervatóriu a v roku 1936 začal navštevovať herecké kurzy Charlesa Dullina a statoval v jeho divadle Atelier.

U známych hercoch býva zvykom spomínať na ich prvé, ale aj posledné filmové či divadelné úlohy. Ako to bolo v prípade Jeana Maraisa? Jeho prvý filmový debut prišiel už v roku 1933 malou rolou vo filme Etienne.  V rokoch 1933-36 spolupracoval Jean Marais  buď s režisérom Marcelom L´Herbierom , alebo s jeho ďalšími známymi s ktorými v 30. rokoch nakrútil okolo 10 podpriemerných filmov v ktorých stvárňoval len epizódne a drobné vedľajšie úlohy.

 Za úplne prvú divadelnú hru Jeana Maraisa možno v jeho začiatkoch považovať  drobnú úlohu v hre Wiliama Shakespeara: Július Caesar, ktorá sa obmedzila na jediný výstup v ktorom Maraisov text obsahoval jedinú repliku: „ Keď vyvrhli a rozorvali obeť, nemohli nájsť srdce v zvierati.“

Pravdou však bolo, že ako podľa kritiky, tak aj podľa vlastného vyjadrenia sa Jean Marais vždy cítil byť do poslednej chvíle skôr divadelným, než filmovým hercom a účinkovanie vo filmoch bral tak trochu ako vedľajšiu záležitosť, aj keď mal skutočne šťastie na niektoré skvelé úlohy. No 30. roky neboli tou pravou chvíľou pre filmovú kariéru Jeana Maraisa, pravdepodobne preto, že nebol obsadzovaný do úloh, ktoré by mu boli šité „na telo“.

Rozhodujúcim zlomom jeho života i umeleckej kariéry bolo v r. 1937 stretnutie so slávnym francúzskym avantgardným surrealistickým umelcom – básnikom, scenáristom, divadelným režisérom, a výtvarným umelcom Jeanom Cocteauom, s ktorým sa veľmi dôverne spriatelil.

Cocteau ktorý Maraisa veľmi dobre poznal, pre neho napísal hlavné úlohy „šité na telo“ vo svojich divadelných hrách (Kráľ Oidipus (1937), Strašní rodičia (1938-39 a 1946), Rytieri Guľatého stolu (1937) a neskôr aj vo svojich poetických filmoch ku ktorým napísal scenár (Večný návrat (1943) , alebo ich i sám režíroval (Kráska a zviera (1945), Dvojhlavý orol (1947), Strašní rodičia (1948), Orfeus (1949), Orfeova záveť (1960)..a ďalšie.


Jean Marais (dole) a jeho priateľ Jean Cocteau (Foto: www.leemiller.co.uk)

Za spomenutie stojí hlavne niekoľko Cocteauovych filmov: Prvým filmom, ktorý učinil z  Jeana Maraisa medzinárodnú hviezdu a mal obrovský ohlas u publika bol film podľa scenára Jeana Cocteaua, režírovaný Jeanom Dellanoy L´Eternel retour ( Večný návrat, 1943 ). Ide o zmodernizovaný klasický príbeh Tristana a Izoldy, prenesený do súčasnosti v štýle Romea a Júlie. Príbeh je o starnúcom milionárovi ( Jean Murat ), ktorý sa rozhodne na staré kolená znova oženiť. Vytipuje si nevestu – mladé dievča ( Madelaine Sologne ), s ktorou chce vystrojiť sobáš z rozumu a kvôli peniazom. No skôr musia byť zásnuby, preto poverí svojho synovca Patricea ( Jean Marais ), aby priviedol nevestu, ktorá pochádza zďaleka do ich zámku. No cestou sa stane niečo nečakané: obaja mladí ľudia sa do seba zaľúbia a zistia že ten druhý je ten pravý na ktorého čakali celý život. Nakoniec obaja milenci na úteku, obkľúčení v opustenej stodole  políciou a bohatým strýkom, spoločne zomierajú v štýle Romea a Júlie.

Po tomto filme sa modrooký Marais, ktorý si kvôli úlohe nechal zafarbiť vlasy na blond, razom stal idolom dievčat a žien.

Sľubnú kariéru Jeana Maraisa na niekoľko rokov prerušila II. svetová vojna. Keď Nemci prepadli Francúzsko, bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, a Marais,  ktorý v tom čase nakrúcal, tak ako tisíce iných dostal povolávací rozkaz. Sotva sa začal chystať na cestu, dozvedel sa že Paríž padol a jeho veliteľstvo prestalo existovať. Aby ho niekto zbytočne nepodozrieval z dezercie, ukrýval s do konca vojny u rôznych známych v južnom Francúzsku, ktoré vtedy nebolo pod nemeckou správou. V roku 1944 sa vrátil do Paríža a zapojil sa do odboja, ktorý pomáhal Američanom oslobodzovať Paríž. Neskôr využil svoje známosti, aby sa dostal ako vojak na front. Pravdou však bolo že Francúzski dôstojníci boli na rozpakoch a vôbec nevedeli, čo si majú so slávnym hercom počať, tak ho poslali strážiť muničný sklad, alebo hlásiť príchod lietadiel. Napriek tomu bol Marais vyznamenaný železným krížom za statočnosť, ku ktorému došlo za kurióznych okolností: Dozvedel sa, že niekoľko zdravotných sestier uviazlo v zákopoch, tak sa im ako vodič sanitky v mraze a snehu ponáhľal na pomoc. Toho si všimli Nemci a sanitka sa ocitla pod prudkou paľbou. Marais naložil sestry, a keďže kvôli streľbe sa už nemohol vrátiť späť, kvôli kúreniu nechal bežať naštartovaný motor, aby v aute nepomrzli, pokojne začal jesť čerešňový kompót a čakal na posily. Keď dorazili posily, vyjavení vojaci našli Maraisa ako si pokojne pod paľbou pochutnáva na kompóte, a porozprávali o tom veliteľom.

Keď sa komisia na udeľovanie medailí pýtala Maraisa: „Čo ste vykonali hrdinského?“ A prekvapený Marais odpovedá: „Ja? Nič. Len som jedol čerešňový kompót.“ Všetci to považovali za vtip, a nikto tomu nechcel veriť.

Po vojne prišiel ďalší Maraisov významný film, a ním bola ako inak romantická rozprávka La Belle et la Bete ( Kráska a zviera, 1945 ) – ide o notoricky známu rozprávku o Kráske a zvierati - o majstrovské dielo rozprávkového žánru, dojemnými obrázkami vyrozprávaná bájka o prozreteľnosti a viere, o sebaobetovaní a vernosti, založená na rozprávke madame Leprince de Beuamont z roku 1757, v jedinečnej réžii Jeana Cocteaua, ktorý tento film nakrútil v štýle výtvarného diela so surrealistickými prvkami: čiernobiely materiál, barokové kostýmy, hovoriace sochy, steny majú oči a uši..., samotnú masku zvieraťa zhotovil parochniar, a mala nalakované tesáky prichytené háčikmi – v tom čase to bol vrchol maskérstva. Film bol natočený tesne po vojne za ťažkých podmienok, keď chýbal filmový materiál, osvetlenie, peniaze...

Medzitým od konca 40. rokov sa Jean Marais natrvalo presadil vo svete filmu tiež ako prototyp romantického hrdinu, najmä v postavách šľachetných a neohrozených milovníkov, mušketierov  a rytierov bez bázne a hany v rade kostýmových filmov – takzvaných filmov „plášťa a dýky“. Vďaka svojej športovej kondícii sa Marais podobne ako Jean Paul Belmondo nenechával v akčných scénach zaskakovať dablérmi.

Ide napríklad o filmy Ruy Blas (1947) – nakrútený podľa divadelnej hry Victora Huga, kde Marais stvárnil dvojúlohu Ruy Blasa a Césare de Bazana, ale za všetky spomeňme hlavne  film podľa románu Paula Févala Le Bossu ( Hrbáč, 1959 ) – spolu s Fanfánom Tulipánom ide o jeden z najklasickejších francúzskych historických príbehov, kde statočný šľachtic Lagardere ( J. Marais ) je svedkom zákernej vraždy Filipa de Nevers, spáchanej kráľovým obľúbencom Gonzagom, ktorý sa tak chce zmocniť veľkého majetku Neversovcov. Sľúbi umierajúcemu, že pred Gonzagovými úkladmi zachráni jeho malú dcéru Auroru ( Sabine Sesselmann). Tajne odvezie dieťa do Španielska, kde ju vychováva, a po pätnástich rokoch ju vráti matke, ktorá nikdy neprestala veriť, že sa raz so svojou dcérou stretne. Do Paríža sa Lagardere vracia v maske hrbáča, v ktorej ho nespozná ani vlastná chovanica...

V podobnom romantickom duchu sa nesú aj ďalšie filmy napr. Kapitán (1961), Kapitán Fracasse (1961), Gróf Monte Christo (1953), Železná maska (1962), Daj si pozor La Toure! (1957),V službách kráľa (1961), Kňažná de Cléves (1961)..a ďalšie.

Z tohto radu historických a kostýmových filmov vybočuje niekoľko ďalších filmov z réžie Jeana Cocteaua, za všetky spomeňme dva:

Les  Parents terribles ( Strašní rodičia, 1948 ) – nakrútený podľa rovnomennej divadelnej hry Jeana Cocteaua, postavenej na základných schémach antickej tragédie a vzdialene sa zaoberajúcej témou oidipovského komplexu. Dej sa odohráva v meštianskom byte, kde spolu žujú matka Yvonna ( Yvonne de Bray ) a jej 22- ročný syn Michel ( Jean Marais ). Matka syna zahŕňa sebeckou láskou. Keď sa syn rozhodne, že sa ožení, matka mu v tom chce všetkými prostriedkami zabrániť. Zápletka sa ešte skomplikuje, tým že Michelovou vyvolenou je bývalá milenka jeho otca...

Tým druhým prípadom je spracovanie klasickej gréckej báje Jeanom Cocteauom, vo zmodernizovanej verzii prenesenej do 20. storočia: Orphée ( Orfeus, 1949 ) – réžia Jean Cocteau, kde Cocteau okrem iného zaujímavo spracoval symbolickú tematiku smrti: je všadeprítomná ako zrkadlo v našich bytoch, denne sa na ňu dívame, a predsa si to neuvedomujeme. No umožniť vnoriť sa do zrkadla – do iného sveta je dovolené iba vyvoleným – teda len mŕtvym.

Aj keď sa to možno nezdá, dnes už vieme že v skutočnosti sa od polovice 60. rokov filmová kariéra Jeana Maraisa pomaly začala schyľovať k svojmu koncu. Môže za to éra techniky a nových hrdinov typu Jamesa Bonda. Hrdina s plášťom a kordom, zrazu už nebol zaujímavý. Marais sa ale nevzdal a podarilo sa mu vo svete filmu udržať ešte 10 rokov. Oživenie prišlo v podobe série legendárnych filmov o Fantomasovi – záhadnom zloduchovi s oceľovou maskou a človeku mnohých tvári. Marais si v troch pokračovaniach : Fantomas (1964), Fantomas se dechaine ( Fantomas sa hnevá, 1965 ) a Fantomas contre Scotland Yard ( Fantomas kontra Scotland Yard, 1967 ) zahral dvojúlohu ako zloducha Fantomasa, tak aj jeho prenasledovateľa novinára Fandora. Nezabudnuteľná je predovšetkým postava komisára Juva, ktorú mal pôvodne hrať populárny komik Bourvil, no kvôli pokročilej chorobe musel rolu odmietnuť, a tak ju získal Louis de Funés. Pravdepodobne by sme sa boli dočkali ďalších príbehov o Fantomasovi, dokonca vraj existoval scenár štvrtého pokračovania s názvom Fantomasova pomsta (1968), no celý projekt nakoniec stroskotal na hrabivosti Funésa, ktorý neustále zvyšoval svoju cenu, až nakoniec museli producenti natáčanie ukončiť.

Takto sa Maraisovi ešte nejaký čas podarilo udržať záujem divákov v úlohe moderného hrdinu, vyzbrojeného modernými technickými pomôckami, napr. v dobrodružnom filme Le Gentleman de Cocody ( Gentleman z Cocody, 1965 ), alebo v sérií špionážnych filmov, kde vystupuje ako agent s krycím menom Stanislav: L´Honorable Stanislas, agent secret ( Ctihodný Stanislav, tajný agent, 1963 ) a Pleins fleux sur Stanislas ( Strieľajte na Stanislava, 1965 ), alebo známy britský agent Simon Templar vo filme Le Saint prend l´affut ( Svätý preberá vyšetrovanie, 1966 ), či v gangsterke Le Paria ( Vyvrheľ, 1968 ).

Začiatkom 70. rokov ale nakoniec prišla chvíľa, keď sa Jean Marais na dlhý čas rozhodol prestať s filmovaním, a tak posledným hodnotným filmom z toho obdobia bola romantická rozprávka Peau d´ane ( Oslia koža, 1970 ) – filmová adaptácia starej romantickej rozprávky, konkrétne verzie z pera Charlesa  Perraulta. Umelecké spracovanie a estetika filmu je na vysokej úrovni. Vo filme sa predstaví Jean Marais v úlohe kráľa, a Catherine Deneuvová ako princezná, ktorá utiekla zo zámku v oslej koži. Jediné čo by sa dalo filmu vyčítať, je že ide až o príliš zmodernizovanú rozprávku ( víla trpí záchvatmi migrény, kráľ používa telefón a helikoptéru, papagáj si pospevuje milostné piesne...). Pravdepodobne sa režisér Jacques Demy inšpiroval kultúrou pop-artu a hippies. Na obranu možno povedať, že na podobnom zmodernizovanom princípe je založená aj česká rozprávka: Šialene smutná princezná (1968).

V roku 1973 sa vtedy 60- ročný Jean Marais rozhodol odísť do dôchodku. Presťahoval sa do malého mestečka Vallauris ( neďaleko Cannes ) kde žil až do svojej smrti. No v žiadnom prípade neostal so založenými rukami. Vrátil sa k divadlu a až do r. 1997 účinkoval na rôznych parížskych scénach kde sa predstavil v klasickom repertoári : Britannicus, Pygmalion, Kráľ Lear, Cyrano de Bergerac, Bedári, Tartuffe, Arzelánka, a v pásmu Cocteauovych hier. Príležitostne hral aj malé role v TV seriáloch.

Okrem herectva sa venoval veľmi úspešne výtvarnému umeniu - maliarstvu, neskôr začal (ako 60- ročný) s keramikou a (ako 75- ročný) so sochárstvom ( bronzová socha „Muž prechádzajúci múrom“, ktorej autorom je Marais je trvalo vystavená v ulici na parížskom Montmartri ), a literárnej činnosti. Napísal spomienkové knihy Mes quatre verités (1957) ( Moje štyri pravdy ), Príbehy môjho života (1975) ( Praha, Melantrich 1997) a Rozprávky (1978) (Plzeň, Mustang 1996). Je autorom jedného baletu. Upozorňujeme ešte na knihu korešpondencie s Cocteauom: Adresát Jean Marais (1987) (Praha, Egem 1994). V r. 1996 bol vyznamenaný rádom Čestnej légie (Legion d´Honour).

Každý príbeh má svoj koniec, a už sme tu pri posledných filmových a divadelných úlohách, a pri posledných chvíľach života. V polovici 80. rokov Marais slávi svoj návrat na filmové plátno, aj keď ide skôr o vedľajšie úlohy. Comebackom je film Le lien de parenté ( Rodinné puto, 1985 )  - komédia, kde Marais hrá netypickú úlohu negramotného starého dedinčana, ktorý sa jedného dňa nečakane dozvie o existencii svojho 20 – ročného chuligánskeho nevlastného vnuka, o ktorého sa musí len s veľkou nechuťou postarať z rozhodnutia súdu. Vrcholom je, keď na prvom stretnutí zistí, že vnuk je navyše černoch. Posledným filmom je zasa Stealing Beauty ( Zvodná krása, 1995 ) v réžii Bernarda Bertolucciho – je príbehom mladučkého dievčaťa Lucy ( Liv Tyler ), ktorá pátra po tajomnej minulosti svojej matky a pritom  svojim mladistvým zjavom učaruje miestnej umeleckej smotánke. Marais sa tu predstavil ako starý rodinný priateľ Monsieur Guillaume. Vo filme si okrem Liv Tyler zahrala celá plejáda hercov ako Jeremy Irons, Sinead Cusack, Stefania Sandrelli a Rachel Weisz.

Jean Marais sa nikdy neoženil, no mal vzťahy s niekoľkými herečkami, z ktorých najradšej spomína na Milu Parély ( hrala vedľajšiu úlohu v Kráske a zvierati ), s ktorou by sa bol skoro oženil, keby nebola naňho so svadbou až príliš naliehala.


Jean Marais vo svojom dome v Vallauris (Foto: jean-marais.chez-alice.fr)

Pre ČTV natočili Rudolf Tesáček a Jiri Žák hodinový dokument s názvom Jean Marais, interiew (1997), ktorého hodnota tkvie okrem iného v tom, že sa jedná o posledný rozhovor s týmto významným umelcom.

Úplne poslednou úlohou Jeana Maraisa ostane jeho divadelná rola pastiera Baltazára, kvôli ktorej si nechal narásť bradu v hre Alphonsa Daudeta: Arzelánka (1997), ktorú uviedol parížsky kabaret Folies Bergére.

Jean Marais zomrel 8. novembra 1998 v nemocnici v Cannes na zápal pľúc, iba mesiac pred svojimi 85. narodeninami. Na jeho pohrebe boli okrem jeho priateľov a príbuzných: manželia Pasqualinovci ( susedia, kt. sa mu starali o domácnosť ), adoptívny syn Serge Ayala s dvoma dcérami, aj verejní činitelia: herečka Mylene Demongeotová ( jeho filmová partnerka z Fantomasa ), starosta mestečka Vallauris, a Francúzska ministerka kultúry Catherine Trautmanová. Prezident Jacques Chirac vydal pre denník Le Monde toto vyhlásenie: „Od prvých vystúpeniach v Cocteauovch dielach, v zábleskoch svojej krásy a svojho talentu, až po posledné roky, ktoré venoval umeniu, bol Jean Marais predovšetkým považovaný za láskavého a srdečného človeka. Bol to vynikajúci herec, ale ľudia ho milovali hlavne pre jeho múdrosť a ušľachtilosť. Mnoho Francúzov dnes stratilo kus svojich snov a svojej mladosti.“

Čo dodať na záver?

Snáď to, že Maraisov život opradený rúškom tajomstva, sa jeho smrťou symbolicky uzatvára: Keď v r. 1975 vydal Marais knižne svoje pamäti s názvom „Príbehy môjho života“, symbolicky ich ukončil rokom 1963 – smrťou Jeana Cocteaua, konkrétne replikou z Cocteauovho filmu Le testament d´ Orphée ( Orfeova záveť, 1961 ), ktorá začína slovami: „Robte sa, že plačete priatelia, pretože básnik sa len robí, že je mŕtvy.“ Túto repliku Marais dopĺňa vlastnou vetou: „Jean, ja neplačem. Budem spať. Usnem s pohľadom na teba a zomriem, pretože odo dneška budem predstierať, že žijem.“

Vedel o týchto citátoch aj starosta mestečka Vallauris Paul Bongviovanni? Možno áno, možno nie, no na pohrebe sa s Maraisom symbolicky rozlúčil so slovami: „On nebol zosobnením šťastia, on bol šťastie... A najlepšie, ako sa s ním môžeme rozlúčiť, je, že od tejto chvíle budeme len predstierať, že je Jean Marais mŕtvy.“

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články