Únos metra 1 2 3 (Taking on Pelham 123, The)
Remaky viac či menej známych titulov sú neoddeliteľnou súčasťou dnešného filmového priemyslu. Načo vymýšľať niečo nové, keď stačí zobrať čosi staré, mierne to zmeniť, priblížiť súčasnosti a vypustiť do sveta. Tento stav sa týka predovšetkým hororov, no ani akčnejšie kúsky nenechávajú štúdiá bokom. Prepadnutie vlaku z Pelhamu z roku 1974 si zobral na mušku Tony Scott a snažil sa spraviť z neho jeden z akčných hitov tohtoročného leta (hoci k nám sa film dostáva až takmer tri mesiace po americkej premiére).Walter Garber (Denzel Washington) pracuje ako dispečer newyorského metra. Z každodennej rutiny ho vyruší skupina ozbrojencov vedená Ryderom (John Travolta), ktorá unesie jednu zo súprav metra. Ryder za devätnásť cestujúcich požaduje desať miliónov dolárov do jednej hodiny, inak začne rukojemníkov postupne zabíjať. V tejto chvíli sa začína jednak súboj s časom a hlavne súboj ústredných protagonistov na opačných koncoch vysielačky.
Do hry postupne vstupujú aj ďalšie postavy (policajný vyjednávač Camonetti (John Turturro), starosta New Yorku (James Galdolfini), ďalší únosca Phil Ramos (Luis Guzman)), avšak ich úlohy sú takpovediac epizódne a takmer všetka pozornosť je sústredená na Travoltu s Washingtonom. Travoltov Ryder má všetko do detailov premyslené, je sebavedomý, nebojí sa ísť do krajností a svoj čin berie ako odplatu štátnym úradom. Travolta sám podáva veľmi obstojný výkon a prekvapujúco je pre mňa oveľa zaujímavejší ako Washington a jeho Garber. Ten sa pokúša za každú cenu zachrániť cestujúcich a v závere dolapiť Rydera na vlastnú päsť zrejme aj ako ospravedlnenie svojich nedávnych chýb. Najviac mi prekážal jeho pocit bezmocnosti v očiach, ktorý asi najviac pripomína oči psa, ktorý roztrhal nové papuče svojho pána.
Najväčším prekvapením bola pre mňa réžia. Tonyho Scotta považujem za režiséra, ktorý dokáže aj z priemerného scenára spraviť hit (viď Top Gun, 1986), natočiť parádne scény (rozhovor na streche v Spy game, 2001) a nebojí sa divoko experimentovať s kamerou a strihom (Domino, 2005). Pri porovnaní rozpočtu a tržieb má však film oveľa bližšie k prepadáku ako k hitu a už krátko po pozretí filmu si ťažko viem vybaviť nejakú výraznejšiu scénu. Vo filme mi však veľmi chýbalo napätie a akcia, ktoré vyžarovali z traileru. Je pravda, že dej sa až na niekoľko málo výnimiek odohráva vo vozni metra a v riadiacom stredisku, takže možnosti na akciu sú dosť obmedzené. Dynamická kamera a rýchly strih sa ešte ako-tak snažia napätie navodiť, no je to iba snaha a nie želaný výsledok. Je zaujímavé, že v Krvavom prílive (1995) sa Scottovi na ešte užšom manévrovacom priestore napätie podarilo budovať počas celého filmu. Takže sám režisér je príkladom toho, že sa to dá. Len treba asi trochu viac chcieť.
Pokiaľ ste videli pôvodný film, uvidíte pár príjemných odkazov naň (pôvodné meno postavy Zachary Garber sa zmenilo na Walter Garber, keďže v predošlej verzii túto postavu hral Walter Matthau). Pribudli nejaké nové postavy, internet sa zakomponoval do deja, zvýšilo sa výkupné. Sú to predovšetkým kozmetické úpravy a tak najviac zamrzí, že sa takmer úplne vytratilo napätie. Napriek tomu vás od návštevy kina neodrádzam.
