Rozhovor s Evou Borušovičovou, scenáristkou filmu Jánošík. Pravdivá história

„Ak chcete rozprávať príbeh o človeku, je nutné zachytiť jeho vnútro,“ tvrdí scenáristka veľkofilmu o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi.

Štvrtý septembrový večer sa to v Palace Cinemas v petržalskom Auparku lesklo. Červený koberec a lá Hollywood, celebrity, pozvaní prominentní hostia, rúče devy v krojoch, prestreté stolčeky s Demänovkou. Dôvodom parády bola slovenská predpremiéra dlhoočakávaného koprodukčného (slovensko-poľsko-česko-maďarského) veľkofilmu Jánošík. Legendárny hrdina opäť ožil na filmovom plátne, už po šiesty raz (ak počítame aj poľský pilot k 13-dielnemu TV seriálu Jerzyho Passendorfera z roku 1974 a Kubalov oceňovaný animák zo ´76-teho) – a my sme boli samozrejme pri tom. Za prítomnosti 1200 pozvaných hostí, novinárov, filmových odborníkov i nadšencov, ktorí zaplnili všetkých 12 kinosál, prišli nového Jánošíka v početnej zostave predstaviť samotní tvorcovia. Medzi nimi bola aj autorka scenára EVA BORUŠOVIČOVÁ, s ktorou sme hodili krátky small talk po hneď projekcii.



Pri písaní scenára ste údajne čerpali z oficiálnych úradných dokumentov – na rozdiel od dávnejších spracovaní, ktoré si veľa brali z prikrášlených povestí a ľudových fám. Stačí ale tých niekoľko nesporných faktov na rekonštrukciu jedného života?


Čerpala som zo súdnych záznamov z procesu s Jánošíkom a Uhorčíkom, z ich výpovedí počas procesu a ďalších dobových svedectiev. Napríklad matrika ukázala, že Jánošíka jeho rodičia prežili, neubili ich drábi ani to neboli, ako sa mylne predpokladalo, jeho krstní rodičia. Záznamy vyvrátili mnohé mýty – Jánošík neštudoval teológiu, 5 rokov bojoval vo vojsku. Potom tu boli zdroje, ktoré mi pomohli vytvoriť obraz dobových zvyklostí – ako sa vtedy zabávali, oslavovali, čo jedli, ako pochovávali. Z toho všetkého sa mi vynoril obraz Jánošíka a jeho osobnosti vlastne sám od seba.



O súkromnom a osobnom živote Jánošíka sa toho napriek tomu veľa nevie. Všetky biografie, ktoré vyšli, budú zrejme vždy len domnienky a hypotézy. Ako si ho teda predstavujete vy? A ako ste pristupovali k budovaniu jeho postavy?


Mal 18 rokov, keď ho naverbovali do Rákociho vojska, v 23 už velil zbojníckej družine. Muselo v ňom byť niečo výnimočné, musel byť v niečom iný, keď ho ostatní zbojníci hneď prijali za svojho vodcu. V boji nadobudol skúsenosti, naučil sa čítať a organizovať ľudí. Zrejme bol dosť schopný a podľa všetkého aj inteligentný. Zároveň sme mu chceli ponechať určitú typickú poetickosť, rozprávkovosť – preto tie snové sekvencie. Tie sa vždy odohrávali v zmenenom stave vedomia – prvýkrát to bolo po užití drogy (a také nápoje lásky vtedy vedeli byť veru poriadne silné!), potom v opitosti a posledná vízia bola v agónii tesne pred smrťou. Obraz z pohľadu vedomia a prežívania postavy tak umožnil vcítiť sa do nej, do jeho neistôt a hľadania seba samého.



Takže tá „pravdivá história“ sa nemusí odohrávať len navonok, ale aj vo vnutri postavy?


Myslím, že áno, veď ak chcete rozprávať príbeh o človeku, musíte zachytiť aj jeho vnútro, to, ako vníma a prežíva veci v sebe. Každý človek sníva, má v sebe rôzne myšlienky. Ani Jánošík nebol žiadnou výnimkou.



Mali ste v úmysle postavu aktualizovať, dať jej moderný, súčasný „imidž“? Lebo tak mi to pripadalo. Akoby to pokojne mohol byť aj obyčajný chlapec dneška – napokon, tak sa vyjadrila aj režisérka Agnieszka Holland, citujem: „Jánošík je tragický a zároveň veľmi moderný: mohol by to byť americký chlapec, ktorý sa vyčerpaný krutosťou vojny vracia z Iraku do mestského geta a tam sa stane vodcom gangu.“


Každý človek niekedy prežíva podobnú drámu. Neviem, či je nejak moderný, ale má v sebe niečo, čo je blízke mnohým ľuďom. Pristupovala som k faktom o jeho živote samozrejme aj s dávkou fantázie, ale snažila som sa ju dávkovať tak, aby moje vymyslené motívy zapasali do faktov, dávali im zmysel, život, nejaký kontext, ktorý by verne zodpovedal realite.



Videli ste predchádzajúce filmové spracovania? Čo si o nich myslíte? V čom ste chceli, aby sa nový Jánošík líšil od minulých verzií príbehu?


Tie predošlé verzie vykresľovali Jánošíka ako jasnú legendu. My sme ho ale chceli ukázať viac ako skutočného človeka z mäsa a kostí, ako reálnu postavu.



Ak mám byť úprimný, trochu som sa nezorientoval v motivácii hlavnej postavy. Prečo sa vlastne stal zbojníkom? V tých starších filmoch mu drábi ubili rodičov, bola tam túžba po pomste, povznášajúca sedliacka hrdosť, sociálny podtón. Tu sa zdalo, akoby sa dal na zboj nejakou náhodou. Čo ho k tomu viedlo?


No zbíjal preto, lebo sa nevedel zaradiť. Veď on bol päť rokov vo vojsku, ak sa vmyslíme do jeho situácie, tak keď sa vrátil domov, nemal tam čo robiť. Má to veľa spoločného so syndrómom vojnového navrátilca, veterána. Nezostal v rodnej Terchovej, potreboval vzrušenie, myslím, že sa tak trochu nudil a hľadal niečo, čo by ho naplnilo. Tiež zrejme túžil po slobode. Človek s jeho schopnosťami sa chcel uplatniť, nejak výrazne sa prejaviť – veď bol mladý, mal iba 23 rokov.



Na záver, čo si myslíte o Jánošíkovom vzťahu k ženám? Film sa výrazovo dosť opiera o intímne detailné zábery a fyzickú erotiku a sám hrdina balansuje niekde medzi telesnou rozkošou a romantickým vzplanutím. Doteraz sme ho vnímali ako verného svojej Aničke, no vy ste ho podali trochu promiskuitnejšie... Bol naozaj taký sukničkár, alebo je to len ďalší mýtus?


Neviem, či bol sukničkár a z filmu to ani priamo nevyplýva. Zrejme ho ženy ako vodcu zbojníckej družiny museli odbivovať a on – nuž, bol tiež len chlap z mäsa a kostí, žiaden rozprávkový princ. V dobových významoch sú zmienky, že napríklad zvykol rozdávať devám po úspešnom lupe prstene a podobne. Myslím ale, že bol schopný aj takého romantického citu, aký sme ukázali v jeho vzťahu k Barbore. Napokon, aj sukničkári môžu mať v sebe kus romantika, no nie? Ženy na takéto typy hrdinov predsda vždy leteli.

Eva Borušovičová sa narodila v roku 1970. Po štúdiu scenáristiky a réžie nakrútila dva vlastné celovečerné filmy, komorný príbeh troch generačne vzdialených žien Modré z neba (1997) a mestskú komédiu Vadí nevadí (2001). Okrem toho má na konte televízny film pre STV Amálka, ja sa zbláznim (2000), za ktorý získala čestné uznanie na medzinárodnom festivale detských filmov v Chicagu. Prednáša na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení, píše. Scenár k jej projektu Jánošík: Pravdivá história vychádza z diplomovej práce a vraj na ňom pracovala spolu s rešeršovaním historických prameňov viac ako 15 rokov. K častej otázke novinárov, či náhodou práve ona nie je legendárnym literárnym fantómom Maximom E. Matkinom, odpovedá diplomaticky: „Som asi jedným z kandidátov na tento post, avšak nič vám nemôžem potvrdiť. Matkin existuje vďaka utajeniu, nechajme ho teda existovať v anonymite.“

Dano Kováčik Foto © Dano Kováčik

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook