Energická Talianka Monica Vittiová
* 3.11.1931, Rím, Taliansko - + 2.2.2022, Rím, Taliansko
Pochádza z dobre situovanej rímskej rodiny. Ako osemročná Maria Luisa Ceciarelli, ako znelo jej pôvodné meno, recitovala vlastné žartovné básničky, v desiatich nacvičila doma so svojimi staršími bratmi spevohru. Prvé vystúpenie na verejnosti absolvovala v pätnástich rokoch s amatérskym divadelným súborom v komédii Daria Niccodemiho Nepriateľka. Navzdory rodičom, ktorí z nej chceli mať sekretárku, sa prihlásila na rímsku Akadémiu dramatického umenia, kam však bola prijatá až na druhý pokus.
„V divadle som dostávala úlohy vo veselohrách i vážnych hrách“ hovorí o svojej kariére Vittiová, „v repertoári sa srieídali Ionesco a Brecht, Feydeau a Osborne. Tiež som si priala dosiahnúť i vo filme. Podarilo sa mi to a som rada. Komédia je čosi nesmierne důležitá, najmä dnes môže byť dôležitejšia než dráma. Neexistuje taký vážny námet, aby sme sa na nej nemohli pozerať okuliarmi humoru.“
Po jej ukončení roku 1953 Monica Vittiová pôsobila desať rokov na najrôznejších divadelných scénach v Ríme (Teatro delle Arti, Teatro Arlecchino, Teatro Eliseo, Teatro della Cometa), v Miláne (Teatro Manzoni, Teatro del Convegno), v Turíne (Teatro Carignano) a v Taormine (Teatro Greco), kde sa predstavila od Machiavelliho Mandragore, Molièrovom Lakomcovi, Brechtovej Matky Kuráž, Osbornovej dráme Obzri sa v hneve, Mussetových Marianniných rozmaroch a v Millerovej dráme Po páde.
V roku 1954 vytvorila svoju prvú filmovú úlohu vo filme Éttore Scolu Ridere! Ridere! Ridere! Väčšina z jej úloh z päťdesiatych rokov splývala do jedného, ocenenie sa jej dostalo až v roku 1957,keď Monica Vittiová prvýkrát spolupracovala s režisérom Michelangelom Antonionim v divadelnej komédii Tajné škandály, v ktorej stvárnila hlavnú postavu Diany po boku slávnej Virny Lisiovej.
Hoci už mala za sebou určité skúsenosti s filmom, bol to práve Antonioni, kto z nej vytvoril medzinárodne uznávanú herečku. Bola jeho dvornou herečkou a životnou partnerkou. V jeho štvordielnom filmovom projekte (tzv. tetralógii citov), zamýšľajúcom sa nad rozpormi našej doby medzi vyspelou technikou a zaostávajúcou morálkou.
Monica Vittiová vytvorila subtilné portréty frustrovaných moderných žien, ktoré trpia vnútornou samotou, pocitmi odcudzenia, sú uzavreté vo svojom stereotypnom svete, z ktorého sa snaží marne uniknúť v postavách: Claudia ako partnerka architekta (Gabriele Ferzetti) v Dobrodružstvách /L´avventura, 1959/, Valentina vedľa spisovateľa (Marcello Mastroianni) vo filme Noc /La notte, 1960/, Vittoria spoločne so zamestnancom burzy (Alain Delon) vo filme Zatmenie /L´eclisse/ a Giuliana po boku inženiera (Richard Harris) v Červenej pustatine /Il deserto rosso, 1964/.
Hoci sú si podobné ako sestry ako svojou povahou, tak aj vnútornou psychologickou motiváciou, ale predsa sa výrazne odlišujú a majú vlastný, ľudsky vyhranenú autonómiu. Rovnako ako v prípade Giulietty Masinovej vo Felliniho filmoch, dosiahla Monica Vittiová v Antonioniho tetralógiach vrcholného interpretačného vzopätia, aj keď v jej hereckej dráhe predstavovalo len časovo krátky úsek. Jej chladne neprístupná krása - rovné, trocha tvrdé rysy na tvári, v ktorej chýbajú zmäkčujúce krivky, a pohľad osudovej tragédky s profilom antickej sochy - vyvolávala už na prvý pohľad pocit dráždivého tajomstva.
Michelangelo Antonioni po mnohých rokoch vyhlásil o Monice Vittiovej, ktoré ho viazalo sedemročné spolužitie: "Monica je stelesnená radosť zo života. Všetko, čo robí, je výsledok jej mimoriadnej vitality...Monica sama sa nikdy neodcudzovala, a predsa bola v tých úlohách úžasná! To je dôkaz jej profesionálneho majstrovstva."
Herečka sama zaujímala k antonioniovským hrdinkám značne dištancovaný postoj a netajila sa ani svojim kontroverzným názorom: "Ja som sa stala hviezdou, ktorá sa nikdy nezasmeje, zvestovateľkou neschopnosti komunikovať, ženou, ktorá už neverí ničomu na svete. Vďakabohu taká nie som. Ja sa naopak najradšej zo všetkého smejem, žartujem a ako herečka rozosmievam ľudí."
Ako vidno, spolupráca režiséra s herečkou sa utvárala na podklade tvorivej plodnej opozície: Vittiová sa prispôsobila režijnej koncepcii, byť s ňou neshodovala svojím ľudským založením, a Antonioni dokázal túto "prekážku" využiť a vložiť ju do figúry, ktorá tak získala bohatšiu tvárnosť a vnútornú vrstovnosť.
Ťarchu duševného utrpenia, samoty a márneho úsilia v hľadání skutečného citu sú tieto ženské postavy schopné uniesť práve vďaka "mimoriadnej vitalite" Monicy Vittiovej. Ale zároveň, ani by sa jednalo o vedomú projekciu, herečka sa v mnohom identifikovala aj s jej smútkom a depresiami, ako sa môžeme presvedčiť zo spomienok na jej pochmúrne detstvo.
V polovici 60.rokov sa Monica Vittiová po rozchode s Michelangelom Antonionim rýchlo zmenila žánrovú oblasť; od dramatických úloh vnútorne rozpoltených a senzitívnych žien prešla ku komediálne ladeným postavám temperamentných, činorodých a vitálnych mladých žien.
Určitým medzníkom bolo jej ohlásenie sa Hollywoodu titulnou úlohou krásnej agentky britskej tajnej služby, ktorá sa stretne v boji o ukradnuté diamanty so svojim dávnym protivníkom (Dirk Bogarde), v paródii na špionážne filmy podľa comicsového seriálu Modesty Blaise /1966, r. J. Losey). Hoci tento režisér bol uznávaný na celom svete, ale ten film bol kritikou označený za sklamanie...
Veľkú popularitu a ceny na MFF v San Sebastiane 1968 a na MFF v Taormine 1969 ju priniesla úloha sicílskej dievčiny Assunty Patanéovej, o jej prenasledovaní neverného milenca (Carlo Giuffre) až do Anglicka, kde sa z nej stane vychytralá a emancipovaná moderná dáma v satirickej komédii režiséra M.Monicelliho Dievča s pištoľou /La ragazza con la pistola, 1967/.
Niektoré jej hrdinky nepostrádajú ani tragikomický rozmer: chudobná kvetinárka v tragikomédii E.Scolu Dráma žiarlivosti /Dramma della gelosia, 1969/; anarchistická speváčka a tanečnica Mária Sartiová v politickej komédii M.Fondatu Šantánová Nini /Nini Tirabusci la donna che invent la mossa, 1970/; žena, ktorá sa vydá za muža odsúdeného na doživotie (Ugo Tognazzi) v horúcej komédii režiséra F.Giraldiho Korunná svedkyňa /La supertestimone, 1970/.
Nevyhýbala sa však ani v rýdzo dramatických polohách: hrdá speváčka Tosca, ktorá dospeje k poznaniu skutočnej lásky ešte za cenu osobnej tragédie v dráme na motívy hry Victoriena Sardoua Krásna Tosca /La Tosca, 1973/ od režiséra L. Magniho; francúzska biologička Angela Ravelliová, obvinená z údajnej špionáže v dráme režiséra A.Cayatteho podľa skutočnej udalosti V štátnom záujme /La raise d´État, 1978/.
Monica Vittiová vryla do povedomia filmových divákov aj také komédie On a ona /Le coppie, 1970/ s troma režisérmi M.Monicellim, V.de Sicom a A.Sordim, Tereza zlodejka /Teresa la ladra, 1972/, Tygrica /Letti selvaggi, 1978/, Prepáč, že je to málo /Scusa se é poco, 1982/. V ďalších obdobiach sa Monica Vittiová objavovala v projektoch s rôznou kvalitou a pomerne sporadicky - s výnimkou vysoko oceneného filmu Louisa Buñuela Le Fantome de la Liberté /1974/.
V 80. rokoch sa Monica Vittiová začala uplatňovať tiež ako scenáristka a napokon sa prejavila dokonca svoje réžijné ambície. So svojím životným partnerom, režisérom a fotografom Robertom Russom, napísala námet a scenár pre jeho komédiu Flirt /TV - Flirt, 1983/ v postave Laury, v ktorej jej podozrenie na manželovu neveru sa ukáže ako klamné, lebo on (Jean-Luc Bideau) si milenku iba vymyslel vo svojich chorobných predstavách. Za túto rolu bola ocenená Strieborným medveďom na MFF v Západnom Berlíne 1984.
Monica Vittiová sa po dvadsaťročnej prestávke v roku 1986 vrátila na javisko v komédii Neila Simona Podivný pár v Teatro Storchi v Modene. Vo filme sa už objavuje len sporadicky, režírovala film Tajný škandál /Scandalo segreto, 1989/, dva filmy pod vedením režiséra M.Fondatu Tri dni so sudcom /TV - Affetti, diffetti, effetti, 1990/ a Ale máš ma rád? /Ma tu mi vuoi bene?, 1991/.
Bola oficiálnym hosťom na MFF v Karlových Varoch v roku 1984, kde boli uvedené jej komédie Flirt a Viem, že vieš, že viem /Io so che tu sai che io so, 1982/ od Alberta Sordiho, v ktorých aj on hral . Celkom šesťkrát sa stala za svoje herecké výkony laureátkou Donatellovho Davida za filmy Štyri pravdy /Les quatre vérités, 1962/, Dievča s pištoľou, Šantánová Nini, Hviezdny prach /Polvere di stelle, 1973/, Kačka na pomarančoch /L´anatra all´arancia, 1975/, Moje lásky /Amori miei, 1978/ a v roku 1989 jej bol udelený Čestný Donatellov David za prínos talianskej kinematografie.
Za celoživotné dielo získala Zvláštneho Zlatého leva na MFF v Benátkach v roku 1995.
Zdroj: MovieMania.sk Foto © CC BY-SA 3.0 / Georges Biard
