Ctihodný občan (Law Abiding Citizen)
Nedokážem odhadnúť koľko filmov s tematikou odplaty za zločin na rodine, v podobe prostej One Man Show, uzreli, od vzniku filmu, svetlo sveta. Od čias niekoľko desiatok rokov starej zato ešte dnes vynikajúcej Starej pušky (1975) s nezabudnuteľným Philippe Noiretom, až po nedávno uvedenú (v tomto subžánri veľmi svižne podchytenú) snímku 96 Hodín s Liamom Neesonom, sa vo svojej podstate nič nezmenilo. Hlavným motorom je bezohľadná túžba po pomste či naplnení po spravodlivosti. Vždy však pretransformované iným svojským autorovým prístupom, ktorý robí spomínané snímky tak výnimočnými.
Ctihodný občan preto „prekvapivo“ nijak nevykračuje z trendu. Dej je už automaticky trošku prikrášlený a vygradovaný dvojitou dávkou krivdy na jedinom (ako inak) inteligentnom mužovi a vernom otcovi. Po vyvraždení a zneuctení manželky a nevinnej len niekoľkoročnej dcéry, hľadá zničený Clayd Shelton (Gerard Butler) spravodlivosť, cez nespravodlivý systém súdov, ako aj cez skúseného právnika Nicka Ricea v podaní Jamieho Foxa, ktorý najradšej rieši problémy dohodou . Ten však vo svojej nemohúcnosti popravuje spoluúčastníka zločinu a pravého vraha prepúšťa na slobodu. Veci budúce na seba nechajú čakať 10 rokov, aby sa otec konečne vyrovnal so svojím vnútrom a so všetkými, ktorí mali s týmto prípadom čo len nejaké dočinenie. To však ešte len divák postupne zisťuje, aký prefíkaný Clayd dokáže byť. Nuž kto by nebol, keby ste mali za sebou niekoľko rôznych patentov na to, ako vlastnoručne zavraždiť človeka bez toho, aby ste s ním boli v jednej miestnosti...
Ako to už býva, týmto sa rozbieha spočiatku veľmi prefíkaná hra na mačku a myš, ktorá je v podobných vendetách vlastne na dennom poriadku. Príbeh, po súdnom konaní, náhle skáče o spomínaných 10 rokov do budúcnosti. Rozuzľovanie toho, čo vlastne Clayd vystrájal počas tých strnulých rokov je i divákovi predkladané postupne, a musím povedať po väčšinu filmu priam bravúrne. Nebolo by fér prezrádzať viac, a tak sa budete musieť uspokojiť s faktom, že do konca Claydovho pokojného vystrájania sa americká právnická obec značne zúži. Afroamerický režisér F.Gary Gray zodpovedný za rovnako kvalitné snímky Vyjednávač s Kevinom Spaceym alebo novšiu Lúpež po taliansky s Markom Wahlbergom, ma už dosť režisérskeho umu na to, aby vedel kam Ctihodného občana smerovať. Smerovanie je viac než jasné. Divák niečo a pritom nikdy nie veľa dopredu tuší a celý dej sa logicky uberá k predpokladanému záveru. O ňom však neskôr. Najprv treba tvorcom odpustiť, ako nejaký trošku všímavejší právnik rýchlo a nelogicky prichádza na premyslené Claydove plány, alebo že zopár Claydových únikov z väzenia (!) si dlho nikto ani len nevšimne. Osviežujúco na mňa pôsobí najmä to, ako nenápadne som sa niekedy pristihol, že držím obom súčasne. Dokonca samotné stotožnenie sa, s tou- ktorou postavou bolo pre ich skratové rozhodnutia zvlášť premenlivé. Prečo však úteky z väzenia, keď má mať na muške niekoľko potenciálnych obetí? Nuž odpoveď je skrytá niekde v spomínaných vražedných patentoch a v prefíkanom rozložení postáv, ktoré si na nás tvorcovia prichystali. Vo svojom princípe je Ctihodný občan veľmi vydarenou poctou svojmu žánru s veľkým množstvom napätia, originálnych aj keď niekedy pod pásových WTF akčných scén, kde sa vôbec nerieši otázka AKO. Jednoducho sa to deje a divák zostáva ukrátený o samotnú realizáciu zákerných Shaltonových plánov. Pochody sú skryté, a aj psychologické odôvodnenie jeho konania je na uváženie. Po dopozeraní si však uvedomíte, že je to vlastne jedno. Hlavne, že sa do sýta naje každé po spravodlivosti dychtiace srdce, ktoré rovnako obohatí i porcia vynikajúcej hereckej oblohy. Škoda však, že len oblohou známych hviezdnych mien. Nieže by boli (v súčasnosti v každom druhom filme hrajúci) Butler (Gamer,300) alebo Jamie Fox (Miami Vice, Ray) na zabudnutie, no sú tak neskutočne priemerní, že vám ich výkony akosi nezapasujú do ich kvalitnej filmovej kariéry. Treba však v podobnom filme niečo viac? Ctihodný občan potreboval presne takýchto predstaviteľov, a to v tomto prípade dozaista postačuje. O ich herecký um sa ale určite nebojím, veď tak jasne cielený scenár skáčuci v podstate len od jednej udalosti k druhej toho na umelecké kreácie rozhodne veľa neponúka.
Na záver prichádza to menej príjemné. Film síce boduje relatívnym množstvom viac-menej vydarených nápadov, len do neba volajúco chabý narýchlo zbúchaný záver pre mňa neveriacky valcuje každučký moment filmu. Pevne by som chcel veriť, že režisér ani len nezamýšľal tak prosté a (ne)pochopiteľné ukončenie, no po tom očakávaní, ktoré mi ako divákovi predloží v takmer dvoch výživných hodinách, mi nezostáva nič iné, ako tú jednu žiarivú hviezdičku smutne odobrať. Nie. Skutočne, podobné veci by sa robiť nemali, nech už ide o akékoľvek peniaze. Keď už niekto niečo naservíruje, je neslušné zobrať hladnému človeku obed z pred očí. Jasné! Svoju myšlienku a pointu zásadovému právnikovi Nickovi, prečo to vlastne všetko tak muselo byť, sa Claydovi odovzdať podarilo, ale i tak tu zostáva len strohé konštatovanie.......ach tie nevydarené závery:-(
