To bol zajtra žúr (Hot Tub Time Machine)
Leto je v plnom prúde a v kinách zatiaľ samá voda. Tohtoročné blockbustery len smutne závidia tým minuloročným, a letná oddychová zábava v podobe inteligentných či bláznivých rodinných komédií, si zobrala dlhodobú dovolenku. Podobne je na tom i aktuálna rádobynapodobenina minuloročného hitu Vo štvorici po opici, To bol zajtra žúr. Okrem zaujímavého slovenského, resp. českého prekladu neprináša ani zďaleka takú „šťavu“ ako Phillipsova nápaditá pánska jazda a dej plne odpovedá svojmu takmer nepreložiteľnému a neskutočne stupídnemu pôvodnému názvu Hot Tube Time Machine (vo voľnom preklade „Vírivkový stroj času“ ,WTF!). Tento takmer rozprávkovo detský názov každého inteligentnejšieho diváka doslova upozorňuje, na čo sa má v najbližších minútach pripraviť. Podľa šablóny dovolenkového leta si zrejeme tvorcovia povedali, že na podobnú zábavu stačí: a) priživiť sa na iných, b) minimalizovať namáhanie mozgových závitov potenciálnych divákov. A tak sa len márne môže niekto trápiť s pochopením hlbšieho zmyslu toho, čo sa vo filme deje. Keď sa už príbeh raz vystaval na myšlienke cestovania v čase a problémov s tým spojených, bolo by fér držať sa pravidiel normálne uvažujúceho človeka, a to aj napriek tomu, že sa jedná o veľmi oddychovú záležitosť. Paradoxne práve naopak som neveriacky uvažoval nad tým, čo to všetko má znamenať, a do samotného konca sa snažil prísť na koreň logike a zmyslu konania ústrednej štvorice.
Jednotlivé scény a vôbec celá zápletka stojí na úvahe „nič nevykonať inak, ako to už raz bolo vykonané v minulosti“ a získať späť predmet (ak sa dá tomu vlastne tak povedať), ktorý má tu „moc“ vrátiť hrdinov naspäť do prítomnosti. Na základe toho vzniká množstvo vydarených, veľmi vydarených, ale aj trápnych situácií, ktoré sú len preto, aby bola jednoducho povedané sranda. Na ničom inom zjavne nezáleží, a keď príde konečne záver, jedným šmahom zmätie čo i len najmenšie náznaky logiky predchádzajúceho deja a všetko je odrazu tak ideálne ako si to hlavné postavy ale najmä tvorcovia predstavovali. Zázrak... Priznám sa, miestami som sa bavil dokonale. Najmä v pasážach, kedy najmladší a najprezieravejší zo štvorice Jacob nerieši problémy s cestovaním v čase a tým svoju vlastnú existenciu. Osviežujúco padol aj nápad s komorníkom, ktorý takmer polovicu filmu zabáva tým, ako má prísť o svoju pravú ruku. Tieto momenty však boli tak premenlivé, že všetky ostatné kŕčovité a nelogické chvíľky ťahajú celý film do šedého priemeru. Rovnako smutne nevyužitá postava zázračného opravára vírivky minimálne zamrzí. Niekto si zrejme v naj(ne)vhodnejšom mieste v scenári uvedomil, že by to s tým plagiátorstvom vyzeralo už príliš nápadne. Situáciu zachraňuje snáď len prezieravo vyberaná hudba 80-tych rokov, skvelý výkon Roba Corrdryho (Lou) (John Cussack len smutne prehráva) hrajúceho v množstve takmer neznámych komédií, z ktorých si ho zaručene nikto nikdy nevybaví, a bravúrne rozohraný zhruba 10 minútový úvod s kopou vydarených slovných hračiek a gagov. Na ostatnom sa niekto pousmeje, iný zasa trápne zamračí, a vaša polovička možno veselo skonštatuje, aký to bol úlet, len škoda , že ho vôbec nepochopila. Isté je, že po týždni či dvoch, si možno nikto nespomenie, že v kine navštívil niečo podobné, a radšej skočí na niečo viac záživnejšieho alebo si jednoducho zopakuje výrazne vychytanejšiu pecku Vo štvorici po opici.
