Legenda o Lietajúcom Cypriánovi
Máme film o legendárnom zbojníkovi, film o legendárnej krvavej grófke a teraz už aj o legendárnom lietajúcom mníchovi. Ale poletí naozaj do výšin filmového neba?
Túto otázku si kládol nejeden z nás, keďže magicko-dramaticko-komediálne-fikčne-historická Bathory bola prijatá s menšími či väčšími výhradami a Jánošík do sveta veľkú dieru neurobil. Aký teda je Cyprián? Hneď na úvod prezradím, že je iný. Otázka znie, čo z toho plynie pre diváka.
Film považujem za akúsi baladu. Rým (v metaforickom zmysle slova) jej rozhodne nechýba, pretože celým príbehom nás sprevádza hudba, ktorú by som bez ostychu označil ako hudobné veľdielo. Je jednoducho krásna. Okamžite nás prenesie do danej historickej doby, navodí atmosféru kláštora, zimy i smútku. Veru tak, smútok filmu rozhodne nechýba, práve naopak – akoby sa s ním vrece roztrhlo. Smútok je aj akýmsi hlavným posúvačom deja – vďaka nemu film nie je tak fádny.
Tu sa dostávame ku azda najväčšiemu nedostatku snímky. Tým je jej dej. Treba podotknúť, že tvorcovia scenára sa snažili – koniec-koncov, ide o príbeh mnícha a ako i mnísi samotní vo filme prehovorili: „Čas tu plynie pomaly. Jediné, čo nás trápi, je byť pripravený na smrť.“ Táto veta dokonale charakterizuje celý dej. Niežeby príbeh nenapredoval dopredu, no chýba mu akýsi konkrétny cieľ. Napredovanie príbehu je vlastne narastanie smútku a útrap hlavného hrdinu. Táto bolesť sa zbiera spolu s čriepkami minulosti, ktoré sa držia hesla: „Všetci sa stretneme v kláštore.“ Cyprián má jediný cieľ – ísť ďalej. Nenájdeme tu nepriateľa, ktorému by sa na konci či už postavil, alebo by ho porazil, nenájdeme tu lásku, ku ktorej by sa Cyprián snažil dostať, dokonca ani ten lietajúci stroj nezohrá takú úlohu, akú by sme čakali (no viac neprezradím). Rýchlo a v skratke povedané, Legenda o lietajúcom Cypriánovi je veľmi podobná dielu Starec a more. A to predovšetkým znamená, že snímka je určená pre tých intelektuálnejších divákov (a tých skutočne poteší). No ako som už povedal, tvorcovia sa posnažili a dočkáme sa i zvratov a istej dávky napätia, ovšemže v obmedzenej miere.
Čo sa hereckých výkonov týka, stoja na predstaviteľovi Cypriána. Marko Igonda je veľký sympaťák a i v scénach, kde sa krčí na zemi od bolesti, sála z neho charizma. Dokáže veľa zahrať i bez slov. Jeho Cyprián je obyčajný človek, ktorý sa vyrovnáva s problémami. Ostatní herci zahrali to, čo sa od nich čakalo a vytvorili tak hodnotné dielo, spolu i s celým tímom – režisérka si celú problematiku dobre naštudovala a i tak išla do diela s rešpektom a radami nitrianskeho biskupa. Film má dokonca dvoch kameramanov, ktorých práca je takisto úctyhodná a uznanie si zaslúži i kostymérka a ďalší. Za povšimnutie stojí i celková grafická stránka filmu – tým myslím kulisy, krásne prostredie hôr zahalené do hmly, chlad zimnej prírody, čaro byliniek, maľby v kláštore i mníšskeho snehuliaka – to všetko spolu s retrospektívnymi scénami a hudbou dotvára úžasný umelecký zážitok, ktorý pohladí dušu.
Aký je teda výsledok? Film je nabitý krásnou hudbou, dokonale zapasovaný do dobového prostredia, depresívny, no predsa plný životnej sily. Nečakajte Jakubiskových mníchov, čo budú lietať na okrídlenom stroji a s ľahkosťou chodiť po svete a rozdávať lásku, čaká vás intelektuálny prerod obyčajného človeka trpko skúšaného osudom, ktorý sa nevzdá, i keď mu vezmú aj to posledné.
