Mongolsko: V tieni Džingischána
Každý film Pavla Barabáša bol niečím výnimočný. Raz sa odohrával niekde v odľahlej časti džungle v neznámom kmeni, inokedy niekde v známom lyžiarskom stredisku na psích záprahoch, kde mohol divák vidieť krásne obrázky „snežných“ psov v akcii. Potom si zas tento populárny dokumentarista zobral na plece kameru a vybral sa preskúmať nepreskúmanú Antarktídu. Keď si chce oddýchnuť od náročných ciest, ide do Tatier a tam nakrúti ďalší film.
Jedným slovom, Pavol Barabáš je kúzelník. Aj keď na prvý pohľad to vyzerá tak, že jeho filmy vznikajú mávnutím prútika, rozhodne to nie je pravda. Nakrúcanie býva často oveľa náročnejšie a problematickejšie ako pri nákladných amerických blockbustroch, takže výsledok vždy stojí za to. Platí to aj o jeho novom filme, ktorý rozpráva o krajine tichej ako pierko čo lieta v povetrí a zároveň hlučnej, či skôr bojovnej ako šarkan v divokom vetre.
Známy slovenský dokumentarista sa tento krát vybral so svojimi cestovateľskími priateľmi do krajiny Mongolsko, tentokrát aj so svojím synom Jurajom. Najväčším pomocníkom bol azda šofér a tak trochu aj sprievodca Encho, ktorý svojou veľkou ochotou a priateľstvom, vynahradil zníženú kvalitu jazdy svojou dodávkou po hrboľatom a neforemnom - no tiež krásnom - povrchu Mongolska.
Išiel tam hľadať korene ich kultúry, prírodné skvosty, ale tiež rôzne osudy neznámych ľudí žijúcich kdesi „na konci sveta“. Ukázal život kočovných rodín, ktoré sa so svojím stádom a rodinou raz za čas presúvajú za ďalším miestom svojho života, ale aj prírodné krásy počas jazdy na spomenutom „aute“, či pri plavbe na nafukovacom člne po Bielej rieke a rieke Chovd naprieč krajinou.
Tento film bol ale niečím naozaj výnimočný. Mongolská armáda sa podujala ukázať slovenským filmovým tvorcom klasické mongolské boje a ceremónie, ktoré boli v historických dobách úplne bežnou súčasťou dňa. Keď som tieto scény vo filme vzhliadol, myslel som si, že si tieto obrázky režisér požičal z nejakej vysokonákladnej zámorskej produkcie s Omarom Sharifom a Elim Wallachom. Zároveň som tomu ale nechcel veriť, pretože režisér Barabáš na projekciách, na ktorých som sa zúčastnil pôsobil čestne, úprimne a skromne. Film opäť podfarbuje pekná hudba Michala Novinskeho s nádychom „východu“ a za dobrý môžeme nepochybne označiť aj komentár Michala Hudáka, ktorý vo filmoch Pavla Barabáša pravidelne rozpráva príbeh cestovateľskej „družiny“ a Mariána Geišberga, komentátora časti s historickým nádychom. Čo povedať na koniec? Nový „Barabáš“ je opať dobrý a ak ste jeho predchádzajúce filmy ešte nevideli, mali by ste to veľmi rýchlo napraviť. Tento film by Vás len tak zrazu mohol veľmi prekvapiť.
