Premena (Ne te retourne pas)
Hovorí sa, že sa pri písaní akýchkoľvek príbehov zakladajúcich sa na krajnostiach našej fantázie, zakaždým meníme. Príbeh sa vyvíja a my s ním. Otázka však znie, dokedy je možné brať tieto zmeny ako neškodne sa vyvíjajúci príbeh života? Zdá sa, že sa pri analyzovaní tejto problematiky režisérka Marina de Van dostáva pod kožu príbehu, ktorý jej miestami uteká spod rúk. Spletitá Premena je mozaikovitou ukážkou dramatických vzťahov prerastajúcich cez psychologicky mysteriózny zámer režisérky de Van. Slová písané našou rukou sa transformujú nie práve do tej podoby, v akej si ich predstavujeme a tak sa stáva, že príbeh často nedáva zmysel. Zdá sa, že sa s týmto problémom stretáva aj spisovateľka Jeanne (Sophie Marceau; Monica Belluci), ktorá práve pripravuje svoj prvý román. Zmeny, ktoré na sebe začína každým dňom badať viac a viac, vidí len ona. Pre zvyšok rodiny je Jeanne stále tou istou ženou, zatiaľ čo ona vidí v zrkadle niekoho úplne cudzieho. Jeanne sa preto uchýli k svojej matke, ktorá však vyzerá ako niekto úplne iný. V zmätku sa jej do rúk dostáva fotografia z minulosti, ktorá by mohla byť kľúčom k riešeniu jej neočakávanej premeny.
Prvým pravidlom, ktorým by sa každý recenzent mal riadiť je, že nech sa už na ten istý film pozerá sto ľudí, dokonca na rovnakom mieste, v rovnaký čas či za rovnakých podmienok, je treba si uvedomiť, že každý vidí úplne iný film. I keď sa základný skelet príbehu ani za mak nezmenil. O to ťažšie je hodnotiť film, ktorý sa tak výrazne pohráva s duplicitou. Tradične ošúchané pohľady „cez zrkadlo“ mali síce správny odraz a dokonca aj lom svetla vyšiel podľa očakávania, ale jedná sa o tak štandardné využitie „proti - obrazu“, že sa aj tie fantasticky vykreslené kontúry prostredia strácajú v lesklej ploche zrkadla. Krásne sa prelínajúci príbeh občas vytváral dojem, že scenáristovi „ušla niť“, ale ku koncu sa však neobrúsené myšlienky začali pretavovať v uhladenejší rozplet príbehu a Premena začínala pôsobiť ako solídnejšie odvedená prácička. Avšak psychologické prvky, na ktoré sa vo filme neuveriteľne tlačí a sú badateľné v takmer každom zábere, posúvajú Premenu niekam, kam to režisérka isto iste dopracovať nechcela. Zaujímavé prvky drámy pretkané mysterióznosťou, ktoré krásne dominovali v premene Jeanne, tlačí do úzadia fakt, že sa film snažil prudko preniknúť pod kožu diváka, čím vyvolal nežiaduci efekt ukričaného pohľadu na existenčnú krízu psychicky labilnej osoby. Nemôžem však uprieť snahu oboch herečiek, ktoré svojím podobným vzhľadom ušetrili prácu nielen maskérom, ale aj animátorom, a vďaka čomu sa podpísali na jednoducho sa prelínajúcich zmenách v transformácii Sophie na Monicu. Čo sa týka ich takmer identicky fungujúcej mimiky a gestiky, treba spomenúť jednu vec. Zatiaľ čo Sophie, uznávaná herečka, miestami svoju „hystériu“ viditeľne hrala, Monica sa podpísala na svojráznejšie pôsobiacej nervozite a neistote.
Je síce pravda, že každý vidí film inak ako nám bol predložený. Lenže výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je fakt, že si dokážeme viacerí všimnúť tú istú chybu. Ak ste si z tohto filmu zapamätali len diametrálne rozdielne dekolty oboch herečiek, nemusíte sa cítiť nepríjemne. V konečnom dôsledku totiž zistíte, že je to ten najpriamejšie zobrazený fakt v tomto duplicitou posadnutom filme.
