Mýtus Alaina Delona

nar. 8. 11. 1935 – Sceaux pri Paríži

Alain Delon sa narodil ako dieťa Edith Arnoldovej, ktorá
pracovala v lekárni a Fabiena Delona – riaditeľa kina Regina na Parížskom
predmestí. Rodičia sa rozviedli keď mal Delon 4 roky, a bol zverený do opatery
jednej rodiny vo Fresnes. Pestúni mali dom hneď vedľa väznice a malý Alain sa
hral na väzenskom dvore s deťmi strážcov. Tak hneď na začiatku okrem motívu kina
vyvstáva v Delonovom živote ďalší motív: zločin a lesk obklopujúci zločincov, čo
možno vysvetľovať neskôr vo vierohodnom hereckom stvárnení postáv komisárov
a gangstrov.

Mladý Alain nebol príliš disciplinovaný žiak – existujú
zmienky o sedemnástich rôznych školách, ktoré vystriedal. Nakoniec skončil
v jezuitskej internátnej škole sv. Mikuláša v Igny. Búrlivé školské príhody
vyúsťujú útekom do Chicaga, kam sa chcel dostať a jedným priateľom, ibaže obaja
mladíci sa nedostali ďaleko a skončili na policajnej stanici. U nevlastného otca
sa Delon vyučil za mäsiara a neskôr ako sedemnásťročný sa prihlásil ako
dobrovoľník k námorníctvu do bojov v Indočíne.

Po predčasnom prepustení v r. 1956 sa vrátil do Paríža, kde
si zarábal ako čašník, kamelot, poslíček, a vrátnik. Nové obzory sa mu otvorili
potom, čo sa zoznámil s herečkou Brigitte Auberovou, ktorá mu dala základy
hereckého vzdelania a sprostredkovala mu kontakty v umeleckých kruhoch.

Vo filme debutoval v r. 1958 menšou úlohou vo filme
režiséra Yvesa Allegréta : Keď sa do toho zapletie žena. Delon sa
stal známym v bulvárnej tlači hlavne kvôli herečke Romy Schneiderovej, s ktorou
sa zoznámil pri natáčaní filmu Christine ( 1958 ) a ktorá bola nejaký čas
jeho snúbenkou.

Niekoľko nasledujúcich filmov zreteľne ukázalo, že je
svojim atraktívnym zjavom predurčený pre úlohy romantických rozorvaných mladíkov
a rozporuplných milovníkov.

Medzinárodnú hviezdu z Delona urobil taliansky režisér
Luchino Visconti, keď ho obsadil do kľúčových úloh vo svojich dvoch významných
filmoch: Rocco a jeho bratia ( 1960 ) kde hral úlohu boxera Rocca
Parondiho, ktorý neľutuje ani najväčšie obete pre svojho bezcharakterného brata
( Renato Salvatori ). Ďalšiu úlohu ľahkomyseľného, temperamentného a svetáckeho
mladíka si zahral vo Viscontiho filme Gepard ( 1963 ).

Umelecky náročné úlohy predviedol vo filmoch. V žiari
slnka ( 1960 ) kde stvárnil geniálneho podvodníka a vraha Toma Ripleyho (
v r. 1998 vzniklo Americké remake filmu : Talent pána Ripleya v hl. úlohe
s Mattom Damonom ) a v psychologickej dráme : Zatmenie ( 1962 ) – réžia
Michelangelo Antonioni.

V roku 1964 sa Delon žení s francúzskou marockého pôvodu
Francoise Canovasovou, z ktorej sa neskôr stala herečka Nathalie Delonová , ich
manželstvo skončí rozvodom v r. 1969 ( z toho manželstva sa v r. 1964 narodil
syn Anthony, neskôr tiež herec ) a súčasne za pomoci veľkej mediálnej kampane
oznamuje svoje herecké pôsobenie v Hollywoode, kde to však skončilo len pri
vedľajších úlohách v druhoradých westernoch – napr. Za riekou je Texas ( 1965
), Stratená hliadka ( 1966 ), čo Delona prinútilo k návratu do
Francúzska. V roku 1967 si Delon zahrá svoju životnú rolu vo filme Samuraj
režiséra Jean – Pierre Melvilla. Stvárňuje v ňom osamelého zabijaka Jeffa
Costella v nepremokavom plášti, s klobúkom a rukavicami akoby v uniforme, ktorý
nemá vôbec žiadnych priateľov a pozná iba tých, ktorí mu dávajú objednávky a svoje
obete. Jeho správanie je natoľko zobradnené, že pôsobí dojmom hladko fungujúceho
robota.. Nakoniec keď vidí nemožnosť úniku pred políciou, spácha rituálnu
samovraždu – harakiri.

Behom 60. rokov začal Delon poľavovať zo svojich umeleckých
ambícií a svoju kariéru podriadil čisto komerčnej úspešnosti. Postupne sa zúžilo typologické spektrum jeho hrdinov na
postavy energických, chladnokrvných a osamelých mužov veľkého sveta, ktorí často
porušujú zákony a konvencie a niekedy na to tragicky doplácajú či už ide o nemilosrdných
gangstrov ( Samuraj, Sicílsky klan, Borsalino ) , lupičov ( Krvavé
slnko, Gang ) , vrahov ( Zavraždenie Trockého, Škorpión, Zrážka ) ,
policajtov ( Poviedka o policajtovi, Slovo policajta ) , dobrodruhov a šľachticov
(Čierny tulipán, Swannova láska ) , či milovníkov ( Dievča na
motocykli, Bazén, Návrat Casanovu ), ktoré stelesnil vo filmoch
rôznych žánrov a kvalít. Jedinú prestížnu hereckú cenu Césara 1985, mu priniesla
úloha alkoholika Roberta Avrancha, ktorému sa snaží pomôcť tajomné dievča (
Nathalie Baye ), v surrealistickej psychologickej dráme Náš príbeh ( 1984 )
- réžia Bertrand Blier.

Delonovu popularitu v ktorej sa mohol dlhé roky merať iba
s Jeanom Paulom Belmondom neohrozili ani škandály ( záhadná vražda jeho
osobného strážcu – Juhoslovana Štefana Markoviča v r. 1968, či podozrenie na
Delonove kontakty s podsvetím ) a milostné aféry s filmovými partnerkami ( R.
Schneiderová a M. Darcová ).

V roku 1964 založil produkčnú spoločnosť Delbeau
Productions ( 1968 ju transformoval na spoločnosť Adel ) , ktorá je podpísaná
pod mnohými jeho kriminálnymi filmami na ktorych sa Delon príležitostne podieľal
ako scenárista a od začiatku 80. rokov tiež ako režisér ( Kto nastaví
kožu (1981) a Bitkár (1983) ). Okrem svojich filmových aktivít podniká
v kozmetickom priemysle ( iniciály svojho mena zapožičal pánskemu parfemu AD)
a obchoduje s módnou konfekciou. Od 90. rokov prijíma filmové úlohy už len
príležitostne a za svoje celoživotné dielo bol ocenený zlatým medveďom na MFF
v Berlíne 1995. V roku 1998 po komerčnom neúspechu filmu Polovičná šanca,
kde si zahral s Jeanom Paulom Belmondom, oznamuje ukončenie svojej filmovej
kariéry. V súčasnosti sa Delon príležitostne venuje divadlu a pomerne úspešne
hrá v televíznych projektoch ( kriminálne seriály Fabio Montale ( 2001 )
a Frank Riva ( 2003 ) ) a nevylúčil že sa na filmové plátno príležitostne
možno vráti, no podmienkou je dobrý scenár.

Alain Delon žije vo Švajčiarsku a od začiatku 90. rokov bol
ženatý s bývalou holandskou kráľovnou krásy a fotomodelkou Rosaliou van
Brevenovou, s ktorou má dcéru Anouchku a syna Alaina – Fabiena.

Len málo Delonovych filmov získalo trvalý úspech (
V žiari slnka, Samuraj, Borsalino ) , niektoré sa vôbec nedostali do kín.
Príčiny sú rôzne : pre čitateľov bulvárnych časopisov sa stal kvôli svojmu
pomeru s Romy Schneiderovou pochybným zvodcom, a vražedná aféra okolo Markoviča
tento pochmúrny nádych ešte posilnila. Delon mal od samého začiatku zlú povesť,
síce pôsobil príťažlivo, ale i nesympaticky. Hoci vytvoril úlohy v rade
vyslovene náročných filmov, bol pre filmovú kritiku a jej prívržencov i naďalej
viac než podozrivým kvôli svojim provokatívne konzervatívnym až reakcionárskym
výrokom. Po úspechu filmu Samuraj sa čím ďalej, tým viac prispôsoboval
predstave chladného, záhadného zabijaka a tým i keď nerád vyhovoval tomu, čo
obecenstvo očakávalo, a tak sa stále silnejšie prekrývala úloha s realitou.
Rastúca nechuť poskytovať interiew , odmietanie dať súhlas ku knižným biografiám
a úspešne snahy zabraňovať ich vydaniu vo francúzštine súdnou cestou, to všetko
viedlo k domnienke, že Delon má toho toľko čo skrývať a viedlo to k tomu, že sa
v tlači vytváral ( najmä po Markovičovej afére ) nevyvrátiteľný delonovsky
mýtus.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (2)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook