Vznik filmu 2001: Vesmírna Odysea (2001: A Space Odyssey)

To že sa ešte takmer tridsať rokov po
premiére desaťtisícom ľudí stále vybavujú v mysliach scény z veľkofilmu 2001
Vesmírna Odysea ( 2001: A Space Odyssey ) je dôkazom jeho pretrvávajúcej
umeleckej hodnoty. Ešte dnes sa v nových filmoch, televíznych programoch
a reklamách rôznych oznamovacích prostriedkov možno často stretnúť s jeho
vplyvom. Niektoré z klasických hudobných diel upravených ako filmová hudba pre
tento snímok sa ľuďom takmer všeobecne spájajú s budúcnosťou. A filmoví giganti
Steven Spielberg  či George Lucas potvrdzujú, že film 2001 ovplyvnil ich vlastné
diela o mimozemšťanoch. Známa spolupráca režiséra Stanleyho Kubricka a vedca
a spisovateľa sci-fi románov Arthura C. Clarka na tomto klasickom filme i románe
začala vlastne náhodne. Bolo to jedno zo šťastných spojení.

Vznik príbehu 2001

Kubrickov agent Roger Caras ( ktorý vtedy
ešte pracoval pre Columbia Pictures ) spomína že vo februári 1964 – v dobe keď
sa v kinách premietal Kubrickov film Dr. Strangelove ( Dr. Divnoláska ), sa raz
stretol s Kubrickom v jednej reštaurácii na obede:

„Čo budeš robiť teraz?“
spýtal sa Kubricka

„Vysmeješ sa mi,“
povedal Stanley

„Nie, nevysmejem. Tak čo budeš robiť?“

„Natočím niečo o mimozemšťanoch,“
prezradil Stanley a dával pozor, či Caras chápe čo to znamená.

A Caras nechápavo vyhlásil: „To je
fantastické. Práve dnes večer vysielam jeden program o mimozemšťanoch
v rádiu.“ Pokračovali v rozhovore a Caras sa spýtal Kubricka, kto bude
autorom literárnej predlohy. To Kubrick zatiaľ nedokázal povedať.

„Čítam všetko, čo kedy kto napísal.“

Caras vedel, že toto je presne Kubrickov
postup: vypísať si mená 25 najlepších spisovateľov, uložiť sekretárke, aby
zohnala všetky ich diela, a tie potom prečítať. Takto dôkladne Kubrick
pristupoval ku všetkým svojim projektom.

„Prečo márniš čas?“
spýtal sa Caras. „Prečo jednoducho nezačneš tým najlepším?“

„Kým?“ chcel
vedieť Kubrick.

„Arthurom C. Clarkom,“
odpovedal Caras.

„Ale to je pokiaľ viem, pustovník, cvok,
čo býva niekde v Indii na strome,“ namietol Kubrick.

Roger Caras učinil tejto fáme rázny koniec:
„Dočerta, nie je to ani pustovník, ani cvok. Iba si kľudne žije na Srí
Lanke.“

Kubrick sa potom Carasa opýtal, či pozná
Clarka osobne.

„Veľmi dobre,“
znela odpoveď. „Pred mnohými rokmi nás zoznámil Jacques
Cousteau.“ ( pozn. red. – slávny francúzsky oceánograf a vynálezca aqalungu
)

„Preboha! Však, že sa s ním spojíš?“
prosil Kubrick.

Takto sa začala slávna spolupráca Stanleyho
Kubricka a Arthura C. Clarka. Caras sa spojil s Clarkovym agentom Scottom
Mederithom a Clarke nadšene súhlasil. Kubrick mu napísal obsiahly list, kde
navrhol, aby ako ďalší krok vybrali niektorú Clarkovu poviedku, ktorá by sa
mohla stať základom pre scenár. Kubrick chcel nakrútiť na svoju dobu najlepší
sci-fi film všetkých čias. V liste ďalej Kubrick uvádzal, že má predovšetkým
záujem zaoberať sa otázkou mimozemských civilizácii, a to:

1, Dôvodmi prečo veriť v existenciu
inteligentných foriem života mimo našej Zeme.

2, Dopadom, ktorý by ich objavenie malo
v najbližšej budúcnosti na našu planétu ( a ktorý v niektorých oblastiach bude
možno i nulový ).

Šťastnou náhodou potreboval Clarke takmer
hneď ísť pracovne do New Yorku, a tam sa potom stretol s Kubrickom a ostal v USA
dlhší čas. Veľmi skoro sa Clarke rozhodol pre svoju poviedku Hliadka ( The
Sentinel ) – práve jej motív navrhol Kubrickovi za východisko filmového
príbehu – a síce nájdenie – a spustenie – detektoru inteligencie, ktorý bol pred
vekmi pochovaný na Mesiaci. Poviedka bola Clarkom pôvodne napísaná už v r. 1948
do súťaže rozhlasovej stanice BBC, kde však nevyhrala, ani sa neumiestnila.
Neskôr vyšla časopisecky, no Clarke má pravidlo, že nič z toho čo píše,
nezahadzuje, a tak mohla poslúžiť ako inšpirácia. Jej príbeh má s filmom
spoločnú iba ak pointu – geologická výprava astronautov nájde na Mesiaci monolit
– striebornú pyramídu ( vo filme to bude čierny kváder ), ktorý tu zanechala
mimozemská inteligencia.

Clarke a Kubrick spolu diskutovali celé
dni, niekedy aj 10 hodín v kuse, pričom spolu prechodili celý New York,
zhovárali sa doma, v reštauráciách, v galériách, kinách, na výstave...pričom
premysleli a zasa zavrhli stovky nápadov, a pozreli sa aj na sci-fi filmy, kt.
by im mohli konkurovať. Nakoniec sa v máji 1964 po diskusnom maratóne trvajúcom
dohromady zrejme stovky hodín obaja muži zhodli že „Hliadka“ je dobrý
materiál a možno ho použiť, okrem toho Clarke objavil ďalších šesť príbehov,
ktoré s spolu s Hliadkou stali základnými kameňmi príbehu – išlo
o poviedky Drvivé napätie ( Breaking Strain ), Opustiac kolísku bez konca
obliehajúc... ( Out of the Cradle Endlessly Orbiting... ), Kto tam? ( Who´s
There? ), Do vnútra kométy ( Into the Comet ), a Prv než nastal raj ( Before
Eden ).

Pripravovaný film dostal zo začiatku
pracovný názov „Ako sme ovládli slnečnú sústavu“ ( How the Solar
System Was Won ), neskôr pracovný názov zmenili na „Púť za hviezdy“ (
Journey Beyond the Stars ).

Je všeobecne známe, že Kubrick neznášal
filmový scenár ako niečo obmedzujúce - čo zobrazuje filmový príbeh  až príliš
pevne nalinkovaný, bez možnosti ho zmeniť z technických a finančných dôvodov
počas nakrúcania. Namiesto toho Kubrick sa počas nakrúcania vždy venoval rôznemu
vylepšovaniu a experimentovaniu, preto zo zásady nepoužíval scenár.

Tentoraz Kubrick navrhol Clarkovi niečo
odlišného – aby sa celý dej najprv napísal ako regulérny román. A tak prv než by
začala drina na scenári mohli povoliť uzdu fantázii a rozvíjať dej formou
románu, na ktorom bude scenár nakoniec postavený. Kubrick bol toho názoru, že
takto ich napadne viac myšlienok a príbeh bude hlbší.

Teoreticky mal teda vzniknúť román
s ohľadom k budúcemu filmu a z neho sa potom odvodiť scenár. V skutočnosti bol
výsledok oveľa zložitejší. Ku koncu sa písala kniha i scenár súčasne,
s obojstrannou spätnou väzbou. K posledným úpravám niektorých pasáži románu
došlo potom, čo sa uskutočnilo premietanie denného natáčania podľa scenára,
ktorý zasa vznikol na základe starších verzií románu...a tak ďalej. Clarke to
vysvetľuje: „Cítil som, že až román nakoniec vyjde, malo by v ňom stáť:
Napísali Arthur Clarke a Stanley Kubrick podľa scenára Stanleyho Kubricka
a Arthura Clarka, kým vo filmových titulkoch by to malo byť obrátene. Toto
tvrdenie sa asi najviac blíži komplikovanej pravde.“

Stanley Kubrick a Sir Arthur Clarke pracujú na spoločnom projekte 2001: Vesmírna
odysea v Stanleyho byte na Central Park West (Foto: www.danrichter.com)

Priebeh nakrúcania a niektoré zmeny filmového deja

Prvý rozvrh nakrúcania, ktorý Kubrick
navrhoval bol 2 roky – neskôr sa ukázalo že aj tento rozvrh bol príliš
optimistický – prvé stretnutie Kubricka a Clarka sa uskutočnilo v apríli 1964,
samotné nakrúcanie po všetkých potrebných a často zložitých prípravách sa začalo
v decembri 1965, pričom konečná premiéra filmu nakoniec vyšla až na rok 1968.

V prvej fáze spolupráce a neskôr bol denný
program zhruba takýto: Clarke mal na starosť román. Zatvoril sa vo svojej
hotelovej izbe so svojim písacím strojom, pričom sa živil sušienkami a čajom.
Kubrick mal zasa na starosť zorganizovať štáb a ďalšie veci, pričom každý deň
chodil Clarka kontrolovať a zásobovať ho nápadmi. Porovnávali si poznámky,
pričom za celú dobu prešli nekonečnými slepými uličkami a vyškrtli desaťtisíce
slov. Príbeh začal naberať  na rozsahu, pričom sa neustále do poslednej chvíle
menil, hlavne bolo ťažké vymyslieť vhodné ukončenie. Vyškrtli sa celé pasáže
a kvantá textu, desiatky nápadov a možných verzií zakončenia. Clarke bol pritom
pochopiteľne frustrovaný ( keď uvážime že na tom pracoval až do r. 1968 ), že to
nemá konca a Kubrick nesúhlasil uvoľniť knihu na vydanie ešte pred filmovou
premiérou a tak nemohol dostať svoj honorár. Navyše musel kvôli práci na románe
Clarke odmietnuť ďalšie zákazky, kvôli čomu mu vznikol postupne ušlý zisk až 50
tisíc dolárov. Nie že by  román nebol dobrý, no musíme brať do úvahy že sa
písalo s ohľadom na scenár, a keď sa napr. pri nakrúcaní zistilo že niektoré
nápady sa z technického hľadiska nedajú uskutočniť, tak jediným východiskom boli
len ďalšie zmeny, do toho nahrával aj fakt že Kubrick mal v povahe
experimentovať.. a tak ďalej.

Zo strany Kubricka to nebola schválnosť,
naozaj pôvodne plánoval prispieť ku románu vlastným rukopisom, no nabitý program
nakrúcania mu to nakoniec neumožnil.

Vynechaného materiálu bolo toľko, že ho
Clarke neskoršie v r. 1971 nechal pre zaujímavosť vyjsť knižne v samostatnom
zväzku pod názvom: Stratené svety 2001 ( The Lost Worlds of 2001 ).

V apríli 1965 sa Stanley Kubrick rozhodol
pre názov 2001: Vesmírna odysea. Svedkovia, vrátane Clarka potvrdzujú, že
to bol čisto Kubrickov nápad. Prečo práve rok 2001? Pretože tento rok bol vtedy
dosť ďaleko na to, aby nehrozilo, že realizmus filmovej budúcnosti bude
spochybnený realitou. Musíme mať na pamäti že vtedy bola kozmonautika len vo
svojich začiatkoch. Ani jediný človek netušil ako vyzerá skutočný pohľad na
vesmír do najmenších detailov. 1. augusta 1964 dopadla na Mesačný povrch
automatická sonda Ranger 7 a Clarke s Kubrickom ostali hore dlho do noci,
aby si mohli v televízii prezrieť detailne zábery Mesačného povrchu. V auguste
1965 zasa kozmická sonda Mariner 4 uskutočnila historicky prvý oblet
Marsu, a Kubrick sa začal strachovať toho, čo by mohla nájsť. Čo keby objavila
známky života? Takýto objav by zničil ich príbeh. Kubrick sa dokonca pokúsil
poistiť proti riziku, že budú objavené mimozemské civilizácie. Poradil sa s
Londýnskou poisťovňou Lloyd´s, ale keď zistil koľko by stálo poistné, nápad zase
zavrhol.

Natáčanie sa konečne začalo 25. decembra
1965 v štúdiách filmovej spoločnosti Metro Goldwyn Mayer – MGM pri Londýne.
Clarke ďalej pracoval nad románom, navyše dopoludnia sa zúčastňoval nakrúcania
v úlohe technického poradcu. Okrem toho každé 3 mesiace sa musel na pár dní
vracať kvôli prešlým vízam do New Yorku, pretože podľa vtedajších byrokratických
predpisov mal Clarke žijúci na Srí Lanke status britského občana žijúceho
v zahraničí ( niečo ako iné občianstvo ) a kvôli nemožným predpisom musel
používať turistické víza.

Jedným z najdôležitejších
a najnákladnejších zariadení pre natáčanie bola obria centrifuga s priemerom 11
m, vážiaca 40 ton a schopná rotovať rýchlosťou až do 5 km/h. Jej stavba trvala
pol roka. Zariadenie pripomínalo ťažkotonážne ruské kolo umiestnené doprostred
hangáru. Vo vnútri sa nachádzala paluba kozmickej lode Discovery.
Rýchlosť otáčania nemala nič spoločného s vytváraním umelého bezváhového stavu,
skôr Kubrickovi poskytovala celkom novú škálu filmových trikov pri natáčaní
interiéru kozmickej lode. Zvonku centifugu husto pokrývali kabely a svetlá.
Silné potrubie do nej privádzalo klimatizovaný vzduch. Vo vnútri muselo byť
všetko pripevnené k podlahe – ako kulisy ( konzola počítača, ošetrovňa, sprcha,
a päť hibernačných postelí ), tak i kamery a všetko osvetlenie. Herci boli vždy
v spodnej časti centifugy, no kamery a celé zariadenie sa neustále pohybovalo.
Problém bol s osvetlením. Všetky reflektory o ktorých sa predpokladalo že budú
v pokoji sa pohybovali dookola nahore a nadol. To nejako nesvedčilo vláknam
žiaroviek, ktoré neustále vybuchovali a kropili okolie sklom, preto musel
filmový štáb celú dobu stáť pod ochrannými štítmi. Raz sa odtrhla kamera z výšky
10 metrov a takmer zabila herca. Ďalším vylepšením bol uzavretý televízny okruh,
nainštalovaný vnútri, aby Kubrick mal prehľad čo sa deje a nemusel byť stále
zatvorený s hercami vnútri. Zvonku bolo na centrifuge tiež namontovaných 16
premietačiek pre zadnú projekciu. Keď sa začalo natáčať, boli všetky
zosychronizované a premietali do interiéru v ktorom sa filmovalo. Aktivovali
obrazovky na veliteľskom module a na každej zobrazovali najrôznejšie informácie.
Kubrick obetoval nesmierne množstvo času, peňazí a energie, aby mal istotu, že
všetko je z technického hľadiska uskutočniteľné. Dokonca i návrhy všetkých
stupníc a číselníkov v Discovery pochádzajú od odborníkov, pritom
v konečnej verzii filmu sa mnohé z nich neobjavili. Pamätalo sa aj na
bezpečnosť. V štúdiu bola pohotovostná jednotka požiarnikov, pre prípad keby vo
vnútri centrifugy začala horieť elektrina. Po obvode centrifugy boli padacie
dvierka, na ktoré v prípade núdze stačilo udrieť kladivom a herci by vypadli
von.

Slávny monolit ktorý vo filme objaví
geologická výprava na Mesiaci bol vlastne 3 tony ťažký blok nerozbitného skla,
zafarbený na čierno a do kulís vykopávok bol umiestnený pomocou žeriavu. Jedným
z Kubrickových cieľov bolo, aby všetko vyzeralo realisticky, tak musel neustále
vynaliezať a realizovať celkom nové postupy. Mnohé z trikov ktoré vidíme
v dnešných sci-fi filmoch vznikli vo filme 2001 Vesmírna odysea, a ďalšie
vznikli až po ňom.  Kubrick tvrdí že celkovo v tomto filme natočil 205 trikových
záberov, ktoré zabrali 18 mesiacov a pohltili 6,5 milióna dolárov z celkového
rozpočtu, ktorý činil 10,5 milióna dolárov. Práve oni zavinili že film prekročil
rozpočet a premiéra sa oneskorila. Pritom musíme brať do úvahy, že digitálne
efekty ani niečo podobného v tej dobe ešte neexistovalo. Časté zmeny
a experimenty sa robili aj na kulisách. Clarke spomína, že raz si spolu
s Kubrickom prezerali palubu kozmickej lode Orion III., ktorá vo filme
mala premávať na obežnej dráhe Zeme a Clarke poznamenal že mu pripomína Čínsku
reštauráciu. Znechutený Kubrick prikázal kulisy kompletne prestavať a Clarke sa
potom z opatrnosti musel pár dní vyhýbať rozzúreným výtvarníkom. Toto všetko
bola daň za Kubrickovu kreativitu.

Kubrickova stopercentná odovzdanosť celému
projektu a hĺbka vedomostí vo všetkých oblastiach, ako technických, tak aj
umeleckých, ohromila dokonca i starých profesionálov. Ovládal všetky povinnosti
on najnižšieho kulisára cez elektrikára až po výtvarníka a všetkých ostatných.
Tak napríklad vo filme je scéna, v ktorej vedci schádzajú  dolu po rampe ku
odkrytým vykopávkam. V tých časoch boli kamery väčšinou veľké a ťažké zariadenia
a kameraman nebol schopný natočiť záber podľa Kubrickovych predstáv v ktorom by
pojazdná kamera cúvala pred nimi, zatiaľčo oni by zostupovali po rampe, pretože
svah mal veľký sklon a rampa bola z vrúbkovanej ocele, príliš hrboľatej pre
kolieska kamery. Ale Kubrick ten záber chcel mať bez ohľadu na ťažkosti.
Rozhodol sa že scénu natočí sám. Chopil sa kamery, vzal ju do oboch rúk,
požiadal troch ľudí, aby sa postavili za neho a aby ho viedli a podopierali,
keby ho váha kamery prevážila dozadu. Potom zostupoval z rampy. Osobne prevzal
úlohu kameramana a celú scénu nafilmoval. Podobne od Kubricka pochádza ďalšia
slávna scéna- tá v ktorej ľudoop rozbíja zvieracie lebky a potom vyhadzuje svoju
kosť-zbraň do vzduchu. Pozoruhodná premena rotujúcej kosti na kozmickú loď je
podľa odborníkov „najrýchlejším strihom v dejinách kinematografie, ktorý posúva
dej o 3 milióny rokov dopredu.“ Keď sa práve skončilo nakrúcanie scény
v exteriéroch – na poli, kde ľudoop kosťou rozbíja zvieracie lebky, štáb sa
s Kubrickom pomaly vracal do ateliérov, keď Kubrick začal cestou vyhadzovať
kosti do vzduchu. Najprv si štáb myslel, že ide o prejav radosti, ale on tie
kosti filmoval ručnou kamerou – čo nebolo ľahké. Keď skončil s natáčaním kostí
rotujúcich oproti oblohe, pokračoval  v ceste k ateliéru. Potom uchopil násadu z
metly a začal vyhadzovať i tú. Takýto bol zrod slávneho strihu cez priepasť 3
milióny rokov – od primitívneho pravekého nástroja vyhodeného nahor ku zložitej
kozmickej lodi budúcnosti.

Vo filme je oproti románu niekoľko zmien.
Vymenujme len tie najpodstatnejšie. Vo filme je cieľom kozmickej lode
Discovery planéta Jupiter, kým v románe je to Saturn. Došlo k tomu takto, že
pôvodne bol cieľom Jupiter, no Kubrick s Clarkom sa nadchli pre pôsobivú
atmosféru Saturna a jeho prstencov, dokonca to bolo zavedené vo filmovom
scenári. Kubrick požadoval zmeny, no vtedy bolo nakrúcanie filmu už v pokročilom
štádiu a takáto zmena bola nad sily trikárov, preto nakoniec vo filme zostal
Jupiter, kým v románe ostal Saturn. Ďalšou scénou podľa scenára bola záverečná
scéna, ako hviezdne dieťa odpáli jadrové zbrane obliehajúce okolo Zeme. Kubrick
sa ju rozhodol nakoniec nenatočiť, pretože príliš pripomínala záver jeho filmu
Dr. Strangelove ( Dr. Divnoláska ). Novým prvkom vo svete filmu bolo že Kubrick
sa rozhodol vypustiť väčšinu dialógov a nahradiť ich tichom alebo hudbou. 2001
Vesmírna odysea úplne zmenila ponímanie filmovej hudby. Kým dovtedy sa hudba
používala vo filme väčšinou ako kulisa, odteraz sa hudba už stala vďaka
Kubrickovi súčasťou filmového deja. Jednou z najsilnejších scén vo filme je
okamih keď astronaut David Bowman ( Keir Dullea ) začína deaktivovať
superpočítač HAL 9000. Clarke spomína na písanie tejto scény do svojho románu:
„Celkom ma vystrašilo, keď počítač začal blázniť a ja som bol
v miestnosti sám s elektrickým písacím strojom.“ Tieto emócie sa v pôsobivej
scéne HALovho pomalého umierania preniesli z knihy do filmu. Filmový kritik
Andrew Sarras pochválil jej emocionálnu silu: „Nikdy som nevidel hlbšie
a poetickejšie zobrazenie duševnej smrti,“ napísal neskôr v článku pre
Village Voice.

Naaranžovaná scéna z filmu 2001: Vesmírna odysea (Foto: www.danrichter.com)

Reakcie divákov a kritiky po premiére

Premiéra filmu 2001: Vesmírna odysea 1.
apríla 1968 vyvolala medzi kritikmi aj divákmi kontroverzné reakcie. Na každé
jedno slovo kritiky pripadlo jedno slovo chvály. Najčastejšie sa filmu vyčítalo,
že je príliš dlhý, ďalej minimum dialógov a nejasnosť filmového deja. Sám
Kubrick videl konečnú prvú verziu vo finálnej podobe ktorá mala pôvodne dĺžku 2h
41 minút iba týždeň pred premiérou. Aj jemu sa film zdal príliš dlhý, no keďže
sa nevedel rozhodnúť, ktoré scény má vystrihnúť, kým neuvidí reakcie obecenstva,
aby získal predstavu o „vrtiacom faktore“- preto dal Kubrick najprv usporiadať
na 4 dni premiéru pre úzky okruh divákov, a pri premietaní sa Kubrick prechádzal
postrannými uličkami i za sedadlami, aby videl v ktorých momentoch filmu sa
diváci na sedadlách vrtia od nudy a netrpezlivosti – a práve tam urobil strihy.
Celkovo skrátil film o 19 minút – vystrihol niektoré pre dej menej podstatné
scény, ako napr. scény s ľudoopmi, scény na kozmickej stanici, alebo skrátil
ranný telocvik astronautov na palube Discovery. Podľa Kubricka tieto
strihy v skutočnosti ovplyvnili len zanedbateľnú skupinu divákov a divákom sa
film buď páčil, alebo nie nezávisle na jeho dĺžke. Zostrihaná verzia prišla do
kín 5. apríla 1968.

Čo dodať k tým chýbajúcim dialógom
a nejasnostiam filmového deja? Filmová kritika napísala, že Kubrick mal akoby
v úmysle urobiť takmer nemý film a tie dialógy, ktoré film obsahuje sú také
banálne, akoby vo filme ani neboli. ( zaberajú spolu 46 minút z celkovej dĺžky
141 minút ). Pravdou však je, že Kubrick sa snažil neprezradiť divákovi
v dialógoch nič podstatné, a to čo je naozaj dôležité ukázať vo filme formou
činov. Stanley Kubrick vysvetlil svoj názor na dialógy v rozhovore pre The
New York Times: „Existujú určité oblasti v pocitoch i v realite, ktoré do
značnej miery nemožno opísať slovami. Neverbálne druhy výrazu, ako je
hudba a obrazy, k ním preniknú, ale slová pôsobia ako zvieracia kazajka. Je
zaujímavé, ako mnoho z tých, ktorých táto kazajka väzní, neznesú, aby ju niekto
uvoľnil.“ A Kubrick ďalej hovorí: „Nerád príliš hovorím o filme 2001,
pretože ide v podstate o neverbálny zážitok. Snaží sa komunikovať skôr s
podvedomím a s citmi, než s intelektom. Jednoznačne si myslím, že základný
problém tkvie v ľuďoch, ktorí sa nevedia dívať očami. Ktorí počúvajú. A z tohto
filmu sa toho sluchom moc nedozvedia. Kto neverí svojím očiam, nedokáže ten film
oceniť.“

Že by mal byť nejasný dej filmu 2001 menej
záhadny? To by sa nezlučovalo s Clarkovými a Kubrickovými zámermi. Clarke to
vysvetľuje: „Práve vďaka tomuto je ten film tak jedinečný. Kladie
metafyzické, filozofické, dokonca náboženské otázky. Nepredstieram, že sme na ne
poznali odpovede. Ale tie otázky rozhodne stoja za to, aby sa o nich premýšľalo.
Film 2001: Vesmírna odysea pojednáva o minulom a budúcom živote človeka vo
vesmíre. Pojednáva o znepokojení nad postavením človeka v hierarchii kozmu,
pravdepodobne dosť nízkom. Pojednáva o reakciách ľudstva na zistenie, že sa vo
vesmíre vyskytuje vyššia inteligencia.“

Z rad kritikov bolo počuť aj zdrvujúce
výroky. Na filmovej projekcii pre novinárov bolo počuť poznámky typu: „Tak
toto je koniec Stanleyho Kubricka“. Jeden vysoký funkcionár MGM na premiére
v New Yorku dokonca cynicky poznamenal: „Tak sme dneska prišli o dvoch
prezidentov“ ( tým prvým prezidentom bol prezident USA Lyndon Johnson, ktorý
práve zhodou okolností v tlači oznámil že v nastávajúcich voľbách nebude
kandidovať, a ako druhý bol na mysli prezident filmovej spoločnosti MGM ).

Bolo však aj veľa takých, ktorí po druhom
zahliadnutí filmu zmenili názor, čo je vo svete filmovej kritiky veľká vzácnosť.
Patril k nim aj kritik Sam Lesner z Chicago Daily News: „Kubrickovu šokujúcu,
k šialenstvu doháňajúcu, desivú, ohlupujúcu, démonickú, odľudšťujúcu a zázračne
mimozemsky fantastickú drámu som videl dvakrát. Poprve som si myslel, že Kubrick
stratil súdnosť. Teraz verím, že je to génius.“

Medzi pochvaly, ktoré si tvorcovia cenia
najviac, patrí výrok ruského kozmonauta Alexeja Leonova ( pozn. red. -prvý
človek, kt. vystúpil v skafandri do voľného kozmického priestoru v r. 1965 ),
ktorý po premietaní poznamenal: „Teraz mám pocit, ako by som bol v kozme už
dvakrát.“ Neil Armstrong, prvý pozemšťan, kt. mal pristáť na Mesiaci, si
pozrel film predtým, než v júli 1969 Apollo 11 odštartovalo zo Zeme:
„Bol to zvlášť vydarený výtvor, ktorý mimoriadne presne zobrazoval podmienky
kozmického letu a v ktorom boli vynikajúce vizuálne triky.“

I Astronauti z Apolla 8, Frank
Borman, James Lovell a William Anders, ktorí v decembri 1968 uskutočnili prvý
historický oblet Mesiaca ľudskou posádkou, sa pred štartom na tento film
podívali. Po predstavení napadlo Andersa v súvislosti s ich nadchádzajúcou
misiou: „Spomínam si na myšlienku, že by možno stálo za srandu oznámiť do
rádia, že sme behom letu Apolla objavili monolit.“ Keď sa o tom
Clarke dozvedel, prial si aby Billy Anders dotiahol ten nápad do konca,
a ľutoval že to Anders nakoniec neurobil.

Tento cirkulárny stroj bol používaný na nakrúcaní filmu 2001: Vesmírna odysea

Stručný popis deja filmu

Dej filmu nebudeme príliš rozoberať do
podrobností. Ten je divákom notoricky známy, tiež na túto tému bolo napísaných
množstvo článkov. Preto stačí ak ho načrtneme len stručne:

 Planéta Zem pred 3 miliónmi rokov. Skupina
ľudoopov na jednej potulke objaví veľký čierny monolit. Tušíme, že ho sem
umiestnila mimozemská inteligencia, a má slúžiť niečo ako detektor inteligencie.
Monolit začína vysielať myšlienkové stimuly smerom k skupine ľudoopov a tak mení
ich chovanie. Jeden z ľudoopov postupne objaví, že kosť môže poslúžiť ako
nástroj a ako zbraň. Od radosti vyhadzuje kosť do vzduchu. Strihom sa prenesieme
do budúcnosti, presnejšie do roku 2001, kde geologická výprava objaví na Mesiaci
taký istý monolit, ktorý však slúži ako poplašné zariadenie. Po východe slnka
spustí prenikavý zvuk smerom k planéte Jupiter. Ten poplach je pre bytosti čo
monolit zahrabali pod povrchom znamením, že ľudstvo dosiahlo taký stupeň
inteligencie, že je schopné kozmických letov – to je dostať sa na Mesiac
a navyše nájsť monolit. Nato k Jupiteru letí kozmická loď Discovery
s cieľom bližšie preskúmať záhadu. V záujme čo najväčšieho utajenia informácií,
je o všetkom oboznámená iba časť posádky, ktorá je navyše celú cestu
v hibernačnom spánku. O chod kozmickej lode Discovery sa starajú iba
dvaja astronauti David Bowman ( Keir Dullea ) a Frank Poole ( Gary Lockwood ),
ktorí o týchto faktoch nič netušia. Pomáha im palubný superpočítač HAL 9000
obdarený umelou inteligenciou, ktorý je naprogramovaný aby neprezradil cieľ
cesty a v prípade potreby aj klamal. Keďže počítače sú skonštruované s cieľom
poskytovať presné a bezchybné informácie, teda vlastne neklamať, dochádza u HALa
k správaniu pripomínajúcemu paranoickú psychózu. V domnelej sebaobrane HAL
zabije posádku v hibernačnom spánku, potom aj Franka Poola. V poslednom zápase
počítača proti človeku však vyhrá David Bowman, ktorý HALa deaktivuje. Bowmanovi
prídu v správe zo Zeme všetky odtajené fakty, ktoré potrebuje pre pokračovanie
výpravy. Na obežnej dráhe nájde ďalší monolit obrovských rozmerov. Keď sa ho
vybral bližšie preskúmať, monolit ho vtiahol aj s pristávacím modulom
nadsvetelnou rýchlosťou cez niečo ako „červiu dieru“ či „hviezdnu bránu“ do inej
dimenzie vesmíru. Nakoniec Bowman skonči ako fyzicky mŕtvy – jeho telo sa
rozplynie, a uchová sa iba myseľ vo forme čírej energie.

Film 2001: Vesmírna odysea bol
nominovaný na 4 Oscarov ( najlepší príbeh a scenár, réžia, dekorácie, kamera ).
Ibaže kontroverzia, ktorá ho doprevádzala, a ktorá tak svedčila tržbám, mu
nepomohla získať hlasy ako najlepšiemu filmu. Film získal iba jediného Oscara –
za špeciálne efekty. Tie znamenali veľký prielom i v technike filmovania.
Predbehli dobu o dobrých 20. rokov. Všetko, čo sme od tej doby v oblasti
filmových trikov videli, sa zrodilo v snímku 2001. Nikomu sa do tej doby ani
nesnilo, že by natáčanie filmov mohlo dosiahnuť takú vysokú úroveň technickej
dokonalosti. Nakoniec to boli ale prvky kontroverzie, a prvky mýtu, ktoré filmu
zaistili čestné miesto medzi filmovou klasikou.

Scena z filmu 2001: Vesmirna odysea (2001: A Space Odyssey, 1968)

2001: A Space Odyssey ( 2001: Vesmírna Odysea )

Sci-Fi / Dobrodružný 

Veľká Británia / USA, 1968, 139 min (Režisérska verzia: 156 min)

Námet: Arthur C. Clarke, podľa rovnomenného románu

Scenár: Stanley Kubrick, Arthur C. Clarke

Réžia: Stanley Kubrick

Hrajú: Keir Dullea (David Bowman), Gary Lockwood (Frank Poole),
William Sylvester (Dr. Heywood Floyd), Daniel Richter (ľudoop), Leonard Rossite
(Dr. Andrej Smyslov), Margaret Tyzack (Elena), Robert Beatty (Dr. Ralph
Halvorsen),  Sean Sullivan (Dr. Bill Michaels),  Douglas Rain (HAL 9000 (hlas).

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (1)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook