Minulosť a budúcnosť slovenského animovaného filmu
Animované klenoty slovenskej kinematografie, večerníčky a celkovo animovaná tvorba na Slovensku akosi vždy inklinovala k tvorbe pre detského diváka. Predstavovali takmer dve tretiny celej filmovej produkcie. Nielen v tejto „oblasti“ animovaných príbehov zanechal, hádam, najvýraznejšiu stopu scenárista, výtvarník, režisér a animátor Viktor Kubal. Od populárneho Janka Hraška, cez príbeh v dedinke Kocúrkovo, zážitky Panáka z križovatky, až späť k Jankovi Hraškovi. Kubal sa vo svojej tvorbe vyhýbal chápaniu dieťaťa ako infantilného stvorenia, ktorému je možné predložiť čokoľvek. Naopak, sústreďoval sa na nadmernú inteligenciu a fantáziu. Kubalova Krvavá pani (1980) vyvolala v čase svojho vzniku polemiku o melodramatickej rovine rozprávania. Avšak potvrdila majstrovstvo tvorcu pri práci s detailom, ako aj so subjektívnym využitím hudby.
Televízia svojimi animovanými večerníčkami poskytla animovanej tvorbe dostatok priestoru pre komunikáciu s detským divákom, ktorý mal pobaviť, poučiť, poskytnúť estetický zážitok a príjemne rozptýliť. Za Kubalom sa zaradilo niekoľko ďalších ambicióznych režisérov a animátorov ako napr. M. Tajterová, D. Bučanová, J. Blechová, M. Jaššo, V. Takáčová, O. Potroková a mnoho iných. Avšak s nástupom novej generácie sa mení nielen pohľad na rozprávanie príbehu, ale aj celkový pohľad na cieľovú skupinu. Tak sa vedľa jednoduchšie konštruovaných diel objavili aj zložitejšie z hľadiska štruktúry, napr. Bratislavské rozprávky (1990-1995) Ondreja Slivku. Všetky diela v rozpätí rokov 1983 až 1989 sa vyznačujú hravou, uvoľnenou, ba priam šantivou réžiou – Viktora Kubala.
Generácia nastupujúca v 80. rokoch priniesla opäť nový pohľad na vec. Prvoplánové publicistické zameranie presahuje príklon k spoločensky závažnejším témam. Napr. výtvarníčka a režisérka Jaroslava Havettová vo svojom filme Prečo nemáme radi sliepky (1986) predstavila hrdinu vedeného závisťou a žiarlivosťou, ktorý ničí všetko živé okolo seba, oceňujúc iba svoj egoistický záujem. Tento filmový počin nadobro zaradil Havettovú medzi nekompromisných satirikov doby. V polovici 80. rokov nastupuje ďalšia generácia. Táto „skupinka“ tvorcov prešla odbornou prípravou na školách poväčšine zameraných na animátorskú či výtvarnú výpravu. Najznámejším predstaviteľom nastupujúcej generácie 80. rokov bol Ondrej Slivka. Vo svojom absolventskom filme Keby som bol vtáčkom (1986) prvý krát použitou počítačovou animáciou apeloval na záchranu človeka pred ekologickým sebazničením.
V roku 1991 sa radikálne zrušila inštitúcia Slovenskej filmovej tvorby, čo malo ďalekosiahly dopad aj na slovenskú animovanú scénu. Poslednou „baštou“, ktorá prejavovala záujem o animovanú tvorbu, bola Slovenská televízia. Z toho dôvodu sa aj väčšina tvorcov začala venovať večerníčkovej tvorbe.
Od roku 1993 vzchádzajú nové talenty animovanej sféry z Ateliéru animovanej tvorby, ktorý v tom roku otvorila Filmová a televízna fakulta VŠMU v Bratislave. Mladí tvorcovia sa však prikláňajú poväčšine k tvorbe pre dospelého diváka a tak sa animácia pre deti dostáva na druhú koľaj. Aspoň čo sa slovenskej tvorby týka.
Na tému budúcnosti slovenského animovaného filmu, ako aj na animovanie pre detského diváka, ale aj na mnoho iných vecí, sme sa spýtali producentky a režisérky animovaných filmov, Ivany Laučíkovej (na obrázku).
MM: Naši susedia z Českej republiky majú dlhoročnú históriu, čo sa týka bábkovej animácie. Dala by sa, podľa Vás, podobne špecifikovať animácia, respektíve druh animácie, aj v prípade slovenskej tvorby. V čom sú Slováci „doma“?
IL: Príklad českej bábkovej tradície je vo svetovom kontexte unikátny. Väčšina národných kinematografií (vrátane slovenskej) nemá animačnú scénu tak výrazne a jednotne špecifikovanú. Môžeme však zhodnotiť, že pre súčasnú slovenskú scénu je typické spájanie klasických techník (najmä plôšková a bábková) s digitálnymi nástrojmi.
MM: Slovenský animovaný film sa ešte pred nejakou dobou skloňoval len v minulom čase. V poslednom období sa však so slovenskými „animákmi“ akoby začalo roztŕhať menšie vrecko (Kamene, Štyri atď.). Dá sa to chápať ako prílev nových myšlienok do slovenskej animácie?
IL: Tvorba slovenských animovaných filmov bola výrazne narušená po roku 1992, keď sa rozpadlo štátne štúdio Koliba, a úplne zastavená po r. 2000, keď Slovenská televízia skončila výrobu Večerníčkov. Animácia na Slovensku chytila nový dych s nastupujúcou generáciou autorov, ktorí vzišli z Katedry animovanej tvorby na VŠMU, medzi nimi sú i autorky Vami uvádzaných titulov Katarína Kerekesová a Ivana Šebestová, ale nezabúdajme na Martina Snopeka (Pik a Nik, 2006), Borisa Šimu (Chyťte ho!, 2008), Vandu Raýmanovú (Kto je tam?, 2010), Michala Strussa (animované sekvencie v Slepých láskach, 2007) a mnohých ďalších absolventov s ich magisterskými projektmi. Pravdaže, je to prílev nových myšlienok, ale najmä nového myslenia o možnostiach financovania, organizovania, skrátka produkovania animovanej tvorby. Všetky nové filmy vznikli na rozdiel od predchádzajúcej štátnej tvorby v školskej produkcii alebo v malých nezávislých produkčných spoločnostiach s podporou grantových programov. Staršia a stredná generácia autorov na tento spôsob výroby nedokázala prejsť, resp. sa to podarilo len niekoľkým jednotlivcom.
MM: To, že sa animuje, je síce pekná vec, ale zároveň je dôležité, pre koho sa animuje. Nemyslíte, že sa zabúda na detského diváka, ktorého súčasné slovenské animáky výrazne obchádzajú a vzhľadom na ich častú náročnosť je ich nutné pred deťmi skryť?
IL: Je prirodzené, že autora vo vysokoškolskom veku vnútorne priťahujú témy súvisiace s jeho životným a vývojovým obdobím. Len málokto z mladej generácie prirodzene inklinuje k tvorbe pre deti. Keďže za posledných desať rokov na Slovensku tvorili animované filmy prevažne študenti a čerství absolventi, vzniklo len málo titulov pre detského diváka. Dávať im však za vinu túto neproporčnosť by bolo úsmevné a naivné. Absenciu tvorby pre deti spôsobil kolaps verejnoprávnej televízie, ktorá má zo zákona povinnosť podporovať výrobu audiovizuálnych diel vo verejnom záujme, a detská tvorba je verejným záujmom, vychováva mladú generáciu tejto krajiny. Osobne verím, že sa v tejto veci blýska na lepšie časy. Za ostatné dva roky podporil Audiovizuálny fond niekoľko televíznych seriálov pre deti a je teda predpoklad, že ich verejnosť v blízkej budúcnosti uvidí v televíznom vysielaní (informácie o podporených projektoch sú dostupné na webstránke fondu www.avf.sk). Upozornila by som tiež na to, že vyššie zmienené tituly Martina Snopeka, Borisa Šimu a najmä Vandy Raýmanovej sú skvelými príkladmi detskej tvorby, žiaľ, na Slovensku je takmer nemožné dostať ich k divákom.
MM: Vy sama vlastníte produkčnú spoločnosť feel me film, ktorá sa špecializuje na produkciu „domácich“ animovaných filmov. Keďže so slovenskou animovanou tvorbou prichádzate do styku každý deň, myslíte si, že je to práve iskra či nápaditosť čo chýba slovenským animátorom?
IL: Slovenským animátorom nechýba ani iskra, ani nápaditosť. Chýba im stabilné produkčné zázemie.
MM: Je treba povedať, že ste pod záštitou vašej produkčnej spoločnosti feel me film priviedli na slovenský trh odborný časopis o animovanom filme, Homo Felix. Môžeme chápať Homo Felix ako prostriedok, ktorý má uviesť aj bežných čitateľov hlbšie do sveta animovaného filmu?
IL: Áno, povedzme, že to je jeden z našich cieľov. Tých je, samozrejme, viac a majú uspokojiť záujmy odbornej i širšej laickej verejnosti. Prinášame informácie aktuálneho a ľahšieho žánru (reportáže z podujatí a filmových výrob, rozhovory, recenzie), študijné materiály (kapitoly z dejín), zameriavame pozornosť na vybrané témy a pokúšame sa ich analyzovať z viacerých uhlov pohľadu a zasadzovať do kontextu (napr. renesancia bábkovej animácie či v aktuálnom čísle animácia pre detského diváka), zameriavame pozornosť na experimentálnu animáciu, ale i populárne anime. Animovaný film stojí na okraji záujmu nielen médií zameriavajúcich sa na umenie, ale i filmových historikov a teoretikov. Publikovaných materiálov je málo a zväčša nie v nám zrozumiteľnom jazyku. Ak sa aj v poslednom období nejaká diskusia objavila, bola zväčša o produkčných možnostiach či nemožnostiach tvorby, nie o jej obsahu a kvalitách. Všetky tieto diery sa snažíme v Homo Felix pokryť.
MM: Aby sme potešili aj fanúšikov stredného prúdu - čo si myslíte o amerických animovaných filmov pre detského diváka? Myslíte si, že už aj do nich zasiahol trend: násilie - to tam musí byť!
IL: Máte na mysli americkú štúdiovú produkciu tzv. rodinných filmov? Pokiaľ áno, tam tento problém nevnímam, naopak, rodinné filmy sú budované v striktnej „ideologickej poslušnosti“, zastávajú pozície americkej strednej triedy, smerujú k posilňovaniu rodinných väzieb, spolupatričnosti, priateľstva. Zaujímavo o tom píše Lukáš Gregor v aktuálnom čísle Homo Felix. Rozporuplne možno vnímať televíznu tvorbu pre deti, v tejto oblasti existuje obrovská hodnotová vyprázdnenosť a absencia akýchkoľvek naratívnych prvkov okrem naturálneho, fyzického konfliktu. Viacerí psychológovia upozorňujú na nebezpečenstvá, čo z tohto trendu vyplývajú. Netýka sa to však len americkej produkcie, ide o celosvetový trend.
MM: Ďakujeme za rozhovor!
