Sladký život (La Dolce Vita)

„Čím chce presne byť Sladký život? Aká je dramatická
vízia tohto filmu? Je to svet, ktorý je v agónii odchodu, spoločnosť a postavy,
ktorých základy pukajú. Čo vidíme v Sladkom živote? Celú sériu postáv, ktoré
nerobia nič iného, než prijímajú hriech, a vôbec sa pritom nepohoršujú... Tento
film chce rozprávať príbeh stavby, ktorá sa prepadne, pretože jej základy niesu
k ničomu.“   ( Federico Fellini )

Rozhodujúci obrat
v kariére populárneho talianskeho herca Marcella Mastroianniho znamenal
Felliniho film Sladký život ( 1960 ). Nielenže zo sľubného a talentovaného herca
urobil takmer cez noc medzinárodnú hviezdu, ale predovšetkým bol začiatkom
priateľstva a spolupráce s tvorcom, ktorý v hercovi vytušil a objavil novú
dimenziu ľudstva. O tom do akej miery ovplyvnil predstaviteľ obraz novinára
Marcella, hrdinu prechádzajúceho jednotlivými epizódami filmu, či skôr do akej
miery prispôsobil režisér túto postavu naturelu herca, sa napísalo už mnoho
úvah, tak ako o filme samotnom a o jeho význame.
„Bola to skúsenosť presahujúca rámec
profesionálnej aktivity, skúsenosť, ktorú som prežíval skôr ako človek, než ako
herec. Sladký život a o dva roky potom Felliniho film 8 ½ boli dva momenty,
ktoré sa ťažko môžu opakovať, bol to akýsi pohľad do zrkadla, pokus sa v ňom
pozorovať a poznať sám seba.“
To sú slová Marcella Mastroianniho – herca, ktorý sa vo filme ako mávnutím
čarovného prútika z postáv naivného mladíka so zlatým srdcom, ktoré hrával
dovtedy premenil v postavu cynika, ktorý sa len zriedka rozpomína, že nejaké
srdce má. A predsa pod jeho maskou suveréna, bez ostychu snoriaceho po klebetách
a škandáloch uprostred rímskej smotánky, využívajúceho každú príležitosť do nej
preniknúť a zdieľať jej nerestný život, cítime vnútorný nepokoj a rozpoltenosť,
hlbokú, hoci dobre maskovanú krízu. Hoci charakter postavy novinára Marcella nie
je budovaný klasickými psychologickými prostriedkami a poznáme ju len z jej
prejavov a správania v rôznych situáciách, je to jedna z postáv svetového filmu,
ktorá ešte dnes, po viac než 45. rokoch, vzbudzuje v divákovi rovnakú zvedavosť
ako kedysi.

Vznik príbehu

Úspech filmov Cesta ( La Strada, 1954 ) a Cabiriine
noci ( Le Notti di Cabiria, 1957 ) otvoril režisérovi Federicovi Fellinimu
nejedno srdce a hlavne chladne kalkulujúce mozgy filmových producentov, ale tiež
dvere nejedneho vyhláseného salónu ľudí, pre ktorých sa v priebehu vekov vžilo
označenie lepšej spoločnosti.

Aristokrati a boháči rôzneho pôvodu netušili že na svojich
ošperkovaných hrudiach hrejú nebezpečného hada. Netušili, že Fellini ich
študuje, ako entomológ chrobáky. Režisér sa pozorne rozhliadal okolo seba a dva
roky starostlivo zbieral materiál pre svoje najslávnejšie a najdiskutovanejšie
dielo.

Koniec 50. rokov bol v taliansku poznamenaný „rušnými“
spoločenskými udalosťami. Rím sa stal proti svojmu tradičnému charakteru
hlavného mesta katolíckej viery, mestom kozmopolitným a mondénnym. Aféry
príslušníkov „horných desať tisíc“, ktorí do tej doby slúžili ako mravný vzor
národu, začali stíhať jedna druhú... Toto všetko sledoval Fellini vnímavým okom
umelca, ktorý inštinktívne tuší hlbšie posuny v spoločenskom živote. Väčšina
filmového scenára bola napísaná behom leta 1958 a výsledkom bol Sladký život (
1960 ) s príklonom ku dokumentaristike – rad scén bol inšpirovaný skutočnými
udalosťami, a to ovplyvnilo výstavbu príbehu, v ktorej padli dramaturgické
konvencie.

Ostatne doba bola na škandály rozličného druhu bohatá.
Expandujúca a všadeprítomná bulvárna tlač ( hlavne okolo Café Society na Via
Veneto ) priniesla fotografie z veľmi uvoľneného večierku, ktorý vyvrcholil
nočnou kúpeľou pôvabnej slečny v jednej z fontán na rímskom námestí Piazza
Navona. Herečka Anita Ekbergová zasa údajne vyprovokovala svojim „bosonohým“
tancom na inom z nekonečnej rady večierkov v reštaurácii Rugantino jednu svoju
kolegyňu – známu tureckú tanečnicu Ayse Nana ku striptízu. ( na autentických
fotografiách z Rugantina sa v tlači objavila i speváčka a herečka Laura Betti –
Fellini ju neskôr angažoval do niektorých scén Sladkého života ).Aféra okolo
údajného zjavenia Panny Márie dedinským deťom sa zasa stala pri obci Terni.
A u toho všetkého boli fotografi a reportéri bulvárnych plátkov. Myšlienka
použiť pre spojenie rozličných príhod zo života rímskej smotánky postavu
novinára – reportéra bola ako na zavolanie. Fellini ťažil i z niektorých motívov
svojho nerealizovaného scenára Moraldo v meste ( 1954 ) – išlo o scenár
ku plánovanému filmu, ktorý Fellini nakoniec nikdy nenatočil – v tomto scenári
sa rozvíja voľné pokračovanie osudov jednej z postáv z Felliniho filmu
Darmošľapi ( I Vitelloni, 1955 ), Moralda Rubiniho. Priezvisko zostalo
a z Moralda sa stal Marcello – tak vznikla hlavná postava cynického novinára
Marcella Rubiniho, ktorú tak brilantne zahral okúzľujúci Marcello Mastroianni.

Scénka počas nakrúcania filmu Sladký život. Vľavo režisér Frederico Fellini,
vpravo Anita Ekberg.

Priebeh nakrúcania

Hlavného predstaviteľa Marcella Mastroianniho poznal
režisér Federico Fellini ešte z roku 1948, cez svoju manželku Giuliettu
Masinovú, ktorá mu ho predstavila ako svojho hereckého partnera s ktorým hrala
v divadelnej hre Lea Ferrera: Angelica. Druhykrát sa Fellini a Mastroianni
pracovne stretli až v r. 1958 práve kvôli príprave filmu Sladký život. Federico
porozprával Giuliette o pripravovanej postave novinára, a ona navrhla ako herca
Mastroianniho a Fellini hoci nevidel ani jeden jeho film, vycítil, že je to ten
pravý koho potrebuje. Proti tomu však bol filmový producent Dino de Laurentiis,
ktorý chcel za každú cenu Paula Newmana. O Mastroiannim, ktorý dovtedy hrával
len samé úlohy poctivých mladíkov sa Laurentiis vyjadril: „Je to milý, ale
bezvýrazný herec, typ dobrotiska, čo myslí na svoje detičky, a nie na to ako
dostať ženskú do postele.“ Namiesto Paula Newmana navrhoval de Laurentiis
herca Gérarda Philipa, lenže nakoniec sa ukázalo, že to nepôjde. Tak de
Laurentiis odstúpil. Časom z projektu vycúval a j ďalší producent, a tak
nakoniec film skončil v rukách Angela Rizzoliho. Neskôr to Fellini vysvetľoval:
„Ako mohol byť Paul Newman vierohodný na Via Veneto, kde jeho samého
prenasledovali bulvárni paparazzi – a ešte k tomu ako novinár? Bolo potrebné
získať herca, ktorý u divákov nevyvolá žiadnu účasť, ktorý nevyzerá ako filmová
hviezda.“

Mastroianni sa stretol s Fellinim a so scenáristom Enniom
Flaianom na pláži vo Fregene. Po krátkom rozhovore si Mastroianni žiadal scenár.
Fellini nemal scenár hotový, ale tú otázku očakával a tak mu podal kresbu
s náčrtkom hlavnej pointy filmu: predstavovala nahého muža plávajúceho v mori
a okolo neho polonahé ženy – sirény. Mastroianni bol v rozpakoch a myslel si že
si z neho strieľajú, ale skutočne to nechceli – Fellini ako zručný karikaturista
mal dlhé roky zvyk robiť si náčrtky ku pripravovaným filmom. O pár dní sa
stretli znova a autom obišli Rím a okolie, pritom medzi Fellinim a Mastroiannim
vznikol priateľský vzťah založený na obojstrannej dôvere, takže sa režisér
rozhodol, že ho vezme.

Sexidol 50. a 60. rokov – Švédka Anita Ekberg napriek tomu,
že jej rola trvala len približne 45 minút, stihla presláviť nielen film, ale aj
režiséra a hlavného predstaviteľa.

Na stretnutie s Anitou Ekberg spomínal Fellini takto:
“Bola príšerne krásna. Prvýkrát som sa v ňou stretol koncom roku 1958 v Hôtel de
la Ville v centre Ríma, kde bola ubytovaná. Nič takého som nikdy nevidel.
Urobila na mňa ohromný dojem. Ten večer som potom stretol Marcella
Mastroianniho, ktorý mi povedal, že mu pripomína vojaka Wehrmachtu, lenže
v skutočnosti si nechcel pripustiť, že ani on ešte nikdy nevidel krásu tak
úžasnú, tak neobvyklú. Chcela vidieť scenár, pýtala sa, ktoré ďalšie herečky tam
budú, aká je postava, ktorú má hrať. Spomínam si, že som jej o niekoľko dní
neskôr poslal do hotelu pár stránok, kde som jej popisoval, čo by mala robiť,
a potom sme začali natáčať. Rovnako ako som to robil s ostatnými hercami, písal
som vždy zo dňa na deň, čo má hovoriť, a potom som sa jej pýtal: Páči sa ti to?
Ak nie, tak to zmeníme.“

Samotné nakrúcanie sa začalo 16. marca 1959 v rímskych
ateliéroch Cinecittá, kde nakoniec vznikla väčšina Felliniho filmov. Po zlých
skúsenostiach s natáčaním nočnej jazdy cadillacu ulicami mesta – s Marcellom
Mastroiannim a Anouk Aimée a s herečkou v úlohe prostitútky, Fellini nakoniec
dokonca prikázal v ateliéroch postaviť presnú kópiu slávneho rímskeho bulváru
Via Veneto. Fellini sa neskôr vyjadril, že kedykoľvek v živote  sa neskôr vo
voľnom čase prechádzal na Via Veneto, vždy mal taký zvláštny pocit, že je to
akoby nepravá ulica, a pravá je akoby tá, ktorú postavili v ateliéroch (
skutočná ulica Via Veneto má mierny sklon – klesanie, kým ulica postavená v
ateliéroch bola úplne rovná ).

Natáčanie najslávnejšej scény filmu La Dolce Vita vo
Fontáne di Trevi trvalo 8 chladných nocí v marci 1959. Anita Ekberg pôvodom
Švédka vliezla do nádrže fontány bez  najmenších problémov a stála tam dlho,
nehybne, akoby vodu ani necítila a ako by sa jej netýkala zima okolo, hoci celý
filmový štáb v noci drkotal zubami. S Marcellom Masroiannim sa naproti tomu mali
veci inak. Musel sa vyzliecť, natiahnuť si potápačskú kombinézu a zase sa
obliecť. Aby tú zimu prekonal, nechal si priniesť fľašu vodky, a keď sa potom
začínalo točiť, bol úplne opitý. Niektorí majitelia domov na námestí vyberali
peniaze od zvedavcov, ktorí sa chceli dívať z ich balkónov, okien či terás. Na
konci každého záberu ľudia aplaudovali. Bolo to divadlo v divadle. Fellini na to
neskôr často spomínal: „Vždy, keď vidím fotografiu Anity Ekbergovej vo
Fontáne di Trevi, mám pocit že znovu prežívam tie magické okamihy, tie biele
noci uprostred mňaukajúcich mačiek a ľudí, prichádzajúcich zo všetkých kútov
mesta, aby pri natáčaní mohli byť.“

Anita Ekberg dnes žartovne spomína na film La Dolce Vita:
„To ja som preslávila Felliniho a nie naopak. Keď bol film premietaný v New
Yorku, nechal distributor onú scénu vo Fontáne di Trevi reprodukovať na plagát
vysoký ako mrakodrap. Moje meno stálo uprostred, napísané obrovskými písmenami
a dole bolo úplne maličké meno Felliniho. Teraz sa stalo veľkým meno Felliniho,
a moje je miniatúrne. Všetci hovorili, že nemám talent, že mám len dlhé blond
vlasy a skvelé poprsie, ale Sladký život bol pre mňa ako prechádzka ružovým
sadom, bola by som ho mohla robiť so zaviazanými očami...Tá scéna je v televízii
každý tretí deň. A hlásatelia nehovoria „Felliniho Sladký život s Anitou
Ekbergovou“ ale „Sladký život Anity Ekbergovej a Felliniho“, alebo celkom
jednoducho „Sladký život Anity Ekbergovej“.

Posledné metre pre film Sladký život boli natočené 27.
augusta 1959. Konečný zostrih sa od pôvodného scenára značne líši. Ako
postupovalo natáčanie, púšťal sa Fellini stále častejšie na tenký ľad
improvizácie. Podľa jeho vlastných slov začal film žiť vlastným životom
a vymykať sa svojim tvorcom z rúk. Toto trochu prehnané tvrdenie nemá ďaleko od
pravdy – o značnej tvorivej uvoľnenosti a širokom zábere svedčí fakt, že
nakoniec sa kamerou nakrútilo 92 000 metrov negatívu, pričom hoci konečná
zostrihaná verzia filmu, ktorá sa dočkala premiéry v kinách má síce trvanie až
178 minút ( takmer 3 h ), no tie tri hodiny v skutočnosti predstavujú iba 4 870
metrov filmového pásu!!!

Scény ktoré sa natáčali ako prvé ( epizódy so Sylviou
a Marcellovym otcom ), sa ešte scenára pridŕžajú celkom verne, ale tvorca
v priebehu realizácie stále viac improvizoval ako  vo vnútri jednotlivých
epizód, tak i v koncepcii celkovej stavby deja. Epizóda pikniku na jachte
s Maddalenou, keď na benzínovej škvrne rozliatej na mori uhorí dievčina Sandra,
vôbec nebola natočená ( mala nasledovať po stretnutí so Steinerom ). Tak isto sa
neobjavila postava nymfomanskej spisovateľky Dolores ( mala ju hrať Luisa Reiner
) a celá jej epizóda bola redukovaná na krátke stretnutie s Paolou. Oproti tomu
boli značne rozšírené scény falošného zázraku, flámu v šľachtickom sídle
i záverečné orgie vo Fregene.

Marcello Mastroianni a Anita Ekberg vo filme Sladký život (La Dolce Vita, 1960)

Dej filmu a popis jeho postáv

Film La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 )  svojim
pojatím nakrútil Fellini ako majstrovskú meditáciu o problémoch súčasného
človeka z vyššej spoločnosti. Hrdinom je novinár Marcello Rubini ( Marcello
Mastroianni ) , ktorý sa pohybuje vo vysokej spoločnosti odkiaľ čerpá námety pre
svoje články. Sám do nej čiastočne patrí, má v nej známych, priateľov, milenky.
Život o ktorom píše ho priťahuje, trochu mu  imponuje, hoci neuspokojuje jeho
túžbu po vnútornej harmónii, čistote citov a autentickej tvorbe. Film nemá
ucelený príbeh, prináša mozaiku epizód a výjavov niekoľkých dní z Marcellovho
života. Sleduje jeho výstredný život, senzačné udalosti, diskusie v literárnych
salónoch... Scenár filmu s ironickým titulom vytvoril veľkolepú kompozíciu
odhaľujúcu neschopnosť medziľudskej komunikácie. Dej filmu prináša vnútornú
logiku, vyjadrenú v sérii atraktívnych i škandalizujúcich výjavov.

Za zaujímavosť stojí, že v tomto filme prvýkrát zaznelo
pomenovanie „paparazzo“- podľa talianskeho priezviska Paparazzo – takto sa vo
filme menoval najhorlivejší zo skupiny fotografov ( Walter Santesso ).

Film je zložený z epizód, ktoré spája Marcello ako bulvárny
novinár, ktorý je ich hrdinom. Preto napr. Anita Ekbergová, známa hviezda tohto
filmu, je na plátne len asi trištvrte hodiny. Marcello s ňou prežije jednu noc
na začiatku filmu. Vtedy je ešte mladý, vášnivý, zvedavý a ambiciózny. Potom
jeho kariéra postupuje, a on ide z postele do postele, stýka sa s rímskou
aristokraciou, intelektuálnymi a pseudointelektuálnymi kruhmi, vysedáva
v kaviarňach a kabaretoch, pozná sa s prostitútkami a píše o škandáloch
slávnych. A pri tom všetkom sa hrozne nudí. Ako stúpa po spoločenskom rebríčku,
zabúda na svoje ideály i na to, že sa chcel stať spisovateľom. Nakoniec mu
zostáva len žiarlivá manželka a pochybná kariéra reklamného agenta. A nuda.

Pokúsime sa stručne popísať hlavné filmové postavy:

MARCELLO RUBINI ( Marcello Mastroianni ) – ako cynický
bulvárny novinár

Pociťuje citovú prázdnotu a hľadá trvalý vzťah k nejakému
človeku. Uvedomuje si, že opúšťa svoje literárne ambície a plytvá svojim nadaním
a talentom v banalite života bulvárneho novinára. Chce zmeniť svoj život. Jeho
vnútorný konflikt nie je ním samým síce popretý, ale nasilu odsunutý stranou ako
nepodstatný. Marcellov konflikt nevzniká na základe nedostatkov, ale na základe
pochybností. Je to živá postava, ktorá hľadá pozitívne hodnoty, ale nenachádza
ich a začína pomaly svoj život premárňovať. Od scény, keď sa Marcello poháda
v aute s Emmou sa začína pomaly dostávať až na dno svojej ponižujúcej
existencie: „Neverím na tvoju agresívne lepkavú materskú lásku. Nechcem ju,
je mi nanič! To nie je láska, to je zotročenie! Ako ti mám vyložiť, že tak
nemôžem žiť? Že už s tebou nechcem byť. Chcem žiť sám.“

MADDALENA ( Anouk Aimée ) – ako rozmaznaná milionárova
dcéra

Je ženským Marcellovym protikladom. Je bohatá, ale
nespokojná. Vybíja sa v milostných dobrodružstvách. Prvé stretnutie s Marcellom
končí symbolicky v posteli prostitútky.

EMMA ( Yvonne Forneaux ) – ako Marcellova manželka

Symbolizuje manželku. Je žiarlivá a hysterická. Oproti
Maddalene spája erotiku s materskou starostlivosťou. Je veriaca a v scéne
zázraku sa modlí „...daj aby  si ma vzal.. Ale toľko ani nechcem.
Chcela by som len, aby ma mal zas rád.“ Reprezentuje typickú priemernú
taliansku meštiačku, ktorá ma hodnoty raz prevždy definované a ktorá vidí zmysel
svojho bytia v láske – a pritom ju nie je sama schopná dávať. Sama seba o tom
musí dookola uisťovať vo svojich hádkach s Marcellom: „Kto s tebou ostane,
keď ťa nechám? Ako naložíš so svojim životom, kto ťa bude mať tak rád ako ja?...
Čože nechápeš, že to najdôležitejšie už máš? Že si našiel niekoho, kto ťa má
naozaj rád... Ostatné nie je podstatné.“

SYLVIA ( Anita Ekberg ) – ako slávna americká filmová
hviezda

Predstavuje nedosiahnuteľný ideál ženstva. Marcello sa jej
vyznáva: „Vieš to, že si všetko? Si prvá žena prvého dňa na zemi. Si
matka, sestra, milenka, priateľka, si anjel, diabol, zem, domov. Áno, to je ono,
si domov...“ Zosobňuje ženu zo snového sveta filmových mýtov, v ktorej je
erotika prítomná v prvotnom stave a ktorá o sebe vyhlasuje: „Spím len v dvoch
kvapkách francúzskeho parfému“ ( narážka na povestnú odpoveď Marylin
Monroe ), či: „najradšej mám tri veci: lásku, lásku, lásku“, pritom je
však rovnako opustená. Musí ostať nedosiahnuteľnou. Preto pri úteku vo dvojici
je snaha o zblíženie prerušená celkom trikrát: poprve začne vyť pes, podruhe
mačiatko potrebuje mlieko a potretie vo fontáne prestane tiecť voda.

PAOLA ( Valéria Ciangottini ) – ako mladá servírka

Ako symbol čistoty a nevinnosti pochádza z okruhu
náboženských predstáv. Pre Marcella vyzerá presne „ako anjelíci v umbrijskych
kostoloch“. Objavuje sa vo chvíli, keď sa Marcello pokúša v jednom zastrčenom
moteli znovu seriózne pracovať ako spisovateľ, aby v závere filmu zostala pre
diváka jedinou nostalgickou nádejou po „výlete do pekla.“

STEINER ( Alain Cuny ) – ako filozofujúci spisovateľ

Je kľúčovou postavou ku vysvetleniu Marcellovho vnútorného
pádu. Je to on, kto ho povzbudzuje ku pokračovaniu v načatej literárnej práci,
a kto ho zároveň zoznamuje s prostredím, v ktorom sa Marcello cíti spokojne.
Lenže jedno zazvonenie telefónu môže oznámiť, že je všetkému koniec. Steiner
svojou nepochopiteľnou samovraždou berie Marcellovi poslednú nádej, pretože
z hľadiska jeho vnútorného boja je to preňho krajná situácia s ktorou sa už
nedokáže vyrovnať.

Fontána na ktorej sa nakrúcala scéna z filmu Sladký život, je stále v prevádzke
na námesti Piazza di Trevi v Ríme.

Reakcie a ohlasy po premiére

Celá umeniamilovná spoločnosť sa nemohla dočkať premiéry.
V onom slávnostnom okamihu na filmovej premiére 5. februára 1960 v milánskom
Capitole k prekvapeniu Felliniho vypukol škandál. Sladký život zapôsobil vo
svojej dobe ako rana päsťou medzi oči. Vznešené premiérové obecenstvo pískalo už
v priebehu prvého predstavenia. Aristokrati, ktorí v spiritualistickej seanse
hrali sami seba, sa cítili podvedení a zosmiešnení. ( treba totiž povedať, že
v tomto filme sa objavilo v epizódnej role množstvo vtedajších celebrít, ktoré
hrali sami seba – objavil sa tam napr. aj vtedy ešte neznámy spevák a herec
Adriano Celentano ). Fellini s Mastroiannim len o vlas unikli lynčovaniu. Istá
dáma pri premiére filmu dokonca vstala, aby napľula na režiséra a hlavného
predstaviteľa, ktorí ukázali jej svet v jeho necudnej nahote. Cenzúra chcela
film okamžite zakázať. Cirkevné kruhy protestovali proti jeho premietaniu.
Niektorí poslanci dokonca kvôli filmu interpelovali v parlamente...

Najzúrivejšie proti filmu vystupoval  Vatikánsky list
L´Osservatore Romano, ktorý film prekrstil na „Odporný život“. Celkovo
publikoval postupne 7 článkov – jeden zúrivejší ako druhý.( jeden z nich údajne
napísal neskorší taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro ). Došlo dokonca až na
požiadavky, aby film bol spálený a Fellinimu bol zabavený cestovný pas.

Felliniho obvinili, že sa Rím – symbol katolíckej viery
pokúša premeniť na symbol pôžitkárstva. Sladký život sa tak ocitol na zozname
filmov, ktoré sa katolíkom zakazujú – u tohto filmu to dokonca bolo pod hrozbou
exkomunikácie z cirkvi pre tých katolíkov, ktorí by sa na film išli podívať.

Časť cirkevných kruhov film bránila, hlavne Jezuiti
a niektorí vplyvní predstavitelia, ktorí vo filme videli potenciál vo forme
mravného poučenia, ktoré ľudí donúti premýšľať.

Prečo tento film vyvolal také pobúrenie? Z pohľadu dnešného
diváka na tomto filme nie je nič šokujúce. A pokiaľ ide o erotické scény, tak
v celom filme v skutočnosti nenájdeme ani jednu obnaženú scénu. Tie povestné
„orgie“ sú skôr len dosť uvoľnený mejdan. Skutočnosť je skôr tá, že režisér
svojim filmom otvorene kritizuje cirkevné kruhy. Sladký život vyvolal škandál,
pretože okrem iného odhalil skutočný život bohatých vrstiev
v kresťansko-demokratickom Ríme, verejne blamoval „horných desaťtisíc“,
spojených s cirkvou i vládou neviditeľnými nitkami.

Široká verejná mienka sa nakoniec postavila za režiséra. Po
vystrihnutí niekoľkých obzvlášť polemických scén ( okrem iného údajne aj jeden
so záberov v scéne záverečných orgií vo vile, keď muž nechtiac udusí svoju
partnerku vankúšom ) sa film dostal na plátna kín. Avšak okamžitého uznania sa
filmu dostalo až v zahraničí a Zlatá palma na MFF v Cannes 1960 iba potvrdila
jeho umelecké hodnoty. Fellini na to spomína: “Večer, keď bol film oficiálne
premietaný na festivale v Cannes, bol naozaj pamätihodný. Anita, Marcello,
ostatní herci a ja sme sa vracali do hotela peši uličkou šalejúceho davu.“
Sladký život sa nakoniec stal filmovou udalosťou roku.

O zmysle a posolstve filmu Sladký život sa už napísalo
množstvo filozofických úvah. Stačí keď sa len stručne zmienime, že Fellini
v Sladkom živote vyslovuje svoje hlboké znepokojenie nad spoločnosťou, ktorá sa
ukája masovou komunikáciou, zabúda na individuálnu morálku a dovádza ľudské
bytosti k takému spôsobu života, aký je vo filme opisovaný. Obáva sa budúcnosti.
Fellini o tom hovorí: „Bol jeden kňaz, ktorý našiel dosť presnú definíciu
Sladkého života. Povedal: „Keď božie mlčanie padne na ľudí“. Nehľadiac čo je na
tejto definícii slávnostne a biblické, mohol by Sladký život byť naozaj videný
v tomto svetle. Skutočne je tu mlčanie Boha: chýba láska. Človek nerobí nič
iného, než hovorí o láske, Marcello nerobí nič iného, než behá za ženami a hľadá
lásku, ale je to neplodné, pretože nie je schopný milovať.“

Sladký život dosiahol v Taliansku úplnú  rehabilitáciu až
v roku 1994, po Felliniho smrti. Návštevník ešte aj dnes ľahko nájde v Ríme
slávny bulvár Via Veneto, len rímska smotánka sa už dávno odsťahovala do iných
štvrtí mesta. Slávna Fontána di Trevi nachádzajúca sa na  rímskom námestí Piazza
di Trevi je dodnes obľúbenou turistickou atrakciou a inšpirovala mnoho ďalších
umelcov. Tak napríklad v r. 1995 sa znovu natáčala známa scéna vo fontáne
s topmodelkou Claudiou Schifferovou, ktorú si objednal módny návrhár Valentino
pre reklamný klip svojej kolekcie šiat s názvom jar- leto Dolce Vita ´95.

La Dolce Vita ( Sladký život )

Dráma

Taliansko / Francúzsko ( 1960 ), 178 min.

Scenár: Federico Fellini, Tullio Pinelli, Ennio
Flaiano, Brunello Rondi

Réžia: Federico Fellini

Kamera: Otello Martelli

Hudba: Nino Rota

Hrajú: Marcello Mastroianni (Marcello Rubini), Anita
Ekberg (Sylvia), Yvonne Forneaux (Emma), Anouk Aimée (Maddalena), Alain Cuny
(Steiner), Magali Noel (Fanny), Nadia Gray (Nadia), Lex Barker (Robert), Valéria
Ciangottini (Paola), Annibale Ninchi (Marcellov otec), Walter Santesso
(Paparazzo)..a ďalší.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook