Jana Eyrová (Jane Eyre)
„Čakala ste na tej ceste na svojich ľudí?“
„Nemám žiadnych „svojich“ ľudí, pane.“
„Mám na mysli škriatkov a elfov. A malých zelených piadimužíkov.“
„Pravdou je, že už všetci zmizli. Vaša zem už nie je divoká, ani sa nimi nehemží.“
O adaptáciách sa vo všeobecnosti píše ťažko. Do úvahy totiž treba brať mnohé faktory, ktoré sú ako vo filme, tak aj v literárnej predlohe prítomné. A možno je to len neschopnosť pozrieť sa skrz tenkú mieru, pomocou ktorej horlivo pripisujeme zásluhy či filmovým tvorcom, alebo autorovi predlohy. Jedinou vecou, na ktorú sa však skutočne zabúda sú hranice jednotlivých umení, ktorým sa podriaďujú obe diela, a tieto hranice by mali byť zachované. Možno preto sa mi o adaptácii vždy písalo nepríjemne, a možno preto, že pri najvyššej možnej tolerancii a akceptácii oboch umení, som zaslepená hľadela na adaptáciu zle. Currer Bell v roku 1847 napísal román z prostredia viktoriánskeho Anglicka datovaný do 19.storočia. Na danú dobu veľmi otvorene pracuje v medziach emancipácie. Román Jana Eyrová je kultovou klasikou literárneho romantizmu, dnes však zapadá do škály povinného stredoškolského čítania. Aká to škoda premrhať potenciál tak skvostnej literárnej práce. Aké to prekvapenie, že Cary Fukunaga tento potenciál nepremrhal. A čo vy? Viete, kto bol Currer Bell?
V podvečer chladného dňa utečie z honosného sídla Thornfield mladá Jana Eyrová (Mia Wasikowska). Ako guvernantka francúzskej siroty Adele Warensovej, ktorej opatrovníkom je nestály a príliš hĺbavý pán Edward Rochester (Michael Fassbender), prebývala v tomto sídle nejakú tú dobu. Lenže ono spolužitie v dome s Rochesterom, ktorého ťažký osud láka Janinu zvedavosť stále viac, preskúšalo jej odolnosť. Krátko po úteku nachádza útočisko v dome duchovného, Johna Riversa (Jamie Bell) a jeho sestier. Vďaka ich pohostinnosti a láskavému prijatiu do rodiny, sa Jana spamätáva z nedávnych udalostí, na ktoré sa s odstupom času a s prívalom nečakaných reminiscencií začína pozerať z úplne iného uhla...
Skôr ako pristúpim k samotnej adaptácii, dovoľte mi prinavrátiť sa k problematike adaptácií. Ide o to, že zákonitosťou každej filmovej adaptácie je „mechanický“, i keď nepresný, prepis literárneho textu do filmovej reči. Scenár filmovej adaptácie by mal byť zákonite výsledkom umeleckej úrovne, ktorá by mala poskytnúť pozorovateľovi, v tomto prípade filmovému divákovi, akési estetické uspokojenie. Problémom sú však špecifiká literatúry, tie drobné literárne nuansy, ktoré nie sú prevediteľné do filmovej reči. A hĺbka každého diela tkvie práve v nuansách daného umenia.
Priznávam, voči filmovým adaptáciám, ktorým slúži ako bod odrazenia práve literárna predloha, som zväčša skeptická, ale mýliť sa je predsa také ľudské. Cary Fukunaga si zvolil neľahkú cestu, či už sa na to pozrieme z hľadiska komplexnosti postáv a hĺbky diela Charlotte Brönteovej, alebo z hľadiska mnohonásobne adaptovanej literárnej predlohy do filmovej podoby. Ono zasa televízne adaptácie tohto románu sa stále držia výrazne pod priemerom a ich opätovné „adaptovanie“ je výsledkom zbytočnej horlivosti a neuváženého narábania s literárnymi hodnotami. Naopak Fukunagova filmová adaptácia je výrazne naklonená a podriadená románu, avšak z hľadiska adaptovania sa drží filmových zákonitostí. Fukunagova Jana Eyrová totiž zaujme rozmernosťou fabuly, ktorá by sa mohla označovať za takmer mechanický prepis predlohy. Samozrejme, že Fukunaga musí brať do úvahy aj zákonitosti a medze filmového času, preto sú kapitoly života hlavnej postavy skrátené. Povedala by som však, že ich okresanie je viac ako prijateľné a spadá medzi zákonitosti filmového umenia. Príbeh je klasickou retrospektívnou výstavbou, kde sa z prítomnosti vraciame späť, do minulosti, a z ktorej sa opätovne vrátime na začiatok. Do prítomnosti.
Rozmernosť fabuly je, samozrejme, výsledkom predovšetkým majstrovskej práce slov v románe, ale samotné uchopenie dvoch základných „pilierov“ predlohy je prácou Caryho Fukunagu. Pri knihe je dôležitá práve čitateľova fantázia. Pri filme je naopak fantázia výsadou predovšetkým režiséra. Takže tu máme dve výrazné postavy. Dva prvky, ktoré na seba preberajú vlastnosti kontrastu. Jana je nevýrazná a spočiatku mĺkva, neskôr však svojrázna a obratná v rozhovoroch. Vo filmovej reči povedané, spočiatku je nám dopriata predstava jej neľahkého života v šedých, nevýrazných odtieňoch, je zobrazená v citlivých, až statických záberoch, pohyb kamery nedominuje a je sprevádzaná nevýraznou mĺkvou klavírnou tóninou. Zvrat nastáva v rovnakom čase, ako sa v príbehu Jana ocitá v spoločnosti pána Rochestera. Farby sú stále prirodzene jemné, ale pôsobia zdravším a výraznejším dojmom. Klavírny podmaz je výraznejší, napriek tomu stále pokojný. Čo sa týka postavy Edwarda Rochestera, je výrazne odlišná nielen v oblasti biografie postavy, ale aj v oblasti filmovej reči. Edward je tajomný, priamy, miestami môže vyvolávať pocit nebezpečenstva. Často krát je preto braný z podhľadu, z dôvodu prisúdenia dominantnosti, ktorou postava oplýva. Je zahalený hmlou, alebo snímaný spoza kresla, čo mu automaticky pripisuje tajomný opar a nebezpečenstvo. Vo chvíľach, keď dochádza k stretnutiu postáv, nastáva zmena. Fukunaga akceptuje jemnosť a triezvu fádnosť Jany a nezabúda na dominantnosť a akúsi neustálu prítomnosť tajomstva, ktoré visí nad postavou Rochestera.
Román má k dispozícií mnoho výrazových prostriedkov, pomocou ktorých dokáže vykresliť ľudský charakter (napr. biografia postáv, popis vnútorných stavov, vznik sympatií a antipatií prostredníctvom autorovho opisu...). Filmové dielo má však vlastné prostriedky, na ktoré sa bohužiaľ často krát zabúda (napr. detail, mimika, gestá postavy, vizuálna umiernenosť, kostýmy, prostredie...). Cary Fukunaga obratne narába s prostriedkami z oboch umeleckých sfér precízne, a s rešpektom. Charlotte Brönteová v roku 1847 napísala román Jana Eyrová, ktorý po prvý raz vydali pod pseudonymom Currer Bell. A ako medzi Charlottou a Currerom neexistovala žiadna miera odlišnosti, tak neexistuje v prípade najnovšej adaptácii Jany Eyrovej možnosť neúspechu u diváka.
Tak čo? Už viete, kto bol(a) Currer Bell? VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Bontonfilm
