Akira Kurosawa – „cisár Japonského filmu“
Na filmovom festivale v Benátkach v roku 1951 došlo k významnej udalosti: hlavnú cenu Zlatého leva vtedy prvýkrát v dejinách získal japonský film. Názov filmu znel Rašomon (1950) a režisér, ktorému sa to podarilo bol vtedy v západnom svete neznámy Japonec Akira Kurosawa. Cez príbeh odohrávajúci sa v 10.storočí, inšpirovaný bohatou japonskou tradíciou a kultúrou, prerozprávaný moderným filmovým jazykom objavil svet japonskú kinematografiu. V Japonsku sa nakrúcali filmy už od roku 1898, no až Kurosawa prehovoril svojim dielom tak, že Európa a Amerika ho pochopili napriek priepastným rozdielom kultúr. Na filmové plátno akoby vtrhol cudzí, surový svet, niečo odlišné od všetkého, na čo diváci boli zvyknutí. Rašomon a jeho tvorca Akira Kurosawa sa preslávili zo dňa na deň. Svet objavil neznámu pevninu japonského filmu, svet surových emócií, výtvarnej krásy, stredovekých vášni, samurajskych bojovníkov a krehkých žien.
Akira Kurosawa sa narodil 23. marca 1910
v Japonskom Tokiu ako najmladší z ôsmich detí. Jeho otec bol potomkom váženého
samurajskeho rodu.
Kurosawa ako chlapec vášnivo športoval.
Neskôr sa to prejavilo na jeho filmoch – obdivujeme v nich priam artistické
výkony hercov. V mladosti sa Kurosawa chcel stať maliarom, dokonca vyštudoval
maliarsku akadémiu. Do poslednej chvíle si pripravoval filmy tak, že najprv
maľoval celé scény a detaily. Chcel sa venovať aj literatúre – aj to sa
prejavilo v jeho filmovej práci – väčšinou si písal scenáre k svojim filmom sám.
Najväčší vplyv mal v detstve na Akira
Kurosawu jeho starší brat Heigo, ktorého otec vyhodil z domu, keď si chcel
doviesť svoje dievča. Heigo pracoval v divadle, mal permanentku pre dve osoby,
a tak bol mladý Akira častým návštevníkom na predstaveniach. Heigo bol tiež
milovník filmu – pracoval ako „benshi“ - teda rozprávač, komentátor pre cudzie
nemé filmy. Akira lásku k filmu zdedil od svojho brata. Žiaľ Heigo trpel
depresiami a nakoniec v r. 1933 spáchal samovraždu vo veku 27. rokov. Smrť brata
bola pre Akiru traumatický zážitok.
Od roku 1928 navštevoval Akira Kurosawa
výtvarnú akadémiu, a do umenia ho voviedol i jeho učiteľ, ktorý progresívne
viedol svojich žiakov a tušil čo sa v mladom Kurosawovi skrýva. Po absolvovaní
štúdia sa ukázalo, že práca maliara by ho nedokázala uživiť, preto v roku 1936
Kurosawa podal žiadosť o miesto zástupcu riaditeľa filmového ateliéru
spoločnosti Toho. O pár týždňov vyšlo najavo, že tá istá spoločnosť cez inzerát
vypísala konkurz na miesto študentov asistenta réžie. Japonsko má odlišný systém
vzdelávania a firemnú filozofiu - bolo to niečo ako zamestnanie na viacročnú
skúšobnú dobu, pričom tá skúšobná doba sa považovala vlastne za štúdium – človek
bol zamestnancom a zároveň študentom prideleným ako asistent nejakému významnému
režisérovi a až o niekoľko rokov po uplynutí skúšobnej doby a zároveň štúdia sa
mohol považovať za právoplatného režiséra.
Na konkurz bolo pozvaných 500 uchádzačov
a prijali len 7 študentov, medzi nimi aj Kurosawu, ktorý urobil na komisiu veľký
dojem svojimi znalosťami o umení. Vo filmovom štúdiu spoločnosti Toho účinkoval
Kurosawa sedem rokov v r. 1936-42. Ako zamestnanec najprv pracoval vo
fotografickom labolatoriu a potom písal scenáre. Ako študent bol Kurosawa
štúdiom najprv sklamaný, potom sa jeho učiteľom stal jeden z najlepších
režisérov spoločnosti Toho - Kejiro Yamamoto, za ktorého Kurosawa dokončil
v závere svojho štúdia film Kôň.
Akira Kurosawa ako samostatný režisér debutoval v roku 1942 dokumentaristicky ladeným filmom Sága o džude ( Sugata Sanshiro, 1942 ). Je to rozprávanie o tom ako vznikol, zápas džudo. Toto dielo bolo prvé v rade Kurosawovych filmov čerpajúcich z histórie, predovšetkým histórie samurajov. Behom 2. svetovej vojny nakrútil Kurosawa niekoľko dokumentárnych filmov pre armádu a jeho filmy vyzdvihujúce ducha samurajov urobili dojem na militaristov a japonských generálov. Od roku 1946 začala éra americkej okupácie Japonska a Kurosawa bol pre zmenu nútený točiť tzv. „demokratické“ filmy. To ho ale nezastrašilo a veľmi rýchlo si našiel vlastnú cestu.
Filmy Akira Kurosawu môžeme rozdeliť do niekoľko línií:
V línii Kurosawovych samurajskych filmoch vyslovil režisér svoje mravné krédo – byť za každých okolností stelesnením dobra, pravdy, odvahy a keď treba, bojovať za tieto cnosti. Do samurajskej línie zaraďujeme spomínaný film Rašomon ( Rashomon, 1950 ) kde príbeh sa odohráva v stredovekom Japonsku. Pod strechou polorozpadnutej brány Démonov (Rašó-mon) sa stretávajú traja muži: mních, drevorubač a pocestný. Prvý dvaja sa vracajú zo súdu nad banditom Tadžomarom ( Toshiro Mifune ). Postupne sa dozvedáme, že v lese bola zneuctená žena a zavraždený jej manžel. Tento ohavný zločin je opisovaný zo štyroch rôznych uhlov pohľadu štyrmi rôznymi ľuďmi, aby sme napokon zistili, že každý z nich klame a rozprávanie si prikrášľuje tak, aby sám vyzeral v lepšom svetle. Preto drevorubačova výpoveď - ako nezainteresovaného pozorovateľa - vyznieva najvierohodnejšie. Nie je to však pravda. Odniesol si z miesta činu drahú, perlami vykladanú dýku a pred súdom nevypovedal, lebo sa nechcel dať do toho zatiahnuť. Mních je z celého diania natoľko znechutený, že začína strácať vieru v ľudí.
Akira Kurosawa
Za všetky filmy zo samurajskej línie stačí spomenúť dnes už kultový film Akira Kurosawu: Sedem samurajov ( Shichinin no samurai, 1954 ). V 16. storočí v čase poznamenanom chorobami, suchom a občianskou vojnou sú sedliaci po celej zemi terorizovaní banditami. Muži v jednej z plienených dedín sa dozvedia, že ich vyrabujú opäť na jeseň, keď dozrie úroda jačmeňa. Sedliaci sa rozhodnú brániť. Na to však ich sily nestačia a musia si najať na ochranu samurajov. Je to však takmer neriešiteľná úloha, pretože svojim ochrancom môžu poskytnúť len stravu a nocľah. A tak začínajú hľadať chudobných, ale bojovných roninov - samurajov bez pána. Ide o viac než 3 hodinový majstrovsky nakrútený film o vzájomnej nedôvere a zbližovaní sa samurajov a sedliakov. Najlepšie tento vzťah vystihuje mladý Kikučio – samuraj-učeň ( Toshiro Mifune ) ktorý je sám synom sedliaka. Považuje sedliakov za pracujúcu, nečestnú, nedôveryhodnú zver. Podľa neho sú zbabelí, krutí, držgroši, hlúpi a vraždiaci. Ale kto ich takými urobil? Samuraji. „Kedykoľvek bojujete, pálite dediny, ničíte obilie, beriete jedlo, znásilňujete ženy, zotročujete mužov, zabíjate tých, ktorí odporujú.“ Charakter každého so siedmych samurajov je vyobrazený veľmi plasticky. Osobný príbeh každého z nich totiž scenáristi vytvorili ešte pred samotným scenárom, a tak doň už vlastne vstupovali „živé“ postavy. Takeshi Shimura (Kambei) zahral ústrednú postavu diela s veľkou jemnosťou a eleganciou. Akcia netvorí podstatu filmu. Kurosawa sa zaobišiel bez špeciálnych efektov, výbuchov a potokov krvi i bez pridlhých šermiarskych súbojov a lacných vtipov. Bez víťazného potľapkávania, či triumfálnych póz. Táto epická óda na samurajov-roninov, ktorí bez cieľa blúdia krajinou, hľadajúc zvyšky svojej slávy, ani pri svojej dĺžke nenudí a každá scéna má svoj zmysel.
Kurosawa v tomto filme vytvára niekoľko známych filmovacích techník. Na lepšie zobrazenie akčných scén využíva kameru (multi-cum), strih, či spomalený záber. Všetky techniky je možné odvtedy vidieť v mnohých filmoch. K zaujímavostiam z natáčania patrí i to, že Seidži Mijaguči, ktorý hral mlčanlivého samuraja Kjuza a pôsobil ako najlepší šermiar, sa pred týmto filmom nikdy nedotkol meča. Film získal v roku 1954 Strieborného leva na MFF v Benátkach. V roku 1960 natočil americký režisér John Sturges remake filmu pod názvom "Sedem statočných" ( The Magnificient Seven, 1960 ). Táto americká verzia sa radí medzi najúspešnejšie westerny všetkých čias.
Film Traja zločinci v skrytej pevnosti ( Kakushi toride no san akunin, 1959 ), zasa rozpráva o tom ako dvaja sedliaci Tahei a Matakaši sa po skončení vojny vracajú domov. Na svojej púti rozdelenou krajinou narazia na muža (Toshiro Mifune) sprevádzajúceho šestnásťročnú dievčinu. Potrebujú sa dostať cez nepriateľské línie do svojej časti krajiny. Sedliaci sa nechajú veľmi ľahko zlákať na pomoc, keďže dvojica má pri sebe množstvo zlata, čo lahodí ich dušiam bažiacim po bohatstve. Kvôli majetku sú ochotní podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo. Netušia však, že ich spoločníci sú princezná Juki a jej generál Rokurota Makabe. Princezná ako jediná z rodu Akizuki prežila vojnu a je na ňu vypísaná odmena. Nerozvážnosť a nenásytnosť pochabej dvojice ich privedie do nejedného nebezpečenstva.
Tento film je v mnohom považovaný za inšpiráciu Lucasovho Star Wars: Epizóda IV: Nová nádej (1977). Príbeh o princeznej ako i humorné pôsobenie sedliakov Taheiho a Matakišiho, ktorí v mnohom pripomínajú komických robotov R2D2 a C3PO z Lucasovho prvého natočeného dielu ťažko zakryjú podobnosť.
Kurosawovi samurajovia najčastejšie v podaní Toshiro Mifuna bojovať dokážu nielen obratnosťou tela a meča, ale tiež rozvahou a prefíkanosťou, ako o tom svedčí okrem iného úloha potulného bezmenného samuraja s prezývkou Sandžuro (Muž), za ktorého stvárnenie v dobrodružnej dráme Telesná stráž ( Yojimbo, 1961 ) (r. A. Kurosawa) obdržal Toshiro Mifune ocenenie: Volpiho pohár na MFF v Benátkach 1961. Úspech tejto postavy si vyžiadal jedno pokračovanie s názvom Odvážni muži ( Tsubaki Sanjuro, 1962 ) (r. Akira Kurosawa).
Ďalšou skupinou v Kurosawovej tvorbe sú filmy so súčasnou tematikou. Autor si tieto diela váži väčšmi ako návraty do histórie. A možno povedať, že je to úplne iný Kurosawa. Komornejší, s tlmenou, ale presne vystihnutou psychológiou postáv a s vynikajúco vybudovaným príbehom. V týchto filmoch sa objavuje motív, že dobro je v boji so zlom nepremožiteľné. Patrí sem film Opitý anjel ( Yoidore tenshi, 1948 ) - príbeh sa odohráva v povojnovom Japonsku, kde má na chudobnom predmestí kliniku doktor alkoholik Sanada (Takeshi Shimura). Snaží sa pôsobiť ako anjel pre ľudí, medzi ktorými žije. Podľa vlastných slov chce očistiť mesto, ktoré pripomína močiar plný smetí, aký sa nachádza práve pred jeho domom. Jeho novým pacientom sa stáva zločinec Macunaga (Toshiro Mifune), ktorý v bitke s konkurenčným gangom utrpel strelné zranenie. Starostlivý ale sarkastický doktor okrem ošetrenia diagnostikuje gangsterovi tuberkulózu a presviedča ho, aby začal s jej liečbou. Postupne sa medzi nimi vyvinie náklonnosť, ktorá sa zmení na zvláštny typ priateľstva. Jedného dňa však prepustia z väzenia bývalého šéfa gangu a chorľavý mladík stráca svoje postavenie i milenku a je odsunutý nabok. Napokon sa postaví bývalému šéfovi tvárou v tvár v boji na život a na smrť.
V tejto snímke sa po prvýkrát na plátne
objavuje Toshiro Mifune herec známy takmer zo všetkých Kurosawovych filmov.
Neskôr o ňom Kurosawa povedal: "Shimura hral doktora skvele, ale zistil som,
že nemôžem riadiť Mifuneho. Keď som to uvidel, nechal som ho voľne hrať
jeho rolu. Nechcel som udusiť tú vitálnosť." Tým sa začína dlhoročná
spolupráca Kurosawa-Mifune. Film bol prvý Kurosawov víťaz ceny Kinema Džumpo
'Best One' (japonský ekvivalent Oskara).
Túlavý pes ( Nora inu, 1949 )
je dráma z mestského prostredia s kriminálnou zápletkou, Mlčanlivý súboj (
Shizukanaru ketto, 1949 ) je opäť príbeh lekára.
Žiť ( Ikiru, 1952 )
je dráma umierajúceho malého úradníka Ikiru ( Takashi Shimura ), ktorý napriek
zákernej chorobe túži zanechať po sebe stopu. Podľa niektorých odborníkov tento
film čiastočne inšpiroval tvorcov filmu American Beauty ( Americká krása,
1999 ). Podoba s úradníkom Ikiru je zrejmá: i tu sa hneď na začiatku filmu
dozvedáme, že hlavný hrdina najneskôr za rok zomrie i tu je nám povedané, že je
už posledných 25 rokov aj tak mŕtvy. To čo zmení hrdinov život v tomto prípade
nie je láska, ale správa o rakovine žalúdka. Čo by ste robili, keby ste zistili,
že vám ostáva rok života? Tento film núti ku zamysleniu
Dráma Záznamy živej bytosti ( Ikimono
no kiroku, 1955 ) rozpráva o drobnom priemyselníkovi ( Toshiro Mifune
), posadnutého strachom pred atómovou bombou.
Nebo a peklo ( Tengoku to jigoku, 1963 )
je zasa kriminálnou zápletkou o únose dieťaťa. Roku 1970 nakrútil Kurosawa
poetický príbeh Dodes´ka-den o ľuďoch žijúcich v barakoch na periférii
Tokia. Režisér s porozumením jemu vlastným hľadá v nich silu, ktorá ich robí aj
v takomto položení šťastnými.
Obraz o Kurosawovej tvorbe by nebol úplný, keby sme vynechali jeho záujem o ruskú literatúru. Podľa Dostojevského Idiota nakrútil film s názvom Hakuchi (1951 ), ktorého dej je zasadený do súčasného Japonska. Roku 1957 nakrútil film Donzoko podľa divadelnej hry Maxima Gorkého Na dne.
Filmová kariéra Akira Kurosawu nebola vždy taká priamočiara. Po roku 1965 zasiahla japonský filmový priemysel dlhoročná kríza, ktorá tisícom filmárov znemožňovala nakrúcať, a ktorá vyvrcholila hlavne v 70. rokoch. V rozpätí 15-tich rokov v r. 1965-80 mal Kurosawa možnosť režírovať iba 4 filmy!! V tomto období si zarábal písaním filmových scenárov, ktoré získali významné ocenenia. Podľa Kurosawovych scenárov sa filmy nakrúcajú dodnes ( naposledy v r. 2005 ) a z týchto filmov spomeňme napr. Tora! Tora! Tora! ( 1970 ) – vojnový film o japonskom útoku na Pearl Harbour v r. 1941, alebo americkú drámu z väzenského prostredia The Runaway Train ( Splašený vlak, 1985 ) – ktorý režíroval Andrej Končalovskij v hlavnej úlohe s Ericom Robertsom. Nejaký čas to dokonca došlo tak ďaleko, že Kurosawa bol z finančných dôvodov donútený nakrúcať reklamy a vystupovať v nich ako herec. Nešťastný režisér sa v r. 1971 pokúsil o samovraždu.
V tomto období Kurosawa nakrútil dva významné filmy, ktoré mohli vzniknúť iba vďaka zahraničnej finančnej pomoci. Najúspešnejší film tejto línie Dersu Uzala ( 1974 ) - príbeh sibírskeho lovca, ktorý sa odohráva na začiatku 20. storočia, bol nakrútený v sibírskych exteriéroch v sovietsko-japonskej koprodukcii podľa literárnej predlohy ruského cestovateľa Vladimíra Arsenieva (Stopár Dersu Uzala a V lesoch ussurijského kraja). Na začiatku filmu prichádza bádateľ na miesto, kde pred tromi rokmi pochoval svojho priateľa a zisťuje, že jeho bezmenný hrob zmizol rovnako, ako neodvratne mizne krása sibírskej tajgy, v ktorej žil. V retrospektíve rozpráva príbeh o stretnutí dvoch svetov - dvoch civilizácií, príbeh o majestátnosti krajiny a priateľstve dvoch mužov, naplnený úctou k prírode. Keď v roku 1902 Arseniev ako ruský vojenský prieskumník viedol expedíciu mapujúcu neprebádané miesta sibírskej tajgy, k ich výprave sa pripojil lovec z kmeňa Goldi menom Dersu Uzala. Nevzdelaný stopár, z ktorého si vojaci spočiatku robili žarty, si všetkých získava svojou múdrosťou, láskou k prírode a nesebeckosťou. Kapitána očaruje i jeho animistická viera, keď Dersu vidí za všetkým živým "ľjudi" a dokáže sa prihovárať nielen zvieratám, ale aj ohňu, či vetru. Ich vzájomné priateľstvo je upevnené mnohými prežitými nebezpečenstvami i tým, keď Uzala zachráni kapitánov život. O tom však nikdy nerozpráva, pretože je to pre neho samozrejmosť. Ich vzájomné životy sa opäť pretnú po rokoch, keď Arseniev vedie väčšiu výpravu. Dersu však vtedy rýchlo stráca zrak a nebol by sa schopný v tajge uživiť. Rus ho preto pozýva k sebe domov do Chabarovska a starnúci Goldi sa stretáva s civilizáciou, ktorej nerozumie. Režisér sa v ňom zamýšľa nad základnými hodnotami človeka. Akira Kurosawa dostal za tento film Veľkú cenu na MFF v Moskve 1975 a Oscara 1976 za najlepší cudzojazyčný film.
Akira Kurosawa počas nakrúcania historického eposu Ran (1985)
Druhým filmom z tejto línie je Kagemuša ( Kagemusha, 1980 ), za ktorý Kurosawa dostal na MFF v Cannes roku 1980 Zlatú palmu. Tento film mohol vzniknúť iba vďaka finančnej pomoci amerického režiséra Francisa Forda Coppolu. Príbeh je zasadený do obdobia japonských občianskych vojen v 16. storočí. Šľachtica Šingena Takedu, ktorí stojí na čele vojsk, nepriateľ v bitke smrteľne zraní. Pred smrťou si Takeda vynúti u dvoranov, aby jeho smrť zatajili a zabránili tak rozkladu celého klanu. Jeho miesto zaujme dvojník – zlodej odsúdený na smrť ukrižovaním. Na nerozoznanie sa podobá Takedovi. Zločinec sa do svojej podoby dokonale vžije a vojsko pod jeho vedením ide od víťazstva k víťazstvu. Akokoľvek sa však dvojník zžil so svojim vzorom, nakoniec predsa zostáva iba kagemušom – tieňom skutočného bojovníka.
Do tohto diela vložil Kurosawa všetko svoje nadanie a umenie, vyslovil tu celú svoju filozofiu. Tvorca sa na tento projekt pripravoval veľmi dlho. Obrazy, na ktorých znázornil takmer celý dej, postavy a farebné pôsobenie filmu, mali veľký úspech na výstavách.
V Kurosawovej filmografii majú tiež mimoriadny význam svojim humánnym posolstvom dva filmy: Krvavý trón ( Kumonosu jo, 1957 ), majstrovský prepis Shakespearovho Macbetha, zasadený do prostredia feudálneho japonska, Červenobradáč ( Akahige, 1965 ), príbeh lekára z mestskej nemocnice ( Toshiro Mifune ), v ktorom režisér presvedčivo ukázal svet plný podlosti a krutosti, ale zároveň plný viery v nezničiteľné ľudské hodnoty, ako napríklad pomoc, ktorú poskytujeme druhým.
Po roku 1980 až do svojej smrti nakrútil Kurosawa ďalšie 4 filmy, tento nízky počet nebol ani tak z finančných dôvodov, skôr možno kvôli vysokému veku ( Kurosawa mal za sebou už dávno sedemdesiatku ). Sú to: Ran ( 1985 ) – filmový prepis Shakespearovej drámy Kráľ Lear zasadený do prostredia feudálneho Japonska. Sny Akira Kurosawu ( Yume, 1990 ) – filmový snár skladajúci sa z ôsmich krátkych snímkov reflektuje Kurosawove sny, fantázie, i osobné drámy a tragédie. Augustová rapsódia ( Rhapsody in August, 1991 ) – príbeh troch generácií Japoncov. Stará babička, ktorá prežila výbuch atómovej bomby v Nagasaki v r. 1945 sa dozvedá, že jej mladší brat, ktorý zmizol sa v skutočnosti odsťahoval na americký Havaj, a teraz celá rodina napäto očakáva príchod „nepriateľa“ – bohatého amerického príbuzného ( Richard Gere hovoriaci po japonsky ). Posledným Kurosawovym filmom bol Madadayo ( 1993 ) – príbeh japonského stredoškolského profesora.
„Som režisér, a to je všetko. Viem, že ak by som stratil nadšenie pre film, bol by som aj ja sám stratený. Film je celý môj život,“ povedal Kurosawa v jednom rozhovore. Skromný, nenápadný, pokorný. Cisár japonského filmu, ako Kurosawu nazývali, bol taký na začiatku svojej cesty a taký bol celý život, hoci bol svetoznámy a ovenčený najvyššími poctami. V r. 1945-85 bol Kurosawa ženatý s Yôko Yaguchi ( do jej smrti ) s ktorou mal dva deti.
Akira Kurosawa zomrel 6. septembra 1998 vo veku 88 rokov. Európskemu či americkému divákovi jeho filmy pripadajú neobyčajne japonské – hlavne tie s historickými témami, ale v Japonsku ich paradoxne považovali za príliš ustupujúce európskemu vkusu. Kurosawa je bezpochyby najznámejší japonsky filmár na západe, nie je to ani tým, že by bol príliš „japonský“ alebo príliš „západný“ filmár, ale je jednoducho typom moderného filmára, ktorý dokáže spájať staré tradície a odlišné moderné, západne trendy.
Zaujímavosti:
- Kurosawa bol na Japonca nezvyčajne vysokej postavy – meral 184 cm, bol skoro o hlavu vyšší než väčšina priemerných Japoncov.
- Jeho nápady sú často kopírované americkými a európskymi filmármi, napr.: Sedem samurajov (1954) – Sedem statočných (1960), Traja zločinci v skrytej pevnosti (1959) – Star Wars IV (1977), Žiť (1952) – Americká krása (1999), Telesná stráž (1961) – Pre hrsť dolárov (1964).
- Naojobsadzovanejšími hercami v jeho filmoch boli Toshiro Mifune ( 16 filmov, skoro vždy hlavná úloha ) a Takeshi Shimura ( 19 filmov, vedľajšia alebo hlavná úloha ). Obaja si spolu zahrali napr. vo filme Sedem samurajov.
- Kurosawa mal v pláne nakrútiť vlastný film Godzilla, ale filmová spoločnosť Toho, ktorá vlastnila práva na všetky filmy s Godzillou to nedovolila v obave, že ten film bude finančne náročný.
- Nakrúcanie filmu Rašomon (1950) bolo spojené s ťažkosťami. Štáb i herci Kurosawov prístup nechápali, pre vierohodnosť záberov, príbehov i celého príbehu sa snažil spraviť maximum. Členovia štábu sa museli natierať soľou ( vďaka dotieravému hmyzu v lesoch ), pridávali čierny atrament do vody, aby bol dážď oproti tmavej oblohe viditeľný. Snaha sa ale vyplatila.
- Počas nakrúcania filmu Sedem samurajov (1954) vraj Kurosawa zakopal kostýmy do hnoja, aby vyzerali ako staré. Sám tvrdí: „Všetko čo robíte ako umelec, aj tie najmenšie drobnosti, musíte robiť perfektne!“
