Sherlock Holmes: Hra tieňov (Sherlock Holmes: A Game of Shadows)
Keď som približne pred dvomi rokmi na svoj blog písal recenziu na prvý diel Sherlocka Holmesa z dielne anglického režiséra Guya Ritchieho, mal som voči jeho voľnej adaptácii postáv Sira Arthura Conana Doylea niekoľko výhrad, ktoré mi bránili snímku ohodnotiť lepšie ako na 50 percent. Musím sa priznať, že počas tých dvoch rokov som daný film videl viac krát a hodnotenie by som s určitosťou zlepšil, pochopil som totiž, že ide o modernizovanú zábavu, ktorá aj tým mladším priblížuje postavu slávneho detektíva a jeho pomocníka Doktora Watsona.
Po dvoch rokoch som sa do kina v predstihu odobral na druhú časť a môžem s čistým svedomím napísať, že až na niektoré Ritchieho výstrelky sa pokračovanie Sherlocka Holmesa s podtitulom Hra tieňov priblížilo ku knižným verziám, a to aspoň v niektorých aspektoch, ktoré mi v predošlom výtvore chýbali. Tieto Vianoce sa teda na strieborné plátna vracia stará zostava na čele s Ritchiem, popri ktorom samozrejme nechýba ani Robert Downey Jr. a Jude Law.
V prvom rade by som pochválil scenáristov Mulroneyovcov, že sa nepustili podobnou cestou, ako to v prípade prvej časti spravilo kvarteto vedené Michaelom Robertom Johnsnom, ktoré vtedy až príliš popustilo uzdy svojej fantázie a ja osobne si myslím, že námet nebol práve najvhodnejší. Na druhej strane ale bol poskytnutý priestor hereckým výkonom, čím sa hlavné postavy dostali do povedomia verejnosti vo svojej vynovenej, úspešnej podobe. Scenár je teda v tomto prípade minimálne o jednu triedu "triezvejší", hádanky a stopy sú efektívne, s prehľadom vnímané a riešené nie len samotným Holmesom, ale aj Watsonom - dej sa posúva vďaka relatívne sofistikovaným vsuvkám, ktoré umožňovali skupinke okolo anglického detektíva postupovať krok za krokom v prípade jeho azda najslávnejšieho nepriateľa, profesora Jamesa Moriartyho. A práve jeho prítomnosť je ďalším dôkazom toho, že scenáristické duo sa predsa len viac inšpirovalo Doyleovou tvorbou.
Samotný príbeh spomínať nejdem, v niektorých momentoch sa zdá byť dosť zložitý a často sú detailné Holmesove postrehy a dedukcie vysvetlené až neskôr, ako by to bolo vhodné, takže divák má pocit, že je v deji tak trochu stratený. Nakoniec sa ale všetko (viac-menej) racionálne vysvetlí a ide sa ďalej. Je plusom, že tento krát nejde o čáry-máry a záhadné postavy pohybujúce sa na hrane reálneho sveta, Moriarty je "ľudský" aspoň tak ako Holmes. Obaja robia chyby, ani jeden z nich si ich síce nevie často pripustiť, ale nie sú dokonalí. Na druhej strane sa scenáristi spolu s režisérom mohli trochu krotiť a odpustiť si nahlúple vtipy, ktorých bolo niekoľko, pričom si viem predstaviť aj vystrihnutie niektorých nudnejších pasáží, ktoré zbytočne pridali na metráži filmu, ktorej výsledkom je jeho dĺžka 129 minút. V niektorých momentoch som mal pocit, že sa dosť neprimerane a nevkusne striedali "rádoby" vtipné momenty s dosť nepríjemnými scénami (Holmes na háku).
Po hereckej stránke samozrejme dominuje Holmes v podaní Roberta Downeyho Juniora. Tá rola mu už v predchádzajúcom dieli sadla a inak tomu nebolo ani tentokrát. Sarkastický a egocentrický detektív, ktorý je často nepredvídateľný a zmätený, pričom mu nechýba zmysel pre čierny humor - to je na Downeyho ako šité na mieru. Jeho protivníka Profesora Moriartyho si zahral Jared Harris, ktorý odviedol taktiež dobrú robotu. Naopak, Jude Law so svojím Doktorom Watsonom ma až tak neupútal. Podobne v mojich očiach dopadla postava cigánky Madam Simzy Heronovej, ktorá tam bola iba preto, aby tam bola. Jednoducho si viem Hru tieňov bez problémov predstaviť aj bez nej, ale snímka bez ženy v jednej z hlavných úloh by asi nebola dostatočne atraktívna. Je škoda, že postava Irene Adlerovej (v podaní Rachel McAdams aj v prvej časti) nedostala ďalšiu šancu a viac priestoru, tá sa do Holmesovej družiny hodila oveľa viac. Päsťou v oku bol ale pre mňa jednoznačne Mycroft Holmes, brat slávneho detektíva, ktorého úlohu si nevzal na starosti nik iný, ako samotný Stephen Fry. Som veľkým fanúšikom tohto britského komika a herca, avšak do Hry tieňov ho pravdepodobne autori nasúkali nasilu, pôsobil umelo, ako keby všetko recitoval na doskách divadelnej scény. Podľa môjho názoru je jeho účasť v Sherlockovi Holmesovi jednoznačne zbytočná a na škodu.
Veľké plus je potrebné priradiť výprave a technickým položkám Hry tieňov, diváci majú v niektorých momentoch možnosť vidieť zábery starého Londýna a Paríža, pričom hlavne v prípade metropoly Anglicka boli scény vyšperkované do najmenších dobových detailov (krásnym príkladom bol záber na vchod jednej z rozostavaných staníc londýnskeho metra), jednoducho klobúk dolu - presne takéto malé detaily dokážu pridať hocijakej snímke na atmosfére. Ďalšia pochvala smeruje na účet kameramana Philippeho Rousselota, ktorý svoje skúsenosti pretavil do skvelých záberov a experimentov s jeho náradím. Do pozornosti by som dal hlavne "vojnovú" scénu neďaleko zbrojárskej fabriky, kde využil možno prehnanú, ale veľmi efektívnu hru so spomalenými zábermi. Potešili aj prehľadné súboje, ktoré boli už tradične v náväznosti na prvú časť Holmesom najprv "zdokumentované" krok za krokom. Výprava nemala žiadnu chybu, to isté platí o zvuku a strihu, jednoducho v tomto Hra tieňov excelovala.
Ani v pokračovaní ma nejako extrémne nezaujala hudba Hansa Zimmera, ktorá je veľmi špecifická a samozrejme netreba zabudnúť ani miernu dávku cigánskej muziky, o ktorú sa postaralo niekoľko medializovaných slovenských hudobníkov (vo filme znela v pozadí a asi 20 sekúnd hrala "naplno"). Tým nechcem tvrdiť, že sa do snímky nehodila, práve naopak, ale ako samostatný subjekt na počúvanie mi klasické Zimmerovo score neimponuje a to som ho mal možnosť počuť niekoľko krát ešte pred samotnou premiérou.
Sherlock Holmes: Hra tieňov, je dôstojným pokračovaním blockbustera od Guya Ritchieho. Priznám sa, že som čakal trochu viac a hlavne kratšiu minutáž, ale na druhej strane som spokojný s vývojom, ktorým smeroval scenár - tvorcovia tak dosiahli to, že druhá časť Holmesových dobrodružstiev je viac "doyleovská", teda spravila malý krôčik bližšie ku knižným príbehom. Skvelý zmysel pre detail a odvaha experimentovať aj v prípade takéhoto žánru posunula Ritchieho výtvor o priečku vyššie, zopár minút by sa určite dalo vystrihnúť a to isté platí aj o niektorých z postáv, ale Hra tieňov pôsobí ako celok veľmi dobre - lepšie, ako jej predchodca. A to je dôležité, v kine sa až na niekoľko minút určite nudiť nebudete, jeho návšteva sa teda oplatí. Je potrebné dúfať, že Guy Ritchie v tomto tempe bude pokračovať. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Continental Film
