Rozhovor s Lukášom Marhefkom

15.4.2012|Zuzana Kožaková|
Rozhovor s Lukášom Marhefkom Súčasná slovenská filmová produkcia nevenuje dostatočný priestor rozprávkovým žánrom. Animovaný film zameraný na detského diváka vychádza prevažne z ceruziek absolventov Katedry animovaného filmu Vysokej školy múzických umení. Klasické rozprávkové dobrodružstvo o princeznách, vodníkoch, či drakoch, sa pomaly vytratilo do neznáma. Avšak nie je všetkým zlým dňom koniec, a zlého draka vždy niekto porazí. Prvú iskierku nájde pre opätovné upriamenie pozornosti na slovenský rozprávkový poklad, sa snaží vykresať študent Filmovej a Televíznej fakulty, Lukáš Marhefka. Rodák zo Spiškej Starej Vsi sa nechal počuť, že na svoje rodné Zamagurie upriami pozornosť klasickým spôsobom. Rozprávkou. Súbor troch rozprávok (O prefíkanom vodníkovi a šľachetnom žobrákovi; O nenásytnom Hamčovi; O láske a spravodlivosti), spracovaných podľa literárnej predlohy Viktora Majerika a Petra Glocka, Vodníkove zlaté kačky a Šťastenko, zjednotil pod spoločným názvom, Goralské rozprávky. Svetlo sveta uzreli Goralské rozprávky 22.októbra na oficiálnej premiére v Spišskej Starej Vsi. Pripravili sme si pre Vás rozhovor s iniciátorom, a zároveň aj režisérom projektu, Lukášom Marhefkom, kde nám prezradil ďalšie podrobnosti o Goralských rozprávkach a ich pripravovanom pokračovaní, ale spoločne sme načreli aj do témy upadajúceho záujmu mladého diváka o rozprávkový žáner. MM: V súčasnosti sa na Slovensku nenatáčajú žiadne rozprávky, azda len tie Tvoje, Goralské. Myslíš, že v rámci tohto detského a dôležitého žánru nastal na Slovensku morálny úpadok? LM: V dôsledku tohto žánru možno mohol trochu nastať kultúrny úpadok, čo iste spôsobuje aj ten morálny. Deti počúvajú kadejakých raperov, ktorí ich pošlú do „teplých krajín“, ukážu im akú skvelú reťaz si kúpili za pol milióna a deti z toho šalejú. Robia si z týchto „pseudo“ umelcov svoje vzory. Hrdinovia, ktorí boli ochotní obetovať život pre lásku k princeznej alebo obyčajný pastierik, ktorý sa postavil do cesty čertovi a porátal sa s ním, sú už dávno preč. Možno zniem mierne pateticky, ale je pre mňa o to ľahšie poukázať na kontrast, ktorý tu za posledné obdobie vznikol. Rozprávka deťom ukazuje ako poctivosť zahubí zlo, vychováva ich a formuje. Hovorí k nim. Deti potrebujú vidieť to, čomu rozumejú. Kráľovstvo, kopce, hory, skaly - to kde žijú. Potrebujú vidieť to, čo poznajú. Amerika k nám síce dováža svoje detské produkty, ale tie nikdy nenahradia našu klasiku. Žiaľ, deti nedostali výchovu v rozprávke, preto si sami našli výchovu vo svojich „KRÁĽOCH“. Lukáš Marhefka MM: Myslíš, že majú šancu slovenské rozprávky a príbehy konkurovať americkým akčným rozprávkam? Čím môžu zaujať súčasného cieľového diváka a aký je doterajší ohlas? LM: Tradičné slovenské rozprávky sa v minulosti predávali do niekoľkých krajín sveta. Bol o ne obrovský záujem. Mali atmosféru, ktorú nenájdete nikde inde. Nemyslím si, že by sme ich mali brať ako konkurenciu k americkej produkcii, skôr ako lepšiu alternatívu. Ako keby sme porovnávali auto a koňa. Auto je síce rýchle, pohodlnejšie, komfortnejšie a odvezie ťa kamkoľvek, ale ak však chceš vyjsť na vrchol kopca, vycvála tam jedine kôň. Sedieť na ňom nie je také pohodlné, ale jazda na ňom je omnoho cennejšia ako jazda autom. Kôň je pomalší, ale môžeš si lepšie vychutnať svet okolo seba... Slovenské rozprávky môžu zaujať svojou jednoduchosťou. Sú takým malým koníkom. Doterajší ohlas je skvelý. Deti sa smejú, plačú, tešia sa a aj boja, dokonca ich pozerajú aj niekoľko krát za sebou. Kladný ohlas detí a ich pravdivé emócie je mi zadosťučinením za moju prácu. Lukáš Marhefka MM: V Goralských rozprávkach sú badateľné dobové slovenské exteriéry a interiéry. Kde ste natáčali? LM: Snažil som sa nakrúcať, predovšetkým, v nádhernom Zamagurí, v ktorom sa nachádza Pieninský národný park. Slovenským filmárom je určite známa obec Osturňa, kde sa nakrúcalo niekoľko filmov, a napokon aj ten môj. Z filmu sa dajú rozpoznať múry Kláštora kartuziánov v dedinke Červený Kláštor, kde sa nakrúcal aj Lietajúci Cyprián. Chalúpky som nakrútil v skanzene v Starej Ľubovni a atmosféry so nasnímal z kopca, ktorý sa vyníma nad obcou Lesnica. Nakoniec sme nakrúcali ešte v jednej chalúpke v malej obci Zálesie. Lukáš Marhefka MM: Vzhľadom na to, že Goralské rozprávky majú pomerne silný regionálny podtext, našiel si pomoc aj medzi „svojimi rodákmi“ či zaujali skôr postoj nezáujmu? LM: Stretol som sa s obrovským záujmom a podporou. Film bol financovaný len z financií dvadsiatich piatich sponzorov. Viac ako polovica z nich pochádza práve so Zamaguria. Vo veľkej miere mi pomáhalo aj moje rodné mesto Spišská Stará Ves. Polovicu filmového štábu tvorili moji kamaráti a známi zo Zamaguria. Kino, ktoré v Spišskej Starej Vsi stojí už hádam 20 rokov taký „nátresk“ ešte nezažilo. Úžasný pocit. MM: Okrem filmu sa venuješ aj divadlu. Povedz nám, ako sa Ti podarilo zostaviť súbor ochotníckych hercov? Je to ešte v dnešnej dobe peňazí a reklamy možné? LM: Oslovil som niekoľko ľudí a im sa tá myšlienka zapáčila. Nebolo to nič náročné. Ľudí musíš vedieť nielen osloviť, ale vedieť ich predovšetkým motivovať. Myslím si, že neľutujú, že sú dnes v RAMAGU, ktoré produkuje filmy, pripravuje divadelné predstavenia, vydáva periodickú tlač a pôsobí vo všetkom možnom. Na margo reklamy a peňazí, nepredstavuj si, prosím, prácu mimo veľkých miest ako niečo, čo je mimo reality. Ako niečo, čo tu stojí polomŕtve a teší sa, že vôbec existuje. Nie sme divadlo, ktoré je rado, že má vôbec svoju klubovňu. Sme divadlo, ktoré reálne pracuje, funguje a zarába na seba. Skutočne však musíme poriadne „ makať“, aby sme pokryli svoje náklady. Lukáš Marhefka MM: V regióne Zamaguria je Tvoje divadlo RAMAGU široko-ďaleko jediné. S akým diváckym ohlasom sa stretávate? LM: Máme takmer vždy plnú sálu. Pomaly sa dostavili aj nejaké divadelné ocenenia. Takže sme naozaj spokojní. Lukáš Marhefka MM: Aké sú Tvoje plány do budúcna? Plánuješ pokračovať v rozprávkach? LM: Samozrejme. Je to žáner, ktorý mám najradšej. Mám momentálne jednu rozprávku pripravenú na nakrúcanie, čakám však na finančnú injekciu, takže uvidíme. Plán, ktorý by som však chcel raz zrealizovať, respektíve túžbu, je stať sa o niekoľko desiatok rokov skutočným umelcom, ktorý si bude môcť pokojne povedať, že niečo urobil pre krajinu a región, v ktorom sa narodil, a ktorý ho vychoval. To by malo byť motiváciou pre každého z nás. Určite by bol vtedy svet ako z rozprávky... MM: Ďakujem za rozhovor a držíme Ti palce. Zdroj:  MovieMania.sk Foto © archív LM

Súvisiace články

Na doraz

Na doraz

Čo by ste urobili, keby vám uniesli vlastné dieťa? Respektíve, čo by ste urobili, ak by ste vedeli, že ešte môžete zasiahnuť a zmariť...