Gombíková vojna (Nouvelle guerre des boutons, La)
Gombíková vojna je treťou filmovou adaptáciu rovnomenného románu Louisa Pergauda. Francúzi ho sfilmovali už v roku 1962. Verzia z 94-tého je britsko-francúzsko-japonskou koprodukciou a pod tú poslednú /2011/ sa opäť podpísali Francúzi, konkrétne režisér Christophe Barratier /Slávici v klietke, 2004/.
Nosná líniu tvoria “Lovreňáci“ a “Velraňáci“, chlapci z dvoch susedných dedín, ktorí vedú medzi sebou bitvy. I keď sa snažia brať súboje vážne, stále ide o atmosféru detských šibalstiev, z ktorých si berú trofeje v podobe gombíkov a šnúrok od topánok. Táto gombíková vojna prebieha paralelne so skutočnými bojmi počas druhej svetovej vojny. Je tu vyobrazený motív prenasledovania Židov, a to v príchode židovského dievčaťa Violette, ktoré pred transportom ukrýva kvetinárka Simone /Laetitia Casta/. Violette sa zapáči vodcovi Lovreňákov, Lebracovi /Jean Texier/. Najviac ho ale zaujímajú vojenské stratégie, ktoré by mohol uplatniť v súbojoch. Zároveň pohŕda svojím otcom /Kad Merad/, pretože nebojuje na fronte ako iní statoční vojaci. Jeho postoj sa však zmení vo chvíli, keď zistí, že obaja rodičia sú členmi tajnej odbojárskej skupiny. Samotný Lebrac tiež preukáže svoje hrdinstvo, keď sa snaží chrániť Violette. Vtedy mu nečakane pomôže aj vodca nepriateľskej partie chlapcov L´Aztec /Thomas Goldberg/, s ktorým nachádza skutočného nepriateľa – nacistickú ideológiu.
Barratier na rozdiel od predchádzajúcich verzií pridáva do príbehu líniu prenasledovania Židov, na ktorej sa intenzívnejšie odvíja aj motívy lásky. I keď sa Barratier snažil o isté inovácie a nie iba čisté kopírovanie knižného originálu či filmového spracovania z roku 1962, je takéto rozšírenie deja podľa mňa zbytočné a narúša to, čo je v spomínaných verziách najsilnejšie – nostalgiu plynúcu z chlapčenských šibalstiev. Tá človeka okamžite vtiahne až sa jej nechce pustiť. V tomto prípade som sa ale púšťala často. Najmä v prípade milostnej vsuvky medzi učiteľom a kvetinárkou. Ak by Barratier vyabstrahoval tento motív, pravdepodobne by som ostatné obohatenie deja znášala lepšie. Ale aj tak sa stále nemôžem ubrániť otázke: „Načo vôbec nakrútil tento film?“
Nehovoriac o najväčšom deficite – hudbe. V porovnaní so Slávikmi v klietke si ju dovolím označiť ako fiasko. Pripomína totiž americké dobrodružné filmy o hovoriacich šteniatkach. Hereckým výkonom niet čo vyčítať, /malý Gibus je opäť rozkošný/. Ale aj v tomto prípade mohol režisér ubrať, pretože niektoré scény pôsobia až vtieravo. Možno mám nedostatočne vyvinutý zmysel pre patetické spomalené zábery, kde herečke vejú vlasy v povetrí. Ale záber na Simone, idúcej na bicykli skutočne pripomína jednu z tých klišé reklám, podľa ktorej si tovar musíte kúpiť, aj keď ho vôbec nepotrebujete. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Contiental Film
