Ivan Mistrík - talentovaný romantik

28.1.2013|-jr-|
Ivan Mistrík - talentovaný romantik (15. 10. 1935, Bratislava, Československo – 8. 6. 1982, Bratislava, Československo) Na prvý pohľad mal všetko. Bol miláčikom divákov, obľúbeným kolegom a hercom, o ktorého sa zaujímal každý režisér. Úspešná kariéra však Ivanovi Mistríkovi nestačila byť náplasťou na bolesť a trápenia, čo ho sprevádzali v súkromí. Narodil sa 15. októbra 1935 a v Európe pomaly vypukla druhá svetová vojna. Jeho otec nezaváhal a evakuoval rodinu do Tŕnia pri Zvolene. Život na vidieku Ivana Mistríka očaril, dokonca uvažoval o tom, že bude mlynárskym pomocníkom. Návrat do Bratislavy však zmenil jeho detské plány. V roku 1946 absolvoval konkurz do Rozhlasovej hereckej družiny a jeho talent si všimol Andrej Bagar. Režiséra neodradili ani Mistríkove sykavky! Rečová chybička krásy sa stala časom jeho charakteristickým sympatickým znakom. V rokoch 1949-1951 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. V roku 1951 pôsobil ako kultúrnopropagačný referent v bratislavskom Slovnafte. Kariéru začínal v Dedinskom divadle v Bratislave, odkiaľ sa presunul do zvolenského divadla Jozefa Gregora-Tajovského. Po 13 sezónach na bratislavskej Novej scéne napokon zakotvil v roku 1966 v SND. Na javisku bol famózny, „sedeli“ mu senzibilní hrdinovia konfrontovaní s drsným svetom. Spomeňme si jeho postavy Knieža Myškin v inscenácii Idiot. Zahral si tiež Trofimova v Čechovovom Višňovom sade a Viktora Žiaranského v Maríne Havranovej od Ivana Stodolu. Mistrík využil svoj talent aj v Dürrenmattovom Kráľovi Jánovi a v Bukovčanovej dráme Sneh nad limbou, v úlohe Marca Pola v O´Neillovej hre Miliónový Marco z roku 1975 a o rok neskôr bol Leščom v Gorkého hre Poslední. Pri hraní využíval jemné gestá a mimiku, typický bol jeho maximálne civilný prejav. Francúzi mali lámača sŕdc Gérarda Phillipa, v našich končinách bol jeho rovnocenne šarmantným konkurentom práve Ivan Mistrík. S chlapčenskou plachosťou zapôsobil aj na oko televíznej a filmovej kamery. Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1950 vo filme Ondreja Jariabka Kozie mlieko (1950) a zahral si tu po boku Hany Melíčkovej, Ctibora Filčíka či Ladislava Chudíka. V začiatkoch svojej filmovej tvorby sa objavoval hlavne vo filmoch s vojnovou tematikou ako Štyridsaťštyri (1957), v uznávanom filme Jiřího Weissa Rómeo, Júlia a tma (1959), ďalej Kapitán Dabač (1959), Vyšší princíp (1960) alebo Smrť sa volá Engelchen (1960). Z neskorších diel je treba spomenúť hlavne populárne filmy s prostredia chatárov vo Vysokých Tatrách Medená veža (1970) a jej pokračovanie Orlie pierko (1971). V roku 1977 sa stáva držiteľom čestného titulu zaslúžilý umelec a o štyri roky neskôr dostáva zase Cenu Andreja Bagara. V televízii účinkoval od roku 1959 a vytvoril asi 100 postáv v dielach Balada o Vojtovej Maríne (1964), Mrtvi nespievajú (1965), Canarisova krvavá hviezda (1966), Sedem svedkov (1967), Balada o siedmich obesených (1968), Portrét Doriana Graya (1969), Bašta (1969), Parížskí mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975), Stroskotanie Danubia (1976), Útek zo Zlatej krajiny (1977), Stôl pre štrnástich (1978) a i. Práve v lete v roku 1977 mu osud zasadil prvú veľkú ranu. Zo smrti prvej manželky Heleny Kolátovej, ktorá zomrela na dovolenke sa zrejme nikdy celkom nespamätal. Na dvoch synov, Ivana a Michala, zostal sám. Potom hercovu cestu skrížila o desať rokov mladšia speváčka Marika Klesniaková. Keďže žila v USA, oslovil ju, či by nedoučovala chlapcov angličtinu. Preskočila medzi nimi iskra, zobrali sa a mali syna Jána. Ivan bol vraj extrémne žiarlivý, Marika ho provokovala...veľa šťastia si bok po boku neužili. Ivan Mistrík Ivan Mistrík bol bohém s mäkkým srdcom. A takí nedokážu uniesť bolesť zo sklamania. Utápal sa v pohárikoch alkoholu a dusil v množstvách cigariet. Nikdy to nebolo na úkor práce, za každých okolností bol profesionál. „A nieto konca môjho smútku...“ z jeho repliky v Lermontovovom Démonovi behá mráz po chrbte. Že takto naozaj trpel, netušili ani jeho kolegovia – priatelia. Blízko mal k Štefanovi Kvietikovi či Ivanovi Rajniakovi. S nimi si zamiloval poľovačky. Na konci predstavenia si často vychutnával búrlivý obdivný potlesk. Jeho osobnú drámu ukončil 8. júna 1982 výstrel z pušky v jeho byte na námestí SNP pred očami manželky a syna. Pri smrti mal v krvi 3,5 promile alkoholu. Zomrel v produktívnom veku, v čase najväčšej hereckej slávy. O rok neskôr mu na treťom ročníku Súťažnej prehliadky filmov a televíznych programov s bezpečnostnou tematikou Terezín 1983, udelili in memoriam cenu za najlepší herecký výkon vo filme Pražská terčovnica (1982). Herec Juraj Slezáček sa neskôr o ňom vyjadril takto: ,,Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík - neviem si predstaviť kým a čím." Filmografia Ivana Mistríka: Mladé srdcia (1952), Čert nespí (1952), Šťastie príde v nedeľu (1958), Vstup zakázán (1959), Jarní povětří (1960), Polnočná omša (1962), Bílá oblaka (1962), Tvár v okne (1963), Archimedov zákon (1964), Smrť prichádza v daždi (1965), Zmluva s diablom (1967), Vreckári (1967), Muž, ktorý luže (1968), Maratón (1968), Hľadači svetla (1971), Povstalo s národom (1972), Človek na moste (1972), Trofej neznámeho strelca (1974), Do zbrane, kuruci! (1974), Život na úteku (1975), Do posledného dychu (1976), Súkromná vojna (1977), Sneh pod nohami (1978), Poéma o svedomí I. – II. (1978), Indiáni z Vetřova (1979), A pobežím až na kraj sveta (1979), Něco je ve vzduchu (1980), Tušenie (1982), Pomocník (1982).   Foto © archív

Súvisiace články