Je to iba vietor (Csak a szél)
Po Lone opäť dych vyrážajúci film režiséra Benedeka Fliegaufa. Minimalizovanými dialógmi a akciou dokáže na diváka neskutočne silno zapôsobiť. Iste, dojem môže čiastočne umocňovať aj fakt, že príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou spred niekoľkých rokov, kedy si rasové útoky na rómsku komunitu v Maďarsku vyžiadali niekoľko obetí. Avšak to, čo spôsobom vyobrazenia predvádza Fliegauf sa dá jednoznačne nazvať umom.
Rómska rodina žijúca v gete mimo mesta je poznačená čerstvými útokmi na susedov, ktorí boli surovo zavraždení. Tieto rasovo motivované “nájazdy“ desia celú komunitu. Príbeh zachytáva jeden deň rodiny, kde každý člen má svoje vlastné prežívanie. Matka ráno vstáva do práce, po ktorej nasleduje ďalšia práca. Čelí ponižovaniu zo strany nadriadeného; dozvukom minulosti, kedy pravdepodobne holdovala alkoholu a návštevám úžerníkov. Okrem toho sa snaží postarať o dve deti a chorého otca. Zodpovedná dcéra trávi deň v škole a starostlivosťou o kamarátku zo susedstva, zatiaľ čo jej mladší brat preferuje túlanie sa po okolitom lese a dopĺňanie zásob do svojho bunkra. Navonok všedný deň. Citeľné je však všadeprítomné napätie z možného nebezpečenstva.
Jedným zo samých kladov je, že film nemoralizuje. Nenachádza sa tu ani idealizovanie, ospravedlňovanie či vnucovaný sentiment. Rómovia a belosi nie sú rozdelení na zlých a dobrých či naopak. Rozdiely badať v rámci samotných etník, kde sa niektorí snažia žiť poctivo; iní úplne rezignujú; jedni sú slušní; nápomocní; druhí povýšeneckí a nenávistní... Generalizovať preto žiadnu skupinu nemožno. Zároveň ani kategorizovať na tých, ktorí majú byť zavraždení a ktorí ušetrení, ako vyplýva z dialógu policajtov v opustenej chatrči. No nastáva otázka, či by sme sa spolu s režisérom nestali takýmito “sudcami“ v prípade, že by postavy boli neprispôsobivé a agresívne...? Nerobíme to niekedy v reáli? Už len podobným schvaľovaním násilia sa možno stať jeho nepriamou súčasťou.
Najväčšiu zásluhu pripisujem kamere, ktorá sa po celú dobu drží v tesnej blízkosti postáv. Identifikácia s nimi tak silnie. Pocit úzkosti a napätia je výrazne citeľný, nakoľko nevieme, čo sa môže diať mimo záber. Rovnako sa cítia samotné postavy, ktoré sú neustále v strehu a netušia, či na ne práve nestriehnu útočníci.
Atmosféru dokresľujú aj reálne svetelné podmienky letom osvetlenej prírody či skromné tmavé príbytky. Tiché, dlhé scény, počas ktorých postavy putujú dňom, každá svojim spôsobom; budujú útočisko /bunker, ilúzie o odchode do Kanady.../, prežívajú svoj posledný deň. Voľbu nehercov taktiež schvaľujem. Myslím, že v reálnom živote je podobných príbehov také množstvo, že inému vyobrazeniu by sa ťažšie uverilo.
Neskutočne pôsobivý film. Priznám, že i keď som daný záver filmu tak trochu očakávala, doslova som pri ňom stuhla. Ťažoba sa dokáže niesť ešte dlho po ňom. Ide ale o druh ťažoby, ktorý má svoje opodstatnenie. Minimálne vo vyhodnocovaní diania okolo, najmä čo sa týka predsudkov, surovosti a násilia. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © ASFK
