Pád Bieleho domu
V časoch, keď je kórejská hrozba omnoho väčším strašiakom ako náboženský terorizmus, prichádza do kín film, v ktorom to naplno schytá hneď najstráženejšia budova na svete. Úhlavným nepriateľom č. 1 sú tento raz šialení separatisti zo Severnej Kórei, kde samovražedných moslimov vystriedali ázijskí kamikaze rytieri. Film nemal takmer žiadnu propagáciou a ruku na srdce, kto z vás vôbec registroval prípravu tejto akčnej pecky? Pre realistov len úsmevný štandard „rychlokvasených“ hollywoodskych trhákov, zato pre konšpirátorov parádny dôvod na horlivú diskusiu. V tejto recenzii nebudem riešiť politickú propagandu ani výraznú snahu ovplyvniť ako názor spoločnosti, tak aj ostražitosť nepriateľa, pretože by som musel výrazne znížiť hodnotenie, a to si táto pomerne vydarená akčná jazda rozhodne nezaslúži. Poslednou myšlienkou k politickej zainteresovanosti (rád by som poznal mená pravých producentov) bude len tvrdenie, že Pád Bieleho domu sa s veľkým množstvom nadsadenia podobá na tvorbu jednej nemenovanej nemeckej režisérky zo 40. rokov minulého storočia. Preto radšej zabudnime na politiku a poďme sa venovať samotnému filmu.
Mnohých divákov poteší, že sa do kín opäť raz dostala slušná akčná záležitosť v štýle "one man show", aká k nám už pekných pár sezón nezavítala. Teda určite nie v takej mohutnosti. Samotné plagáty naznačovali, že budeme opäť svedkami veľkolepej oslavy amerického hrdinstva, patriotizmu a hudobného pátosu à la USA, presne podľa schémy tohto typu filmov. Americkí hrdinovia by bez týchto pravidiel pravdepodobne neprežili. Ako som už spomínal vyššie, film má pravdepodobne trochu iný cieľ, no zápletka je čistokrvne hollywoodska. Mike Banning (charizmatický Gerard Butler) je jedným z najlepších veliteľov prezidentskej ochranky. Všetko sa však zmení, keď pri nešťastnom presune prezidentskej rodiny zahynie prvá dáma USA. Mike je odrazu degradovaný na rádovú kancelársku krysu s nevyužitým potenciálom, ktorá čaká na svoju druhú šancu. Tento status vydedenca však nič nemení na tom, že má aj naďalej veľmi blízky vzťah s prezidentovým synom Connorom. Ako to už pri podobných osudoch a schematických scenároch býva, Mikeovo manželstvo zažíva krízu, priateľstvá sú pre neho na míle vzdialené, a k tomu všetkému ho stále zožiera zlyhanie onej osudnej noci, kedy sa musel rozhodnúť medzi prezidentom a jeho prvou dámou. Na svoju druhú šancu nemusel čakať dlho. O necelé dva roky, keď sa nejakým nevysvetliteľným spôsobom podarí kórejským teroristom preniknúť až k samotnému prezidentovi a Biely dom je pod paľbou, Mike neváha a využíva jedinečný moment chaosu. Odrazu sa javí ako jediná nádej pre záchranu prezidenta, jeho syna a celosvetového mieru.
Je zrejmé, že dej prekypuje poriadnou dávkou klišé a spomínaného pátosu. Na podobné záležitosti sme však zo západu zvyknutí, a preto ak si nepotrpíte na dramatickejšie vojnové záležitostiach typu Čierny jastrab zostrelený, budete si túto akčnú jazdu parádne užívať. Samotná zápletka znie možno ako to najprevarenejšie klišé, ale netreba zabúdať, že ma slúžiť len ako dôvod na premiestnenie tej správnej osoby na správne miesto so správnou motiváciou. Omnoho chytľavejší je samotný útok na Biely dom.
Myšlienka napadnutia a zdevastovania amerického prezidentského sídla je proste filmová tutovka. Mrazivosť a neslýchanosť tohto činu sa tvorcom podarilo vcelku šikovne podchytiť. Svojim spôsobom pripomína osudovosť Pearl Harbouru v mierne odľahčenejšom tóne a výrazne kinetickejšej akcii. Takmer polhodinový mohutne ozvučený vojenský útok separatistov na pýchu Washingtonu berie dych. Nesmiete sa pýtať, ako je to všetko vôbec možné, kde zmizli všemocné tajné služby a ako sa podarilo dostať toľko vojenskej techniky a akcie schopných ľudí do najstráženejšej oblasti mesta. Podstatou je, že sa to všetko deje a môžeme to vidieť na vlastné oči. Na ničom inom nezáleží. Zvlášť, keď sa dostatočne investovalo na vizuálne triky a drahé lokácie. Realita tu určite nehrá hlavnú úlohu a krvou či surovejším násilím sa rozhodne nešetrí. Ako to v podobných filmoch býva, nutnosťou je rovnako odmyslieť si „nesmrteľnosť“ hlavného hrdinu. V tomto prípade sa však režisér trochu posnažil a Gerard Butler dostal poriadne zabrať. Mikeova šťastena a jeho správanie sa je o štipku uveriteľnejšie a stráviteľnejšie aj pre racionálne uvažujúce publikum.
Antoine Fuqua sa snaží dokázať, že je kvalitným a remeselne zručným režisérom a má na to pravdepodobne aj svoje dôvody. Človek zodpovedný za veľmi známy a najmä kvalitný krimi triler Training Day natočil od roku 2007 akurát Ostreľovača s Markom Wahlbergom a jednu veľmi priemernú žánrovku Najlepší z Brooklynu ešte z roku 2009. Okrem toho jeden nič nehovoriaci televízny projekt ho dostal na dlhšiu dobu do zabudnutia, a tak sa nechal ukecať na poriadne akčné peklo, na ktoré ma tento režisér rozhodne talent. Strih drží znesiteľne na uzde. Akčné scény, nech sú akokoľvek vo veľkom, vytvárajú dojem skutočného útoku a divák nestráca v akcii prehľad. Užíval som si každý moment a od samotného začiatku som s Mikeom sympatizoval. Správna motivácia hrdinu ako aj diváka robí veľké veci, ktorými by sa dali zakryť aj väčšie nedokonalosti než akými disponuje Pád Bieleho domu.
Veľkým plusom je prítomnosť charizmatického Gerarda Butlera, ktorý sa nám pomaličky udomácňuje v akčnom žánri. Sem-tam poblázni dámske srdcia v nejakej odľahčenej komédii, a tak sa zatiaľ úspešne vyhýba škatuľke akčného hrdinu, ktorá má v dnešnej dobe bohužiaľ veľmi krátku záručnú dobu. Aspoň, že scenár v jeho prípade nešetril gagmi. Aj to je dôkazom toho, že má ísť v prvom rade o relax, nech sa jedná o akokoľvek vážnu tému.
Tvorcom sa celkovo podarilo prilákať pomerne zvučné mená a dať im aké-také charaktery, čo je v podobných žánroch skôr výnimka ako pravidlo. Morgan Freman ako prezidentov hovorca a následný dočasný prezident už jednoducho nesmie chýbať v politicky ladených snímkoch. Aj napriek jeho vysokému veku vidíme tohto sympaťáka na plátnach kín čoraz častejšie. Už o pár dní sa bude spolu s Tomom Cruiseom preháňať po zdevastovanej matičke Zemi v očakávanej sci-fi Nevedomí. Úlohy samotného prezidenta Benjamina Ashera (tiež ste si povšimli krstné meno?) USA sa zhostil čoraz obsadzovanejší Aaron Eckhart. Scenár mu nadelil síce len zopár fráz a politického klišé, no pár úvodných momentov a srdcervúce vydieranie zvládol ľavou zadnou. Ostatné postavy už jednoducho nemali veľkú šancu. Museli uhnúť hutnej akciia a až na tých pár replík čo prehodia, sú už len do počtu.
Celkovo sa teda tvorcom podarilo vypotiť poctivú žánrovku plnú akcie a politickej propagandy. Tá väčšine publika síce neublíži, no niekomu sa vzhľadom na aktuálne dianie vo svete môže táto agitka trochu priečiť. Scenár sa nám síce snaží priblížiť tiež motiváciu separatistov, avšak len v rámci nutnej korektnosti. Pridajte si k tomu záverečné veľkohubé reči plné chvály a počiatočné nadšenie mierne vychladne. V každom prípade pri momentálnej chudobe v kinách je Pád Bieleho domu príjemným žánrovým osviežením, ktoré stojí možno aj za opakované pozretie.
