Drsný chlapík Lino Ventura

narodený : 14.7. 1919 - Parma ( Taliansko )

zomrel: 22.10. 1987 - Saint Cloud ( Paríž, Francúzsko )

Odišiel náhle, 22. októbra 1987 v parížskej štvrti Saint Cloud vo veku 68
rokov na zlyhanie srdca. Do poslednej chvíle udivoval svojich známych
i najbližších na svoj vek dokonalou fyzickou kondíciou i psychickou
sviežosťou. Deň pred svojou smrťou navštívil s manželkou svojich priateľov
na parížskom predmestí. Nikoho vtedy nenapadlo, že ho vidia naposledy, tým
skôr že onoho večera bol v dobrej nálade a hýril vtipom.

Lino Ventura, jeden z najpopulárnejších a najobľúbenejších francúzskych
hercov sa narodil v severnom Taliansku – v Parme 14. júla 1919. Charakter
mnohých jeho filmových postáv predznamenalo jeho trpké detstvo, sám Ventura
hovoril že sa mu podarilo prežiť „hlad, strach, chlad“. Do Francúzska
prišiel Ventura ako šesťročný a prežil osud dieťaťa z emigrantskej rodiny,
pretože v taliansku jeho rodina nenašla dosť prostriedkov na obživu, a tiež
jeho otec nesúhlasil s talianskym fašizmom. Na toto obdobie nespomína rád –
v škole sa mu posmievali, veď nevedel poriadne po francúzsky. Malý Lino sa
bránil päsťami a z toho dôvodu ho dvakrát vylúčili zo školy.

Ako 9 – ročný zanechal školu a začal pracovať v továrni a tým pomáhal
zarábať na živobytie.

Prešiel dlhým radom zamestnaní – napr. kamelot, pikolík, montér
a v dospelosti vynikol v profesionálnej ťažkej atletike – najprv ako boxer,
potom sa stal medzinárodne uznávaným borcom v gréckorímskom zápase ako Lino
Borrini ( bolo to dievčenské priezvisko jeho matky, a jeho otec sa
samozrejme volal Ventura ). V roku 1950 sa dokonca stal majstrom Európy
v poloťažkej váhe. Jeho sľubná športová kariéra však skončila smolou – v
jednom zápase pri páde utrpel komplikovanú zlomeninu nohy a po uzdravení už
neprichádzalo do úvahy aby sa venoval športu profesionálne.

Ventura začal pracovať ako organizátor športových zápasov v Paríži a tu si
jeho fyzický vzhľad v roku 1953 všimol Mark Maurett – šéf produkcie filmovej
spoločnosti Gaumont, a tak sa Lino Ventura až vo veku 34 rokov stal hercom,
keď debutoval ako neherec v malej úlohe po boku Jeana Gabina
v thilleri: Touchez pas au grisbi ( Nesahajte na prachy, 1953 ).

A okamžite dokázal divákov presvedčiť. Sám Jean Gabin na adresu Venturovho
herectva nešetril chválou a nechcel veriť , že nie je profesionálny herec.
Herectvo Lina Venturu sa totiž vyznačovalo vierohodným civilným
prejavom. Dôvod je jednoduchý: Ventura nikdy predtým nehral vo filme ani
v divadle a tak divák nemal pocit že jeho herectvo je nacvičené, ale reálne.
Ventura v každej postave stvárňoval sám seba.

Druhý dôvod je ten, že začiatkom 50. rokov vo francúzsku bolo málo hercov
ktorí by mohli stelesňovať postavy odvážnych tvrdých mužov. V tom čase Jean
Gabin už patril ku staršej generácii a mladšia generácia hercov ako Jean
Paul Belmondo a Alain Delon prišla až koncom 50. rokov, a tak miesto pre
Lina Venturu bolo voľné.

Lino Ventura obvykle hrával drsných, neústupných silných mužov. Spočiatku
bol najčastejšie gangstrom, časom v jeho filmografii pribúdali úlohy
policajných inšpektorov. Bol to však paradox len zdanlivý. Jeho lumpi
i komisári totiž mali veľa spoločného: individualitu, svojrázne vyhranený
zmysel pre česť, tak či onak to boli samotári, ktorí si ťažkým životom
prebojovali svoj veľký diel zodpovednosti. Do týchto úloh Venturu
predurčovala jeho atletická postava a boxersky sformované črty tváre.
Nepatril medzi neporaziteľných hrdinov, ale nikdy sa nevzdával. Hral
v mnohých filmoch ktoré patria medzi komerčné snímky. Sám sa za
univerzálneho herca nepovažoval Nikdy nehral milenca v pravom slova
zmysle – na túto tému raz povedal: „Nemohol by som predstavovať nejakého
Dona Juana. Iste by sa všetci dobre pobavili. Stačí sa na mňa podívať
a každý hneď pochopí, že to nie je pre mňa. Hoci je Ava Gardnerová ženou
celkom podľa môjho vkusu, na plátne by som vedľa nej vyzeral ako surovec!“
Ventura obhajoval zdržanlivosť a silu náznaku, tvrdil že pozná sto iných
výrazov citu, než je až príliš často zneužívané bozkávanie.

V roku 1964 na filmovom festivale v Cannes patril Lino Ventura spolu
s Jeanom Paulom Belmondom medzi najväčšie hviezdy, keď ich spoločný film
Cent mille dollars au soleil ( 100 tisíc dolárov na slnku, 1964 )
získal cenu Zlatej vstupenky - čo sa udeľuje filmu, ktorý má najväčšiu
divácku návštevnosť. Ventura v ňom stvárňuje vodiča kamiónu
transsaharskej dopravy Hévreho, ktorý spolu so svojim parťákom na príkaz
zamestnávateľa prenasleduje svojho kolegu ( J.P.Belmondo ) , ktorý bol
predtým ukradol najnovší model kamiónu aj s nákladom.

Spomenuli sme už, že Ventura najčastejšie hral v komerčných filmoch
o ktorých umeleckej úrovni sa nedá príliš hovoriť. Preto sa aspoň zmienime
o tých filmoch Lina Venturu, ktoré boli preňho prelomové z hľadiska diváckej
úspešnosti, či kvôli zaujímavému deju stoja za zahliadnutie:

Dnes už legendárny film: Les Aventuries ( Dobrodruhovia, 1966 )
rozpráva o priateľstve Rolanda ( Ventura ) a Manua ( A. Delon ), novodobých
desperádov v lepšom slova zmysle. Opisuje priateľstvo natoľko skutočné, že
ho nenaruší ani príchod tajomnej Letície ( Johanka Simkusová ), ktorá ho
doplní na trojicu ľudí spojených romantickou láskou k dobrodružstvu. Prológ
ukazuje s humornou nádsadzkou osobné záujmy jednotlivých členov, potom
nasleduje vlastné hľadanie podmorského pokladu a boj o jeho udržanie proti
gangstrom, a nakoniec záverečné zúčtovanie, ktoré sa odohráva na morom
dopoly zatopenej pevnosti La Rochelle ( neskoršie sa tam natáčali súťaže
Pevnosť Boyard ).

Veľkému diváckemu úspechu sa tešil film Le Clan des Siciliens ( Sicílsky
klan, 1969 ) hlavne kvôli trojici hlavných predstaviteľov: Jean Gabin
ako Manalese - ctihodný starý patriarcha mafiánskeho klanu, Alain Delon ako
člen klanu Startet – zbrklý násilník s nebezpečným šarmom, zabúdajúci na
opatrnosť pokiaľ ide o sex a peniaze. A nakoniec Lino Ventura ako komisár Le
Goff, prenasledovateľ a rovnocenný protihráč šéfa klanu.

Zaujímavý príbeh obsahuje film Dernier domicile connu ( Posledná adresa,
1969 ). Jeho hrdinom je čestný a nekompromisný policajt Leonetti (
Ventura ), ktorý sa z pochôdzkára vypracoval až na vrchného inšpektora
parížskej kriminálky, vyznamenaného Čestnou légiou. Jednej noci keď sa
vracia zo služby, začuje dievčenské volanie o pomoc, zakročí a opitého
násilníka pošle na krvnú skúšku. Jeho vychvaľovaniu že je synom známeho
advokáta, nevenuje najmenšiu pozornosť. Vzápätí sa z toho prípadu vyvinie
nechutná aféra: zručný advokát s pomocou podplateného lekára nielenže
dokáže, že jeho syn nielenže nebol pod vplyvom alkoholu, ale naopak že bol
Leonettim stýraný. A tak je Leonetti „odložený“ k poriadkovej službe.

Jednu z mála svojich komediálnych úloh si Ventura zahral v roku 1971 po boku
Brigitte Bardotovej vo filme Boulevard du Rhum ( Rumový bulvár ), kde
stvárnil postavu ostrieľaného morského vlka, pašujúceho alkohol do USA
v čase prohibície.

Úplne odlišného žánru je film Joe Valachi: I segreti di Cosa Nostra (
Valachiho svedectvo, 1972 ), vychádzajúci zo skutočnej udalosti,
kt. sa odohrala v USA v 50. rokoch. Film je nakrútený ako kronika, ktorú
rozpráva osobný šofér mafiánskeho bossa a zradca Joe Valachi ( Charles
Bronson ) , ktorý udá desiatky členov organizácie Cosa Nostra, medzi nimi aj
krstného otca Vita Genoveseho ( L. Ventura ) a ešte aj súhlasí s priamym
televíznym prenosom súdneho procesu.

Vrcholom vo Venturovej sérii inšpektorov je inšpektor Rogas – „eso“ rímskej
polície, vo filme talianskeho režiséra Francesca Rosiho:
Cadaveri eccelenti ( Ctihodné mŕtvoly, 1975 ).

Režisér Francesco Rosi je známy svojou sériou filmov podľa skutočných
udalostí seriózne sa zaoberajúcich problematikou talianskej mafie
a terorizmu ( napr. filmy Salvatore Giuliano, Ruky nad mestom, Prípad
Mattei, Lucky Luciano, a iné. ). Jeho film Ctihodné mŕtvoly začína vraždou
neapolského prokurátora, po ktorej nasleduje niekoľko ďalších atentátov na
predstaviteľov justície. Inšpektor Rogas zúfalo pátra, ale postupom času
príde na rad podivných úkazov: predpokladaný vrah nemusí byť vôbec
páchateľom, alebo koná v cudzom záujme, alebo dokonca vôbec neexistuje.
Rogas pomaly odhaľuje štruktúru sprisahania siahajúceho do najvyšších
vládnych miest. Rogasovo rozčarovanie vyvrcholí v scéne stretnutia
s predsedom Najvyššieho súdu ( Max von Sydow ) , ktorému chce referovať
o svojich výsledkoch, no predseda ho odbije svojim stanoviskom že „jedinou
možnou spravodlivosťou je potlačenie protivníka.“ Nakoniec je zavraždený sám
predseda Najvyššieho súdu.

O tri roky neskôr v r. 1978 je Ventura vo filme s prvkami sci-fi
a hororu The Medusa Touch ( Dotyk medúzy ) parížskym
inšpektorom Brunelom, ktorý je počas svojej stáže v Londýne poverený
vyšetrovaním pokusu o vraždu šialeného spisovateľa ( Richard Burton ) ,
ktorý je obdarený silnými psychokinetickými schopnosťami, a aj z nemocničnej
izby kde leží v kóme je silou mysle schopný spôsobovať katastrofy ako
haváriu lietadla, pád katedrály..a pod.

Medzi posledné filmy s Linom Venturom, ktoré sme mali možnosť vidieť
v našich kinách patria filmy Les Misérables ( Úbožiaci, 1982 )
- réžia Robert Hossein, nakrútený podľa románu Victora Huga: Bedári. Ventura
si v ňom zahral postavu Jeana Valjeana. A film I 100 giorni di
Palermo ( 100 dní v Palerme, 1983 ) nakrútenom podľa skutočnej udalosti.
Ventura tu stvárnil generála Dalla Chiesu – prefekta mesta Palermo, ktorý vo
svojej funkcii zotrval presne 100 dní v roku 1982, kým bol zavraždený,
pretože sa mu podarilo odhaliť spojenie mafie s vládou.

Lino Ventura ktorý celý život nenávidel boháčov a snobov a odmietal
vyznamenania a ceny ( „Na vojne som sedel vo väzení pretože som odmietol
povýšenie na slobodníka. Nechcem byť ani prezidentom, ani sudcom, ani
slobodníkom, nechcem žiadnu medailu. Preto to predsa nerobím.“ ),
krátko pred svojou smrťou v r. 1987 s hrdosťou stál po boku svojej manželky
Odette ( mal s ňou 4 deti ) ,ktorá prevzala Rád Čestnej légie za
charitatívnu činnosť (z vlastných úspor postavili a viedli
útulok pre postihnuté deti ).

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook