Mzda strachu (Le Salaire de la peur)
Le Salaire de la peur čiže Mzda strachu, majstra žánru Henri-Georges Clouzota z roku 1953 je dnes už klasickým thrillerom, prelomovým dielom tohto žánru, film z ktorého čerpá inšpiráciu nejedno novšie dielo. Ide o dobrodružnú drámu, adaptáciu literárnej predlohy, ktorá prináša v konvenciách klasického žánru filozofickú a morálnu výpoveď o osudoch dnešného človeka.
Námetom pre vznik filmu bol rovnomenný román Mzda strachu francúzskeho spisovateľa Georgesa Arnauda a treba povedať, že ide o veľmi vydarenú verziu sfilmovaného románu. Dej filmu sa pridržiava románovej predlohy mimoriadne verne.
Príbeh filmu je neuveriteľne prostý: Odohráva sa v Bohom i ľuďmi zabudnutom, zastrčenom fiktívnom mestečku Las Piedras v Južnej Amerike – v bližšie nemenovanej krajine. Podľa románu má ísť o Guatemalu. No dej filmu ako aj vtedajšie dobové filmové recenzie sú sporné – niektoré hovoria o Guatemale, iné zasa o Venezuele. ( môj osobný názor hovorí za Venezuelu: kde inde je v Južnej Amerike toľko ropných polí? Okrem toho Andské rameno – pohorie Východná Kordillera sa ťahá smerom z Peru až k pobrežiu Venezuely ). Ani svetielko neprežiari život rôznych skrachovaných existencií, ktoré svoj pozemský čas musia proti svojej vôli tráviť v tejto zapadnutej diere kde je to „ako vo väzení: ľahko sem a ťažko von“. V oblasti je len jeden zdroj peňazí – petrolejárska firma, ktorá prácu ale väčšinou neponúka, pretože firmou nie je nik iný, než americký ropný koncern Southern Oil Company ovládajúci nielen mesto, ale aj celú oblasť.
V tomto zapadákove sa tak ako mnoho ľudí predtým, z rôznych dôvodov omylom ocitne bez financií skupinka mužov, najčastejšie na úteku pred zákonom. Las Piedras považovali niečo ako za prestupnú stanicu, kde chceli stráviť len pár dní, za spôsob ako sa cez tretiu krajinu dostať do bezpečia – niekam do bohatšej Argentíny či Brazílie. Na svoje zdesenie však tak ako mnoho iných predtým, zistili že sa ocitli v pasci odkiaľ niet návratu. Cesty ani železnica neexistujú, a cena letenky je nad ľudské sily, nehovoriac o tom, že tunajší domorodci sú roky bez práce.
Prvá polovica filmu sa odohráva v ospanlivom, zdĺhavom ba až nudnom tempe, čo však bol režisérov zámer – príprava na druhu polovicu, ktorá divákovi berie dych. Podrobný opis zapadnutej diery Las Piedras má diváka zoznámiť s bezútešnosťou a zúfalstvom miestnych obyvateľov. Ukazuje hlavné námestie s jediným slušnejším barom, poštou, dookola drevené a plechové chatrče. Cesty tvorí akási blatistá kaša, ktorá je nepríjemná tým skôr, že mestečko nemá kanalizáciu. Okrem letiska je tu aj pracovný tábor spomenutej ropnej spoločnosti s vlastnými obchodmi a dokonca nemocnicou, ktorý je však obohnaný ostnatým drôtom a zamestnáva iba Američanov. Všade sa potuluje množstvo otrhaných vagabundov, medzi ktorých sa zaradia aj hlavní hrdinovia, bezvýsledne sa pokúšajúci zohnať prácu aby mohli vypadnúť z tejto diery. Jediným zdrojom zábavy je spomenutý miestny bar, v ktorom napriek jeho bohatému menu býva najčastejšou objednávkou iba pohár vody – pretože tento je zadarmo. Zúfalstvo len vystihuje scéna, keď sa neskoršie jeden z vyradených neúspešných kandidátov na šoféra Bernardo ( Luis De Lima ), o pár hodín potom, čo sa dozvedel, že neuspel obesil v blízkej záhrade.
Scéna z filmu Mzda strachu (Le Salaire de la peur, 1953)
Existenciálna dráma, ktorou Mzda strachu nepochybne je, by nikdy nebola taká účinná, keby jazda nebola dramaticky náležíte pripravená: Aspoň štvrtinu filmu zaberá starostlivé odkrývanie charakterov:
MARIO ( Yves Montand )
Mario, pochádzajúci z Paríža patrí medzi miestnych frajerov a povaľačov. Žije v jednom lepšom baraku spolu so svojim kamarátom Sicílčanom Luigim ( Folco Lulli ) a naoko kašle na lásku miestnej krásky Lindy ( Vera Clouzot ) pracujúcej ako servírka v spomenutom bare. S príchodom gangstra Joa ( Charles Vanel ) v ktorom Mario spočiatku vidí svoj vzor a snaží sa s nim priateliť, sa začína trhať priateľstvo medzi Mariom a Luigim a Mario sa tiež správa tvrdo aj k Linde. Napriek svojmu drsnejšiemu vystupovaniu patrí medzi kladné a sympatické postavy.
JO ( Charles Vanel )
Starý gangster Jo prichádza do Las Piedras neplánovane, pretože sa skrýva pred zákonom. Má zlý vplyv na Maria, ktorý sa s nim začne priateliť, keď zistí, že Jo je tiež Parížan, a ktorého obdivuje. Nasťahuje sa na úkor Luigiho k Mariovi a spoločne sa pokúšajú hľadať prácu. Jo, ktorý prišiel predtým do kraja s veľkými slovami a elánom a ktorý chodí po meste ako Dandy, pištoľa v ruke, ani dolár v kapse, sa neskoršie v priebehu filmu ukáže ako bezcharakterný zbabelec a rozhodne patrí medzi najzápornejšiu a nesympatickú postavu filmu.
LUIGI ( Folco Lulli )
Luigi je starší sympatický Sicílčan, veselý dobrák ktorý by ani muche neublížil. Žije v baraku spolu s Mariom o ktorého sa stará ako matka: upratuje, varí, žehlí, perie... okrem toho patrí medzi šťastlivcov, pretože môže pracovať ako murár. Jedného dňa pri rutinnej prehliadke mu lekár zistí silikózu – prach od cementu sa mu začína usadzovať na pľúcach. Odporúčanie lekára je buď nechať prácu, alebo si nájsť iné zamestnanie. Oboje je však v Las Piedras nemožné a Luigi má iba o dôvod viac vypadnúť z tejto diery. V najsilnejšej scéne pred jazdou sa potom Jo dostane do konfliktu s Luigim.
BIMBA ( Peter Van Eyck )
Je miestnym taxikárom. Vysoký plavovlasý Bimba je uzavretej, mlčanlivej, ale chladnokrvnej a rozhodnej povahy, preto pôsobí veľmi charizmaticky. V neskoršom rozhovore, ktorý prebieha medzi Luigim a Bimbom počas jazdy v kabíne nákladniaku sa dozvedáme odkiaľ pramení jeho ľadový pokoj – Bimba ako žid patril medzi šťastlivcov, ktorí prežili nacistický koncentrák, okrem toho pracoval vo firme na rozvoz nitroglycerínu, a teda vedel do čoho ide. Na vlastné oči videl prichádzať statných šoférov, ktorí po pár mesiacov vozenia nitroglycerínu podali výpoveď ako zlomené bielovlasé trosky.
Ospanlivé tempo filmu sa náhle zmení nečakanou udalosťou: Na vzdialených naftových poliach jednej noci nečakane dôjde k výbuchu, pri ktorom začnú horieť vrtné veže.
Po odbornej analýze spomenutý ropný koncern zistí, že oheň možno uhasiť len jediným spôsobom – ďalšími detonáciami. A to nezaistia letecké bomby, v tomto prípade možno jedine na miesto doviezť náklaďák nitroglycerínu. A na túto prácu firma chce najať ľudí pre nebezpečnú úlohu - dopraviť náklad výbušnín pralesom k miestu požiaru. Kto dôjde, dostane ( na vtedajšiu dobu ) závratných 2 000 amerických dolárov - dosť peňazí, aby človek unikol doterajšej tunajšej mizérii. Hrozí, že náklad vybuchne pri najmenšom otrase, a cesta je vo veľmi zlom stave. Napriek smrteľnému nebezpečenstvu sa prihlásia všetci zúfalci z okolia, schopní urobiť takmer čokoľvek, len aby si zarobili peniaze a mohli sa dostať odtiaľ preč. Nakoniec po testovacích jazdách, zahŕňajúcich okrem iného aj jazdu po kamenistom teréne s pohárom vody na kapote auta, ktorá sa pri jazde nesme vyliať - vyberú len 4 ľudí a 2 autá. Na korbe kanistry nitroglycerínu, ktorý už pri malom otrase exploduje a pred sebou vyhliadka na 500 kilometrov po tých najhorších cestách.
A takto sa v kabínach áut stretnú úžasne odlišné charaktery: Frajerský Mario ( Yves Montand ) so starým Joom ( Charles Vanel ), ktorého behom cesty stále viac a viac zväzuje strach, keď predtým do kraja prišiel s veľkými slovami a elánom. V druhom voze Mariov sicílsky kamarát Luigi ( Folco Lulli ) a charizmatický kľudný taxikár Bimba ( Peter Van Eyck ).
Nebezpečnosť vysoko výbušnej kvapaliny -nitroglycerínu názorne demonštruje vedúci ropného koncernu ( Antonio Centa ), keď nechá dopadnúť na dlážku jednu jedinú kvapku tejto tekutiny, ozve sa tresk pripomínajúci výstrel z pištole. Jeden liter nitroglycerínu bohato stačí, aby vyhodil do povetria celú budovu. Na prepravu sú určené dve staré otrieskané nákladniaky, pretože nič lepšie sa nenašlo poruke. Všetko čo firma môže urobiť pre bezpečnosť je: umiestniť kanistry nitroglycerínu do debničiek upevnených na oceľových pružinách v korbe nákladniaku vysypanej pieskom, skontrolovať olej, motor, brzdy, nové pneumatiky. Na nárazník a strechu auta namontovať čo najviac diaľkových svetiel, po ktorých rozsvietení by človek našiel na ceste aj špendlíkovú hlavičku. A to je tak všetko.
Ako prvá štartuje posádka Joe - Mario: Joe obíde auto, skontroluje podvozok a špičkou topánky aj tlak pneumatík. Potom rozsvieti všetky svetlá, naštartuje, a veľmi pomaličky zaradí rýchlosť, pridáva plyn a zároveň spúšťa spojku. Záber kamery ukazuje matice na kryte predného kolesa, ktoré sa dajú pomaličky do pohybu ako sa začínajú krútiť kolesá. Auto celú cestu neprekročí rýchlosť 5 – 10 km/h. V odstupe 30 minút nato vyštartuje posádka Luigi – Bimba.
Behom cesty režisér Henri Georges - Clouzot využíva nielen zmeny charakterov, ale samozrejme dochádza i na nervydrásajúce prírodné prekážky ( roleta na pampe, nedostavaná horská cesta, lavína ). Medzi najvzrušujúcejšie okamihy patrí napríklad spomenutá roleta na pampe – ide o rovný stvrdnutý úsek cesty, do ktorej vietor vyryl drobné brázdy a záveje, takže povrch pripomína zvlnený plech. Kvôli čo najmenším otrasom paradoxne za žiadnu cenu ho auto nesmie prejsť pomalšie než 60 km/h, na poslednú chvíľu ale zistia, že firma zabudla z motora odstrániť obmedzovač rýchlosti. Vyplašený Jo šliapne na brzdy a len zázrakom nedôjde k výbuchu. Musia cúvať po vlastných stopách a rozbehnúť sa znova, zdá sa že to pôjde hladko, keď pred sebou uvidia prvú posádku, ktorá sa vo svojom rozostupe oneskorila pretože museli opravovať motor. Posádka prvého vozu žiaľ nemôže prudko pridať, a voz za nimi zasa nemôže prudko brzdiť. Nakoniec to ale dopadne dobre s rozdielom pár centimetrov. Problémy spôsobia aj ľudia, keď tesne pred koncom cesty jednu z posádok prepadnú protivládni povstalci.
Režisér ale veľmi šikovne pracuje aj s oboma autami – veľmi skoro po štarte totiž druhá ( rozumej dramaticky vedľajšia ) posádka Luigi - Bimba predbehne tú prvú posádku Mario - Jo, a tak Clouzot dosahuje fantastické napätie – divák vie čo Maria čaká, zároveň vníma problémy posádky vpredu. Vrcholným okamihom režisérovej invencie je vyrozprávanie konca prvého vozu. Kamera sleduje Joa, roztraseného strachom, ako si balí cigaretu, keď tu náhle je tabak odviaty tichým náhlym výbuchom... I tempo príbehu je dokonale frázované, napätie strieda uľahčenie v najrôznejšej forme, približne po dvadsiatich minútach sa v obraze mihne zatúlaný indián, ktorý historke dodáva magický výraz.
A je to potom samozrejme zásadná premena Joovho správania, ktorá režisérovi umožňuje podrobovať postavy ďalším skúškam charakteru v krajných situáciách. Herecké výkony hlavnej štvorky sú celkom úchvatné a je to tak preto, že majú čo hrať, že ich charaktery nie sú prázdne. Sú to štyria muži, ktorí už nemajú čo stratiť, a ktorí kráčajú naboso žraločou tlamou.
Potom čo sa tesne pred cieľom cesty Mario a jeho spolujazdec Jo stanú svedkami, ako nákladný voz druhej dvojice Luigi – Bimba exploduje. Mario ide so železnou zarytosťou ďalej a nakoniec ako jediný živý dorazí do cieľa. Prekvapivo tým získava i Joovu časť mzdy. Paradoxom je to, že vlastne sám behom jazdy zavinil jeho smrť. Opitý radosťou sa Mario pri spiatočnej ceste s prázdnym nákladniakom do Las Piedras paradoxne stane obeťou smrteľnej nehody.
Samozrejme po päťdesiatich rokoch ďalšej diváckej skúsenosti možno na filme nájsť slabé miesta. Predovšetkým ide o uchytenie hlavného deja na niť romániku medzi Mariom a Lindou. Keby ten bol potlačený, mohla by jazda začať skôr a celý epilóg by mohol ísť preč, pretože ten sa dnes javí už ako nadbytočný, ide totiž o celkom iný príbeh. Lenže v rámci žánru film Noir tam tragédia byť musí... Našlo by sa i pár narážok v dialógoch, priam hanebne divákovi napovedajú, čo bude ďalej, alebo čo si má myslieť. Na druhej strane je v Mzde strachu vysoká miera krutosti, násilia a diabolskosti, ktorá akoby rokmi z filmov vymizla... a bola nahradená krutosťou povrchnou a násilím počítačovým. Mzda strachu je na svoju dobu neuveriteľne nasnímaná a zostrihaná, technicky tento film totiž vôbec nezostarol.
Vo filme Mzda strachu (Le Salaire de la peur, 1953) si hlavnú úlohu zahral Yves Montand
Názov filmu Mzda strachu je myslený z pohľadu trpkej irónie: Celý film sa nesie v absurdnej atmosfére, keď človek musí riskovať vlastný život, aby si mohol naň zarobiť, a ústi do rafinovanej štúdie strachu, ktorá sprevádza každý kilometer cesty.
Mzda strachu nie je dobrodružný film oslavujúci statočnosť a hrdinstvo. Je to skôr pohľad do života ľudí na dne spoločnosti. Ľudí, ktorí sa rozhodli bojovať s obrovským strachom, kvôli šanci začať nový život niekde inde. Realizácia filmu sa sústredila na vykreslenie pustého juhoamerického kraja a predovšetkým na napínavý priebeh cesty, kde chlapská solidarita napokon vyjde navnivoč a celkovú výpoveď ovládne pesimistický tón, vyplývajúci z triednych rozporov i existencialistickej filozofie autorov.
Clouzotov film, ktorý sa vzápätí zaradil medzi klasiku, sa i na medzinárodnom poli dočkal mimoriadnej chvály. Úvodne dlhé popisovanie bezútešnej zapadnutej diery dokáže sugestívne preniesť na divákov tiaživú atmosféru tunajšieho položitia. Napätie nasledujúcich častí filmu, odohrávajúcich sa v rýchlom tempe, práve vďaka predchádzajúcej zdĺhavej a dôkladnej expozícii berie divákom dych. Film Le Salaire de la peur ( Mzda strachu, 1953 ) získal ako najlepší film Zlatú palmu na MFF v Cannes 1953 a Zlatého medveďa na MFF v Berlíne 1953.
O 25 rokov neskôr v roku 1977 sa americký režisér William Friedkin púšťa do neúspešného pokusu o remake Mzda strachu s názvom Sorcerer ( 1977 ) s Royom Scheiderom a Bruno Cremerom v hlavnej úlohe. Ako to už v takýchto prípadoch chodí, v remake pokazili Američania všetko čo sa len dalo. Prvá polovica je akoby z úplne odlišného filmu – Roy Scheider predstavuje mafiánskeho šoféra a film sa zameriava na život gangstrov. Po jeho úteku pred políciou sa druhá časť filmu snaží držať pôvodnej predlohy. No dej je nasadený do Amazonskej džungle a filmu neprospievajú ani nerealisticky prehnané akčné scény ( hlavní hrdinovia si musia nákladniaky zmontovať vlastnými rukami na miestnom vrakovisku, alebo scéna ako ťažký nákladniak prechádza nad priepasťou po povrazovom moste za prudkého dažďa ). Herecké výkony Roy Scheidera a Bruno Cremera sú na slušnej úrovni, ale viac im scenár neumožňoval. Horší je herecký výkon ich parťákov, ktorých zahrali dvaja nepríliš známi herci. Jeden z nich ( Amidou ) svojou úlohou večne mlčiaceho, duchom neprítomného chlapíka príliš nezaujal, a druhý ( Francisco Rabal ) zasa stvárnil chlapíka, z ktorého sa od strachu stane večne sa smejúci maniak so samovražednými chúťkami. Najväčším rozdielom oproti originálu je že príbeh končí happyendom – prežije posledný vodič Roy Scheider.
Napriek bohatším akčným scénam to bol jasný prepadák, a originálu sa ani zďaleka nevyrovnal.
Le Salaire de la peur ( Mzda strachu )
Dobrodružná dráma
(Francúzsko/ Taliansko 1953, 141 min)
Scenár: Henri-Georges Clouzot a Jérôme Géronimi, podľa románu Georgesa Arnauda
Strih: Madeleine Gug, Etiennette Muse, Henri Rust
Hudba: Georges Auric
Kamera: Armand Thirard
Réžia: Henri-Georges Clouzot
Hrajú: Yves Montand ( Mario ), Charles Vanel ( Jo ), Folco Lulli ( Luigi ), Peter Van Eyck ( Bimba ), Vera Clouzot ( Linda ) Antonio Centa ( vedúci ropnej firmy ), Darling Légitimus ( slečna Darlingová ), Luis De Lima ( Bernardo ).
