Pavol Mikulík herec so smutnými očami
(2. 3. 1944, Prešov, Slovenský štát – 27. 11. 2007, Bratislava, Slovensko)
Pred smutnou udalosťou patril Pavol Mikulík k najobsadzovanejším a najvyťaženejším hercom. Mal len sedem rokov, keď začal hrať v rozhlasovej detskej družine, kde spoznal Ľuba Romana aj Stana Dančiaka. S ním sa na VŠMU stretol v rovnakom ročníku aj Marián Labuda. Silné herecké osobnosti! Nerozlučná trojica skvelých hercov nastúpila po škole do SND, odtiaľ prešla do Divadla na Korze, po jeho zatvorení na Novú scénu a napokon opäť do SND. Od roku 1965, keď Pavol Mikulík doštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave, vytvoril mnoho nezabudnuteľných postáv – v divadle, televízii i vo filme, najmä pod režijným vedením Miloslava Luthera, Pavla Haspru, Dušana Trančíka či Juraja Jakubiska. Od začiatku ho formoval i dialóg s Vladimírom Strniskom, Milošom Pietorom a bratom Petrom. Na Novej scéne pôsobil v rokoch 1977–1980 vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal prednášať na VŠMU, od roku 1987 ako docent, v roku 1990 zastával funkciu prorektora VŠMU. Jeho osobnostný a herecký prejav predurčilo na mnohé roky dopredu Divadlo na korze. Dlhoročnou kolegyňou na tejto scéne mu bola herečka Zita Furková. „Mal v sebe obrovskú dávku empatie a bol jedným z mála gentlemanov voči ženám našej generácie. Obdivovala som jeho výdrž a trpezlivosť, keď sa mu stala tá smutná vec.“ Veľa hereckej tvorivosti ukázal najmä na doskách divadla. Hral roly lyrické, ironické, groteskné a sugestívne, aj tragické postavy. Účinkoval napríklad v Troch sestrách, Richardovi III., Smrti obchodného cestujúceho a ďalších predstaveniach. Pravidelne účinkoval v rozhlase, v televíznych inscenáciách, vo filme a v dabingu. V archíve Slovenskej televízie je približne 500 filmov a inscenácií, kde hral. K najznámejším filmom, v ktorých účinkoval patria Tisícročná včela (1983) a Perinbaba (1985). Stvárnil postavy aj v ďalších tituloch, napríklad Zbojníci (1978), Úsmev diabla (1987), Južná pošta (1987), Správca skanzenu (1988) alebo Šípová Ruženka (1990).
Svoj takmer denný pracovný harmonogram vyjadril Mikulík takto: Ráno od ôsmej do desiatej v rozhlase, od desiatej do druhej na skúške v divadle, od druhej do šiestej učím študentov herectva, odtiaľ utekám na predstavenie, po ňom na nakrúcanie do televízie a v medzičase do dabingu.“ Keďže veľa nakrúcal, presúval sa z jedného konca republiky na druhý, raz bol v Prahe, vzápätí v Košiciach. Aby to všetko stihol, ráno vstával o piatej, aby to všetko vydržal, vypil aj sedem káv denne. Týždeň pred porážkou ho stretol Ľubo Roman, a keď sa čudoval, prečo je Mikulík taký červený, vysvitlo, že má tlak 245. Pavol Mikulík nakoniec také tempo nevydržal. Desať mesiacov po porážke bol pripútaný na lôžko, päťdesiatku oslávil v nemocnici. Oveľa horší bol pocit, že jeho rodina nemá záujem pomôcť mu! V roku 1993 sa totiž herec rozhodol ukončiť svoje 26-ročné manželstvo a začať nový život s novou ženou. Najbližšia rodina, do hĺbky duše zasiahnutá Mikulíkovým rozhodnutím odísť k milenke, sa o neho po tejto tragédii nedokázala postarať! Nahradili ju Paľkov brat Peter, jeho manželka Zuzana Kocúriková, najobetavejší priateľ Ľubo Roman, Mikulíkov žiak Juraj Benčík a Ľudmila Machatsová.
Na popud Ľuba Romana sa presťahoval Pavol Mikulík do bratislavského penziónu Leberfinger na petržalskej strane Dunaja. Tu ho neobišla Soňa Valentová. Za mladších čias sa jej často zdôveroval s láskami aj citovými problémami. „Bol jedným z mojich najčastejších hereckých partnerov najmä v televízii,“ hovorí Soňa Valentová. Najsilnejšie spoločné zážitky im priniesla Jakubiskova Perinbaba. „Zažili sme spolu najkrajšie štyri dni na filmovom festivale v Benátkach. V tých časoch sa ešte nemohlo cestovať, a zrazu sme boli uprostred hviezd, rovnocenní hercom ako Giulietta Massina.“
Marián Geišberg nastúpil do divadla práve v čase, keď Pavla Mikulíka ranila mŕtvica. Dostal miesto v jeho šatni na Malej scéne, aj zaňho zaskakoval. Neskôr si s ním zahral v jeho poslednej inscenácii Na konci hry. Pri Mikulíkovi stratili pocit, že sú na hodine herectva. Nechával im voľnú ruku. „Škola nám zrazu nestačila. Začali sme sa stretávať na chalupe a založili sme herecký krúžok.“ Tak sa onedlho zrodila inscenácia Maratón, prvá Mikulíkova réžia. Úspešné predstavenie bolo študijným materiálom aj pre zrelých divadelníkov. Keď sa trojlístku po skončení štúdia začalo cnieť, podarilo sa im s Mikulíkom dať ešte dokopy vydarenú trnavskú inscenáciu Čakanie na Godota. V roku 2000 sa vrátil na javisko v predstavení Na konci hry, za stvárnenie hlavného hrdinu dostal ocenenie Krištáľové krídlo. Zomrel v roku 2007 na zlyhanie srdca.
Filmová a televízna tvorba Pavla Mikulíka:
Každý týždeň sedem dní (1964), Od štvrtka do zmŕtvychvstania (1969, TV), Schody z mramoru (1975, TV), Do posledného dychu (1976), Bludička (1977), A pobežím až na kraj sveta (1979), Čarodejkina pravnučka (1980, TV), Odveta (1980), Krkavci (1982, TV), Kľúče od mesta (1983, TV), Putování Jana Amose (1983), Radosť žiť (1983, TV), Ján Literát (1984, TV), Lampáš malého plavčíka (1984),Lev Tolstoj (1984), Loktibrada (1984, TV), Ľudmilka (1984, TV),Le Martyre de Saint Sébastien (1984, TV), Profesor na bielom koni (1984, TV), Sršne v úli (1985),O sláve a tráve (1985), Zakázané uvoľnenie (1986), Smrť s fotografiou (1987, TV),Hurá za ním (1988), Prípad poručíka Seeborna (1988, TV), Pani Berta Garlanová (1989, TV), Havran (1991, TV), Neznámy (1992, TV), Pustatina lásky (1993, TV).
Foto © archív