Osamelý jazdec (Lone Ranger, The)
V Amerike je prognóza Osamelého jazdca v týchto dňoch jasná. Je to po naozaj dlhom čase prvý prepadák s Johnny Deppom. Návratnosť je minimálna a vyzerá to tak, že aj kritiky sa v mnohom odlišujú.
Keď som išiel na Osamelého jazdca, lákala ma vôňa divokého západu, ale hlavne som sa tešil na ďalšiu megalomanskú atrakciu Gorea Verbinského, ktorý bol pre mňa celé minulé desaťročie režisérom najzábavnejších hollywoodskych filmov.
V prvom rade je treba asi spomenúť, že si film pohráva s naratívnymi postupmi. Niektoré veci úmyselne zatajuje, pohráva si s logikou deja a situácií, a ospravedlňuje to príbehom v príbehu - teda ako starý Tonto rozpráva malému chlapcovi o veľkom dobrodružstve. Vďaka tomu si film niekoľko krát prizná, že je film - skrze scudzovací efekt - teda pohľad do kamery - na diváka.
A ak sa rozhodneme akceptovať tento prístup, ktorý trio Rossio, Elliot a Verbinski namixovali, tak sa budete kráľovsky baviť.
Je to hlavne vďaka skvelému obsadeniu a chémie medzi tentokrát minimalistickým Johnny Deppom a zmätkárom Armie Hammerom. Funkčnosť ich vzájomného doťahovania a premyslených kooperácií vytvárajú jednu z najsympatickejších filmových dvojíc súčasného mainstreamu.
Ďalším prvok je práca s vtipom. Vo filme je ich desiatka a každý jeden funguje. Možno ich niekto označí za prvoplánové, ale mne sa v určitom zmysle tá jednoduchosť až absurdita neuveriteľne páčili. Nie všade by som dokázal akceptovať koňa na strome, alebo mäsožravé králiky.
Tu to ale funguje. A funguje to vďaka priehľadnej kamere Bojana Bazzeliho a skúsenej réžií Gora Verbinského. Nepamätám si, kedy som naposledy videl tak dobre natočené a premyslené akčné scény. Oproti iným súčasným filmom je presne toto ten archetyp dokonalého hollywoodskeho trháku. Priamočiari, ale nie na úkor príbehu. Zábavný, ale bez trápnych miest. A epický, s tým, že si svoju epickosť uvedomuje a využívajú. Či už je to kostýmami, mytológiou, alebo jednoducho prostredím a scenériou.
To je hlavnou devízou tohto filmu. Robí si srandu zo žánrových pravidiel, uvedomuje si, že takáto zábava je značne na ústupe a už nemá toľkých nasledovníkov ako pred piatimi rokmi. Hlavne nie v dobe kedy kraľujú v kinách komiksový hrdinovia - ktorý oproti tomuto pôsobia ako tohtoročný Man of Steel, svojou vážnosťou smiešne.
Osamelý jazdec sa nehrá na veľké umenie - často krát je na hranici s groteskou čím v určitom smere - hlavne v postave Tontoa vzdáva hold komike Bustera Keatona a nie je to len vláčikmi.
Film ako keby si bral to najzákladnejšie z celej americkej filmovej histórie a transformoval to na inteligentnú, neviazanú zábavu, kde je málo vážnosti, veľa vtipu a nadnesenosti a pritom nepôsobí hlúpo a samoúčelne. V konečnom dôsledku aj napriek dlhej minutáži film ukončuje a rozvíja svoje dejové odbočky a umocňuje dvojicu charakterov na ktorých celý film stojí a padá. A v takom prípade som ochotný tolerovať aj nevyužitých záporákov, ktorý nedokážu vystreliť s pištole aj keď majú tisíc príležitostí.
Celý tento hravý prístup spôsobil to, že som sa kráľovsky bavil.
Myslím si, že v určitom smere je to film, ktorý je na tom podobne ako na tom bol Bayov Ostrov. Prešiel kinami bez povšimnutia, pričom práve ten bol dôkazom režisérovej zrelosti a jeho schopnosti vnímať príbeh so všetkými detailmi a nuánsami. Verbinski, je ale prístupnejší ako Bay. Dokonca by som povedal, že je akosi viacej naladený na detskú rovinu, pričom nezabúda ani na dospelého diváka. Tam, kde Bay musí ničiť, Verbinski vtipkuje a preto ho mám omnoho radšej.
Osamelý jazdec je pre mňa rozhodne filmom leta, ktorý možno nie je pre každého, ale ktorý rozhodne tých čo má, kráľovsky pobaví. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Foto © archív
