Jozef Adamovič - Slávny Vivat Beňovský

5.8.2013|-jr-|
Jozef Adamovič - Slávny Vivat Beňovský

(23. 4. 1939, Trnava, Československo – 2. 8. 2013, Bratislava, Slovensko)

V 60-tych a 70-tych rokoch veľmi často obsadzovaný herec v divadle, televízii , ako i v mnohých slovenských filmoch. Jeho životopis je plný akčných a dramatických momentov. Podľa vlastných slov jeho mamu prešiel na konci druhej svetovej vojny tank Červenej armády a tak sa stal v útlom detstve polosirotou. Jeho otec - invalid, sa s celou rodinou presťahoval v prevratovom roku 1948 z Trnavy do Hlohovca, kde sa druhýkrát oženil. Po maturite v roku 1956 odchádza do Bratislavy. Tam po prvý raz uvidel ako vyzerá električka a prihlásil sa na VŠMU, lebo prijímačky a talentovky sa robili ešte pred maturitou. Na prijímacích pohovoroch sa ho spýtali, čo si myslí o Hamletovi, ktorého nakrútil Lawrence Olivier. Povedal, že to je mládeži neprístupný film, takže to v kine nemohol vidieť. Talentovky urobil a tak bol prijatý.

V roku 1960 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stal sa členom Slovenského národného divadla až do roku 1990. Vytvoril približne 60 divadelných postáv ako sú Cornelle: Cid, Gozzi: Kráľ Jeleň, Goldoni: Učiteľ tanca, Shakespeare: Sen noci svätojánskej a Richard II., Kráľ Lear: Edgar, Rostand: Cyrano z Bergeracu. Ihneď po škole skočil rovnými nohami do hereckej praxe, keď bol obsadený do filmu Valčík pre milión (1960) režiséra Jozefa Macha. Ten bol produktom klasickej socialistickej agitky, tentokrát na tému mladí ľudia verzus Spartakiáda. Po návrate z vojenskej prezenčnej služby odletel na Kubu, kde ho spoznávali z filmu Valčík pre milión. Tento film mal na Kube veľký úspech - Kubánci si tak predstavovali socializmus a tak sa Adamovič stal nepriamo jedným z budovateľov režimu na Kube. Od tých čias hral aj v ďalších českých a hlavne slovenských filmoch a televíznych inscenáciách. Svoj herecký naturel uplatnil napríklad vo filmochSynovia Veľkej medvedice (Die Söhne der Grossen Bärin, 1966), Hry lásky šálivé (1971), Temné slunce (1980), Noční jazdci (1981), Súdim Ťa láskou (1981), Pták Ohnivák (1997). Z televíznych filmov, v ktorých hral, sú známe Kubo (1965), Tiene v raji (1986), Kamene (1989). V roku 2012 si zahral v televíznom seriáli Pod povrchom. Na svojom konte má 120 televíznych inscenácií, seriálov a filmových projektov filmového štúdia Koliba a Barrandov Praha (Hry lásky šálivé, Krakatit, Ikaria...). Uplatnil sa aj v dabingu.

Jozef Adamovič

Začiatkom 70-tych rokov utrpel vážne zranenia pri autohavárii a odvtedy ho bolo možné vídať s nezameniteľnou jazvou na tvári a následkom komplikovanej zlomeniny nohy ju má o niečo kratšiu. V roku 1971 dostal hlavnú úlohu grófa Mórica Beňovského v 13-dielnom koprodukčnom slovensko-maďarskom TV seriáli Vivat Beňovský! (1975). Bol to jeden z najnákladnejších a najvýpravnejších televíznych počinov tej doby. Veď kto sa mohol vtedy pochváliť, že bol nakrúcať priamo na autentických miestach - na Madagaskare? V rokoch 1981-1985 študoval divadelnú a filmovú réžiu v Moskve na divadelnej škole GITIS a na filmovej škole GOSKINO u Tarkovského. Od r. 1985 pôsobil ako režisér v divadlách v Přerove a Ostrave. Ako správny akčný hrdina absolvoval i leteckú nehodu na ceste z Moskvy do Bratislavy, keď lietadlu začal horieť motor. Ale on bol pokojný, nakoľko mu herečka Vilma Jamnická vyveštila, že ho nečaká tragická nehoda. Mala pravdu...

Do médií sa po roku 1991, kedy odišiel z divadla, vracal už len zriedkavo. Známym sa stal svojimi vystúpeniami z čias, keď mal rakovinu. Vyliečil sa z nej, ako on sám vravel, hladovkou, počas ktorej pil len debakterizovanú a demineralizovanú vodu. Potom nasledovala špeciálna makrobiotická diéta. Pil kozie mlieko, ktoré musí však byť fyziologicky teplé, ihneď po podojení. Domov si doniesol na zadnom sedadle auta kozu a choval ju na balkóne. Kozičkám ostal verný i potom, čo sa úspešne popasoval s touto chorobou. Z Bulharska doviezol tisíc kôz a založil v Ratkovej firmu Gemersan. Firma však onedlho skrachovala. Jeden variant krachu bol, že zvieratá museli byť dané do karantény, mlieko nešlo na odbyt a majetok mu rozkradli. Tábor jeho oponentov však argumentuje tým, že nedostávali výplatu a tak si pekne-krásne rozobrali kozy do súkromného vlastníctva a napokon ich zjedli...

V roku 1995 sa mu trochu pošmykli nohy a na svet prišlo nemanželské dieťa Jozefínka, ktorú si uhnietol nie s Božidarou Turzonovovou (jeho doterajšou manželkou), ale s recepčnou hotela v Hriňovej. Ku cti mu slúži, že sa k tomuto dielku prihlásil a o spoluautorku a spoločného potomka pekne staral.

Jozef Adamovič

Na bratislavský Filmový chodník slávy, ktorý sa tiahne pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava, pribudla 20. júna 2012 ďalšia pamätná dlaždica. Je na nej podpis divadelného a filmového herca, režiséra a pedagóga Jozefa Adamoviča. Umelec pripustil, že poctu, ktorá mu dodala energiu, prijal s"veľmi zvláštnymi pocitmi aj rozpakmi". „Po tej obrovskej 30-ročnej kariére som sa vyblokoval. Do tohto mediálneho a biznisového prostredia, čo sa týka kultúry, som sa tak nehrnul," priznal Jozef Adamovič. V parlamentných voľbách v roku 1998 bol na kandidátke Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) na jasne nezvoliteľnom 114. mieste. V tom istom roku bol aj horúcim kandidátom na post programového riaditeľa súkromnej televízie VTV, ktorej účinkovanie na slovenskom mediálnom trhu nebolo príliš dlhé (1995-1998). Bol spoluzakladateľom Akadémie múzických umení v Banskej Bystrici, ktorá mala spočiatku problémy s akreditáciou. V poslednom čase pôsobil pedagogicky na Akadémii umení v Banskej Bystrici na fakulte Dramatických umení. Je manželom slovenskej herečky Božidary Turzonovovej.

Filmografia Jozefa Adamoviča:

Štvorylka (1955), Skaly a ľudia (1959), Most na tú stranu (1961), Prosím, nebudit! (1963), Ikarie XB 1 (1963), Archimedov zákon (1964), Majster kat (1966), Vrah zo záhrobia (1967), Rok na dedine (1967), Traja svedkovia (1968), Zlozor (1971), Tie malé výlety (1972), Kým kohút nezaspieva (1972), Cesta ženy (1974), Stretnutie (1975), Šepkajúci fantóm (1975), Advokátka (1977), Zlatá réva (1977), Nie (1978), Choď a nelúč sa (1979), Odveta (1980), Člny proti prúdu (1981), Európa tancovala valčík (1989), Šípková Ruženka (1990), Kráska a netvor 1950 (2010).

  Foto © Marian Gladis

Súvisiace články