Všetko je stratené
Tento morský vlk už zažil na svojich plavbách viac ako desiatky rizikových situácií, to cítiť z jeho správania. Hlboké vrásky mu obopínajú tvár aj ruky a prižmúrené oči v pokore sledujú horizont ako rozťahuje svoje široké hnáty. Je to samotár, ktorý si vychutnáva každý moment strávený na mori. Rozjíma, myslí a existuje. Čo sa však stane, keď mu more jedného dňa vyhlási vojnu? Keď sa proti človeku vzbúri ako taký zbesnený kôň snažiaci sa ho vyhodiť zo sedla a udupať ako bezvýznamného červa? Nevzdá sa a bude bojovať. Azda najlepšie to povedal už iba Ernest Hemingway: „Možno ho zahubiť, ale nie poraziť.“
Tento zaujímavý snímok z dielne režiséra a scenáristu J.C. Chandora servíruje divákovi zdrvujúcu jazdu boja o prežitie. Príbeh je pomerne jednoduchý – postavený na logickom postupovaní hlavného hrdinu (Robert Redford), ktorý sa snaží vyriešiť jeden problém za druhým. Prechádza levelmi na stále vyššiu úroveň, ktorých podstata alebo cieľ znamená dostať hlavnú postavu do kolien. To je však iba cesto tohto mimoriadne chutného koláča.
Non-verbálny prístup, ktorý režisér zvolil je jediným adekvátnym riešením ako vyrozprávať tento príbeh. Veď predsa táto partia sa odohráva medzi človekom a živlom, slová sú zbytočné, naopak, potrebné je okamžite konať. Film na druhej strane ovplýva pokojom. Divákovi je poskytnutý číry náhľad do situácií a reakcií, a to bez akejkoľvek pretvárky. Hlavná postava nemusí reagovať na ľudí, nemusí hrať formu a nemusí byť ani zdržanlivá, ani naopak umiernená. To sú výhody „one man show“ – vidíme pravdivosť. Je veľmi zaujímavé sledovať Redfordov herecký prejav, ktorého dikciu stupňuje minutáž a s ňou nabaľujúce sa prekážky. Nikdy však nedôjde k expresivite. Vo filme nájdete len jeden jediný vrchol „expresívne umierneného“ prejavu, jedná sa o moment, ktorý ako neustále násobiaci zádrhel pôsobí ako hlúpy vtip. Akoby niekto tam hore cielene a vedome znášal na našu hlavnú postavu jedno nešťastie za druhým.
Vyzdvihujem atmosféru tohto snímku, ktorú z veľkej časti tvoria zvukové efekty. Absencia slova prenecháva možnosť zahrať vyšperkovane znejúcim ruchom prvé husle. Počnúc od nepríjemného plávajúceho kontajnera, ktorý naráža do trupu lode, cez pomaly rozbiehajúce sa kvapky dorážajúce na okná kajuty až po hrôzostrašnú búrku znejúcu kdesi v diaľke. Divák doslova a do písmena cíti atmosféru mora. Tá ním presiakne až do kostí.
Príbeh nás už v prvých minútach zavedie do kajuty, ktorá je z časti zaplavená vodou. Redford je preto nútený urýchlene konať, napriek tomu nepanikári, naopak koná umiernene. Jedná sa o expozíciu, ktorá jasne udáva charakter hlavnej postavy. Súdiac podľa súpravy na opravu lode môžeme tvrdiť, že sa jedná o niekoho, kto trávi na mori pomerne veľa času. Okrem takýchto a iných podobných „indícií“ nevieme o hlavnej postave takmer nič. Dokumentárna kamera komponuje ľúbivé zábery, primárne však stavia na zachytení postavy v čo najprirodzenejšej podobe. Zaujímavým prostriedkom sú vo filme veľké celky, ktorých je len niekoľko. „Kamera je umiestnená“ pod hladinou mora. Máme možnosť vidieť stále stupňujúcu sa reakciu mora na našu hlavnú postavu. V prvej tretine je to iba planktón, neskôr malé rybky a v poslednej tretine žraloky. Jedná sa o naozaj bravúrny spôsob vizuálneho dialógu. Ten je dotiahnutý do dokonalosti v posledných minútach filmu, počas ktorých Redford zapaľuje svoj čln. Plamene obopínajú vlny, akoby sa ich snažili prekonať a bojujú za našu hlavnú postavu. Je to veľmi zaujímavo zvolený koncept živlu proti živlu. Človek potrebuje vyrovnať sily. Boj, ktorý od pradávna vyhrávala voda, vyhral tento krát oheň.. nespálil, ale rozohnil nádej.
Strihová skladba využíva ako umelecký prostriedok rozprávania tzv. „jumpcut“. Jedná sa o typ strihu, ktorý zo záberu vyberá nezaujímavý stred a ponecháva oba kraje, vzniká tak úmyselný obrazový skok. S týmto typom strihu pomerne často pracoval aj jeden z najznámejších predstaviteľov Francúzskej Novej Vlny, Jean-Luc Godard. Filmu to dodáva dokumentárny „feeling“ a taktiež to zrýchľuje divácky čas, čo je v prípade non verbálneho stošesť minútového filmu len pozitívum.
Robert Redford predviedol bravúrny výkon. Na svete je len niekoľko hercov, ktorí dokážu utiahnuť celovečerný film a pritom nepovedať ani jedno jediné slovo. Stačí mimika. Redfordove reakcie ovplývajú prirodzenosťou, na druhej strane sú však premyslené, pretože aj hlavná postava v podstate musí neustále myslieť, rozmýšľať a hľadať cestu ako prežiť. Práca s dychom, spôsob akým prižmuruje oči ako uvoľňuje svaly je priam majstrovský.
Všetko je stratené (All Is Lost) je film o nádeji a o tom, že v skutočnosti nie je nikdy nič stratené. Jedná sa výborný film, odporúčam vidieť a pocítiť, budete nadšení... aj ja som bol.
