Borgman
Trochu iný votrelec - Borgman je šialená, vtipná, nelogická a odvážna alegória o podobách zla, nominovaná v roku 2013 na Zlatú palmu v Cannes
Čo urobíte, keď vám z ničoho nič pri vchodových dverách zazvoní neznámy bezdomovec a stoicky vás požiada, aby ste mu umožnili vykúpať sa u vás? S najväčšou pravdepodobnosťou ho pošlete voľakde. A keď ešte k tomu začne tvrdiť, že sa pozná s vašou manželkou, možno uletíte a struhnete mu zopár faciek, prípadne ho rovno zmlátite. Presne to urobí Richard (Jeroen Perceval), majiteľ honosného domu v luxusnej obytnej štvrti. V tejto chvíli netuší (a možno ani nikdy nebude), akú bizarnú reťaz udalostí tým práve spustil.
Jeho manželka Marina (Hadewych Minis) sa totiž vzápätí zbitého, hladného a zvláštne charizmatického tuláka Borgmana (Jan Bijvoet) z pocitu viny ujme – a dôjde aj na vytúžený kúpeľ. Od tohto momentu sa záhadný chlapík stáva neoddeliteľnou súčasťou ich životov a postupne rozkladá pestovanú domácnosť aj psychiku oboch manželov.
Borgman je film, o ktorého deji je dobré vyzradiť čo najmenej. Jeho hlavné čaro spočíva v skutočnosti, že sa vôbec nedá odhadnúť, ktorým smerom sa bude uberať. Kedykoľvek dospejeme k nejakej domnienke, nasledujúce minúty na plátne ju vyvrátia. Film veľa naznačuje, vysvetľuje ale minimum. A to sa týka aj identity hlavnej postavy. Kto je vlastne Borgman? Je to diabol? Je nástrojom pomsty vyššej moci? Alebo je zosobnením temnej stránke skrývajúcej sa v každom človeku? Režisér a scenárista Alex van Warmerdam (vo filme si zahral aj jednu z vedľajších úloh) sa netají tým, že odpovede necháva na diváka. „Neviem to vysvetliť. Neviem o Borgmanovi o nič viac ako vy.“ Vraví tiež, že nápad na film dostal, keď čítal o markízovi de Sade: „Vo vašej hlave sa toho skrýva omnoho viac, ako si myslíte; je v nej veľa miestností, do ktorých ste nikdy nezavítali a v ktorých sa nachádzajú príšerné, podivuhodné či odpudivé veci.“
Warmerdam vo filme ukazuje, že zlo nemusí mať výraznú či prvoplánovú podobu – oveľa častejšie sa skrýva pod povrchom a zakráda sa k nám potichu, nenápadne, ale zato neochvejne. Znepokojenie stúpa každou minútou a postavy sú vo svojom konaní nepredvídateľné.
Aj keď skúmanie podstaty zla je ústrednou témou diela, film sa nás nesnaží vychovávať či poúčať. Naopak, autor zvolil podobu akejsi rozprávky pre dospelých. Napokon, hlavný hrdina sám o svojej motivácii prehlási jediné: „Chcem sa hrať!“ A to aj robí, pohráva sa, obratne manipuluje a podmaňuje si dospelých aj deti – a netýka sa to len postáv na plátne, ale aj ľudí v hľadisku. Divák je od prvej chvíle aktívne vtiahnutý do deja, je zahltený nápadmi, možnosťami, symbolmi a náznakmi, ktoré jeho domnienky o tom, čo sa v skutočnosti na plátne deje môžu potvrdiť, ale oveľa pravdepodobnejšie ich vyvrátia... Nie je to film pre každého. Ak patríte k ľuďom, ktorí potrebujú pevne uzavreté konce, zodpovedané otázky, vyjasnené pohnútky a ozrejmené detaily, Borgman vás neuspokojí. Ak to nie je váš prípad, zaujímate sa o niečo svojské a originálne, neodradí vás istá miera absurdnosti a prípadne sa nebojíte v kine aj premýšľať, určite si choďte pozrieť tento film.
