Filozof Švédskeho filmu Ingmar Bergman

2.9.2006|Stano Hudák|
Filozof Švédskeho filmu Ingmar Bergman

nar. 14.07.1918  ( Uppsala, Uppland, Švédsko )

Ak si niekto zaslúži pomenovanie filozof filmu, tak je to určite švédsky režisér Ingmar Bergman. Pri tlmočení svojich myšlienok na filmové plátno je dôsledný a pedantný. Nič v jeho filmoch nie je ponechané na náhodu. Všetko so všetkým súvisí. Tvorca je neraz až príliš osobný, ako mu to vyčítajú kritici, no zároveň jeho výpovede majú všeobecnú platnosť. A hoci jeho filmy vyvierajú zo švédskych reálií, majú čo povedať divákom na celom svete.
Tvorba Ingmara Bergmana je odborníkmi veľmi vysoko hodnotená. Patrí medzi majstrov psychológie, dobre dokáže vyjadriť tenkú hranicu medzi snami, ilúziou a realitou. Môžeme povedať, že v tomto patrí do približne rovnakej skupiny ako režiséri Federico Fellini alebo Akira Kurosawa.

Bergmanove filmy sú mnohovrstvové. Možno ich rôznym spôsobom interpretovať, rôzne vysvetľovať. Ich náplňou sú úvahy o živote a smrti, šťastí a nešťastí, láske a nenávisti, osude a náhode. Človek si pri nich kladie zásadne otázky o živote, svete, ľuďoch a morálke. Ak by sme Bergmana považovali doslovne za filozofa, tak môžeme povedať, že v jeho filmoch sa objavuje filozoficky smer: existencializmus a jeho témy ako: smrť, vina, hanba, osamelosť, beznádej, absurdita, nuda, náhoda...Dielo tohto režiséra je presiaknuté symbolmi. Používa film ako nástroj na vyjadrenie svojho postoja k svetu a jeho hodnotám.

Narodil sa celým menom ako Ernst Ingmar Bergman vo švédskom mestečku Uppsala ako druhý z troch detí v rodine luteránskeho pastora a jeho ženy. Fakt, že jeho otec bol kňazom, ktorý svoju rodinu vychovával veľmi tvrdo v duchu náboženských dogmatických noriem poznamenal Ingmara na celý život. Neskôr v mnohých svojich filmoch si neodpustil kritiku náboženstva. Ingmar Bergman sa zamiloval do divadla už v mladom veku. Potom čo ako 12- ročný dospievajúci chlapec bol na svojom prvom divadelnom predstavení, s pomocou súrodencov a priateľov si zmajstrovali vlastné bábkové divadlo vrátane otáčacieho javiska a osvetľovacej aparatúry. Nato Ingmar a jeho mladšia sestra Margaréta začali usporadúvať bábkové predstavenia pre deti z miestnych škôl, pričom Ingmar sa od prvej chvíle najradšej zaoberal réžiou a manažérstvom, a hranie prenechal iným. Výlety do kina so starším bratom Dagom zasa Ingmarovi vštiepili lásku k filmu, preto nečudo, že sa pevne rozhodol, že jeho budúce zamestnanie by sa malo týkať divadla a filmu. Neskoršie v roku 1938 napísal a režíroval ako 20- ročný svoju prvú amatérsku divadelnú hru.

To sa už rozišiel so svojimi rodičmi a vydal sa do hlavného mesta Švédska - Stockholmu kde v r. 1937-40 študoval na univerzite literatúru, divadelnú vedu  a históriu umenia, popritom viedol divadelný krúžok vysokoškolákov. Keďže sa zaujímal o divadlo, od prvej chvíle nastúpil ako asistent réžie v Kráľovskej opere v Stockholme, kde pôsobil v rokoch 1940-42. Divadelnej réžii sa však Ingmar Bergman s prestávkami venoval i v neskorších rokoch, keď sa postupne začal jeho hlavný záujem sústreďovať na film. V období 1940-44 mal Bergman možnosť zoznámiť sa bližšie s problémami filmovej tvorby ako hlavný dramaturg filmovej spoločnosti Svensk Filmindustri ( SF ), kde bol oficiálnym zamestnancom od r. 1943 a pre ktorú neskoršie natočil väčšinu svojich filmov.

Učňovské roky ( 1945 – 1955 )

V tomto období vytvoril približne 16 filmov v ktorých sa postupne zdokonaľuje v režijnej činnosti a zároveň začína rozvíjať svoje obľúbené témy. Bergman začínal ako scenárista a ešte aj neskoršie písal scenáre pre filmy iných režisérov. Potom začínal nakrúcať filmy podľa cudzích námetov. Ešte v roku 1944 napísal námet a scenár pre film švédskeho režiséra Alfema Sjoberga „Štvanica“. Do r. 1946 bol potom Ingmar Bergman hlavným režisérom na provinčnej činohernej scéne v Halsingborgsu. Jeho prvý filmový debut nenechal na seba dlho čakať - natočil svoj prvý film Kríza ( Kris, 1945 ) podľa divadelnej hry dánskeho autora Lecka Fischera „Matka-zviera“.

Vo svojich začiatkoch sa Bergmanova filmová a divadelná kariéra ešte veľmi úzko prelínala. Stal sa hlavným režisérom na Činohernej scéne v Goteborgu ( 1946-49 ). Podľa hry nórskeho autora Oscara Braathena „Dobrí ľudia“ Bergman vytvoril sociálnu rozprávku o nezamestnanom chlapcovi z mesta a dedinskom dievčati, ktorá sa stala v poradí jeho druhým filmom s názvom Prší nám na lásku  ( Det regnar pa var kárlek, 1946 ). Zaujímavosťou je, že už v tomto Bergmanovom filme sa prvýkrát objavil Erland Josephson, ktorý sa neskôr stal jedným z kľúčových hercov v neskorších Bergmanovych filmoch a tiež pomerne často obsadzovaný Gunnar Björnstrand, ktorý je však vo svete menej známy. Nasledujúceho roku napísal Bergman scenár pre Molanderov film „Žena bez tváre“ a sám natočil dva filmy : Loď do Indie ( Skepp till India, 1947 ) podľa rovnomennej divadelnej hry Martina Soderhjelma a Hudba v temnotách (Musik i mórker, 1947) podľa románu Dagmar Edqvistovej s Mai Zetterlingovou. Svoj posledný film podľa cudzieho námetu vytvoril v roku 1948 s názvom  Prístavne mesto ( Hamnstad ) – išlo o príbeh nezamestnaného námorníka a životom poznamenaného dievčaťa a k tomu ešte napísal scenár pre ďalší Molanderov film "Eva".

Potom natáčal Ingmar Bergman filmy už len podľa vlastných námetov a scenárov. V ranom období bol Bergman myšlienkovo inšpirovaný viacerými režisérmi – najmä Francúzom Marcelom Carné a jeho tajomnou symbolikou ( napr. filmy s Jeanom Gabinom – Nábrežie hmiel, Deň sa začína, Človek beštia a pod. ). Vplývala na neho aj domáca divadelná tradícia – Ibsen a Strindberg. Ústredná téma Bergmanovej tvorby – boj o zmysel ľudského života – po prvý raz naplno zaznieva vo filme Väzenie ( Fangelse, 1949 ), ktorý je drámou životných stroskotancov. Z ďalších filmov tohto obdobia:  Smäd ( Torst, 1949 ) - melanchóliou obostretý príbeh manželov pripomínajúcich si príčiny krízy svojho manželstva, a  Za šťastím ( Till gladje, 1950 ) - tematicky príbuzná dráma manželstva hudobníka s použitím hudobných skladieb Mendelssohna, Mozarta, Beethovena a Smetanu.

Ďalšou z tém tohto režiséra je život a tvorba umelca, jeho pôsobenie na ľudí. Rozpracoval ju vo filme Letný sen (Sommarlek, 1951) - príbehu tanečnice a študenta, ktorého tragická smrť visí ako tieň nad jej životom, s Maj-Britt Nilssonovou – v jednej scéne si hlavná predstaviteľka zloží masku a ukáže tvár starnúcej ženy – symbolizuje tu klamlivosť umenia a krutú pravdu skutočnosti. V tomto období začína Bergman zakladať svoj „súbor“ – svojich obľúbených kmeňových hercov, ktorí sa pre neho tak osvedčili, že ich neskôr začal striedavo obsadzovať takmer do každého svojho filmu ( čo je metóda ktorou pracuje v súčasnosti okrem iných napr. španielsky režisér Pedro Almódovar ). Prvým z takýchto filmov, ktorým sa Bergman začal zároveň venovať svetu žien bol film: Čakajúce ženy ( Kvinnors vantan, 1952 ) - volne na seba nadväzujúce príbehy z manželského života, vyrozprávané ženami troch bratov ( s Anitou Bjorkovou, Evou Dahlbeckovou a Maj-Britt Nilssonovou ).

Vrcholom Bergmanovho „učňovského obdobia“ je film Leto s Monikou (Sommaren med Monika, 1953) - volne spracovaný román Per-Andersa Fogelstroma s majstrovskou kresbou citových a ľudských vzťahov dôverčivého chlapca k ľahkomyseľnému dievčaťu. Tento film patrí do tzv. „ružovej série“ a ako väčšina vtedajších filmov 50. rokov vyjadruje optimistickú a bezstarostnú dobu. Bergman ho nakrútil v súlade s vlastnými skúsenosťami, že láska je len prechodné poblúznenie z ktorého partneri neskôr zákonite musia precitnúť aby mohli vkročiť do ďalšej fázy vzťahu. Film zobrazuje ideové rozpory mládeže. Harry (Bengt Eklund ) sa ubíja nudnou prácou v sklade, ktorá nemá budúcnosť, preto je nadšený, keď ho pozve do kina miestna kráska Monika ( Harriet Andersson ), ktorá zasa chce utiecť od hlúpych nápadníkov a večne opitého otca. Spolu utečú na opustenú jachtu, kde sa pokúšajú žiť. Keď Monika nečakane otehotnie, uvedomia si že stoja pred zodpovednosťou o akej sa im ani nesnilo. Kvôli nedostatku jedla a peňazí sa Monika vracia do mesta, kde im teta vystrojí svadbu. Po nej sa ukáže že Monika je typ ženy s ktorou nevydrží žiť žiadny muž: neustále sa sťažuje, chce stále viac a viac, a sama nič neurobí pre to, aby sa mali lepšie, navyše v Harryho neprítomnosti si vodí nápadníkov...koniec je ľahko odhadnuteľný – nakoniec rezignuje na funkciu manželky a matky a odchádza z domova. Na dobrej úrovni je aj film Večer kaukliarov (Gycklarnas afton, 1953), filozofické zamyslenie nad zmyslom ľudskej existencie, premietnuté do príbehu skupiny kočovných artistov. Režisér akoby v ňom trestal umelcov, teda i seba za snívanie, za to, že dávajú ľuďom nádej. Z výborne oblečených, honosných cirkusantov sa stávajú chudáci, ktorí ťahajú cirkusové vozy.

Nasledujúci rok Bergman znovu rozvinul svoju obľúbenú tému krízy vzájomných mileneckých a manželských dvojíc, tentokrát komediálnou formou, v príbehu gynekológa Lekcia v láske ( En lektion i karlek, 1954 ) s Gunnarom Bjornstrandom a Evou Dahlbeckovou. V tom istom roku prijal Bergman na 6 rokov angažmán ako režisér činohernej scény v Malmo ( 1954-60 ), čo mu však nebránilo pokračovať obvykle v prázdninových mesiacoch vo filmárskej činnosti.

Obdobie rozkvetu ( 1955 – 1964 )

Okamih, ktorým sa stal Bergman medzinárodne uznávaným umelcom prišiel v roku 1955 - po vážnejšie zameranom príbehu ľahkomyseľného pohrávania si s mileneckými vzťahmi Sny žien ( Kvinnodrom, 1955 ) s Evou Dahlbeckovou, Harriet Anderssonovou a Gunnarom Bjornstrandom hneď nato vytvoril vynikajúcu komédiu o problémoch mileneckých vzťahov Úsmevy letnej noci ( Sommarnattens leende, 1955 ), situovanú na vidiecke sídlo, so súborom svojich najobľúbenejších a v predošlých filmoch už vyskúšaných hercov. Film si zachováva optimistickú náladu 50. rokov a ide tu o jednu z mála komédií, ktoré Bergman nakrútil – o humornú satiru, ktorá ironicky skúma sexuálne frustrácie, stratenú lásku a znehodnotenie. Námetom mu bola Shakespearova komédia Sen noci svätojánskej. Odmenou mu bola nominácia na Zlatú palmu na MFF v Cannes 1955.

Novou etapou Bergmanovej tvorby bola Siedma pečať (Det sjunde inseglet, 1957)  - mystikou obostretá dráma z čias križiackych rytierskych výprav, ocenená zvláštnou cenou poroty na MFF v Cannes 1957. V Bergmanovi sa prehĺbil záujem o otázky života a smrti na ktoré sa pokúšajú hľadať odpoveď hlavné postavy v časoch krížových výprav, náboženského fanatizmu a morovej epidémie. Film je doslova nabitý symbolikou – napr. rytier sa pustí so smrťou do šachovej partie v snahe výhrou získať odklad, čo môže symbolizovať nezmyselnosť života. Herecký súbor tu bol poprve obohatený o Maxa von Sydowa, a tiež Bibi Anderssonova tu vytvorila svoju prvú hlavnú úlohu.

V tom istom roku nakrútil ďalšie významné dielo Lesné jahody (Smultronstallet, 1957), dramatické zamyslenie starého lekára nad minulosťou, prelínajúce sa so súčasnosťou, ktorú prežíva v spoločnosti mladých ľudí. Slávna úvodná scéna – sen , ktorý sa sníval hlavnému hrdinovi: vyľudnené mesto, slepý ciferník hodín ktorému chýbajú ručičky, scéna vlastného pohrebu... bola inšpirovaná snom, ktorý sa prisnil samotnému Bergmanovi. Hlavná postava: 78- ročný profesor Isak Borg ( Victor Sjostrom ) si uvedomuje, že ide o predtuchu blížiacej sa smrti. Zdesenie, že jeho vlastný život za veľa nestál, pretože si nerozumie s vlastnou rodinou, ktorá ho kvôli jeho prchkej povahe celý život považuje za despotu, nedokáže zmieriť ani Nobelova cena za medecínu, ktorú má prevziať o pár dní. Uvedomuje si že je najvyšší čas začať napravovať, kým sa dá. Aby získal čas na premýšľanie, namiesto lietadlom sa vydá do miesta odovzdávania cien v predstihu autom cez celé Švédsko a v spoločnosti synovej manželky ( Ingrid Thulin ), cestou zoberú mladých ľudí – stopárov, v ktorých spoločnosti prichádza profesor na iné myšlienky. V hereckom súbore sa tu poprve objavila Ingrid Thulinová a hlavnú úlohu profesora Borga zahral, ako svoju poslednú, ( zhodou okolností tiež 78- ročný ) krátko pred svojou smrťou, priekopník severskej filmovej školy režisér Victor Sjostrom.

Nasledujúci film vybočuje témou i štýlom z kontextu jeho tvorby Prv než sa rozodnie ( Nara livet, 1958 ), v ktorom podobne ako v „Čakajúcich ženách“ zachytil Bergman  paralelnú dejovú líniu rozprávania príbehu troch rodičiek v nemocničnej izbe, s Ingrid Thulinovou, Evou Dahlbeckovou a Bibi Anderssonovou. V psychologickej dráme Tvár ( Ansiktet, 1958 ), okolo viacmenej symbolickej postavy hypnotizéra ( Max von Sydow ) rozvinul v deji diskusiu o hraniciach reálneho a ireálneho sveta.


Ingmar Bergman pri nakrúcaní filmu Saraband (2004). Zľava Liv Ullmann a Julia Dufvenius.

Začiatkom 60. rokov Bergman vytvoril dva tematicky protikladné filmy Prameň panny (Jungfrukallan, 1960 ) - stredovekú severskú baladu o prepadnutí, znásilnení a zavraždení nevinné zemianskej dcéry, a o jej otcovi v úlohe pomstiteľa, spracovanú poeticky umocneným naturalizmom, s Birgit Petterssonovou. Tento film, hoci nepatrí medzi jeho najvýznamnejšie, získal Oscara 1960, Zlatý Glóbus 1960 a Zlatú palmu na MFF v Cannes 1960 Ďalším bola komédia na motív starého írskeho príslovia, že "panna je jačmenným zrnom v oku diabla" Diablovo oko (Djavulens oga, 1962) s Jarlom Kullom a Bibi Anderssonovou. V tom čase už prešiel Bergman ako hlavný režisér a neskôr riaditeľ na Kráľovskú činohernú scénu do Stockholmu ( 1960-66 ).

V tej dobe Bergman začal používať dôvernejší komorný štýl. Nakrútil slávnu „komornú trilógiu“ filozoficko-náboženského zamerania, ktorá dôverne preskúmala psychologické a duchovné témy: v prvej časti s názvom Ako v zrkadle ( Sasom´i en spegel, 1961 ) - dráme úspešného spisovateľa, ktorý trpí chorobou svojej dcéry schizofreničky, s Gunnarom Bjornstrandom, Maxom von Sydowom a Harriett Anderssonovou, je príklad , že láska dokáže byť cnosťou a je tu aj Božia prítomnosť- je tu svet kde je ešte láska, nádej a viera ( získal Oscara 1961 ). V druhej časti s názvom Hostia večere Pána ( Nattvardsgastema, 1963 ), v príbehu vidieckeho pastora, ktorý po smrti svojej ženy stratil vieru v Boha, opäť s Bjornstrandom a Thulinovou v úlohe starnúcej učiteľky je láska zobrazená ako chladná a sterilná – ide o obraz sveta zradenej viery a náhradnej lásky – teda predstieranej nádeje. V najslávnejšom treťom diele: Mlčanie ( Tystnaden, 1963 ), v ktorom na osudoch hlavných hrdinov ožíva svet, ktorý bez viery v mravné hodnoty ponecháva ľudí bez vzájomných kontaktov, ukázal Bergman ako by vyzeral svet bez lásky a preto bez Boha a akýchkoľvek mravných hodnôt. Hlbší zmysel najmä tejto tretej časti trilógie zostal však u väčšiny divákov zatienený na svoju dobu určitou senzačnosťou, vyvolanou niekoľkými Bergmanom vedome vyhrotenými sexuálnymi scénami ( mnoho divákov vrátane v bývalom Československu chcelo vidieť film iba kvôli týmto scénam ), hlavné úlohy povahovo rozdielnych sestier, ktoré sa nenávidia a zároveň trpia vzájomnou závislosťou, hraničiacou až s lesbickou láskou tu zahrali Ingrid Thulinová a Gunnel Lindblomová.

Pod vplyvom týchto skutočností znechutený Bergman natočil satirickú komédiu A čo všetky tie ženy (For att inte tala om alla dessa kvinnor, 1964 ), s ktorou si vyrovnal svoje účty s kritikmi a ich často povrchným výkladom umeleckých zámerov. Bol to jeho prvý farebný film, ktorý bol zároveň prehliadkou všetkých obľúbených predstaviteliek jeho predchádzajúcich filmov.

Obdobie Bergmanovej vrcholnej tvorby ( 1965 – 1983 )

Po dlhšej nedobrovoľnej prestávke spôsobenej vážnym ochorením, ktoré ho prinútilo, aby sa vzdal svojho postavenia režiséra na Kráľovskej činohernej scéne začal Bergman pripravovať svoj ďalší film do ktorého chcel obsadiť svoj najnovší herecký objav: nórsku herečku Liv Ullmann s ktorou sa zoznámil ešte minulý rok. Kvôli spomínanej chorobe ale musel Bergman vtedy zrušiť všetky plány. Už sa zdalo, že z toho nič nebude, keď zasiahla šťastná náhoda: Liv Ullmannova sa objavila ako hosť spolu s Bibi Anderssonovou na jednom kultúrnom festivale v Prahe 1966. Pri tej príležitosti sa v tlači objavila ich spoločná fotka a jedno vydanie novín sa čírou náhodou dostalo do rúk aj samotnému Ingmarovi Bergmanovi, ktorý si pri pohľade na ňu uvedomil ako sa obe herečky na seba ponášajú, akoby boli sestry. V okamihu bolo Bergmanovi jasné aký film musí nakrútiť. Tak sa zrodil slávny film Persona ( 1966 ) -  dramatický obraz o dvoch povahovo rozdielnych ženách, dočasne na seba odkázaných. Ide tu o príbeh nervovo narušenej herečky Elisabeth ( Liv Ullmann ), ktorá sa psychicky zrútila a rozhodla sa protestne mlčať. Jej protikladom je urozpravaná ošetrovateľka Alma ( Bibi Andersson ), ktorá sa o ňu stará a má sklon sa so všetkým zverovať. Nakoniec Elisabeth postupne preberá osobnosť Almy. Týmto filmom začal Bergman hlbší ponor do psychiky človeka a do vzťahov medzi mužom a ženou. Vo filme Persona ( 1966 ) sa zaoberá ženskou psychikou a tento pokus hodnotia mnohí odborníci ako veľmi vydarený, pretože jedna z herečiek ( Anderssonova ) bola aj v skutočnom živote Bergmanovou bývalou a druhá ( Ullmannova ) jeho súčasnou partnerkou. 

Svoju ďalšiu slávnu sériu – tzv. „ostrovnú trilógiu“ ( filmy nakrútené na ostrove Faro ) natočil Bergman v rokoch 1967-69. V týchto filmoch vidieť ešte väčšiu priepasť v medziľudských vzťahoch. Niektorí kritici sa nazdávali, že po týchto filmoch je tvorcova cesta za ľudskou ľahostajnosťou a neláskou zavŕšená, že väčší rozklad nemožno zobraziť. V prvom filme – mysterióznej psychologickej dráme s prvkami hororu  Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1967 ) o manželskej dvojici, ktorej bezsenné nočné halucinácie postupne prechádzajú do predstáv prevteľovania do démonov. Pozitívne a negatívne sily sa tu stretávajú vo vzťahu duševne chorého maliara ( Max von Sydow ) a jeho tehotnej ženy ( Liv Ullmann ), ktorú so sebou čoraz viac strháva do sveta predstáv a bludov. Druhý v poradí:  Hanba ( Skammen, 1968 ) je tiež o manželskej dvojici ( Ullmannova a von Sydow ), ktorá sa ale usadila na odľahlom ostrove, aby sa vyhla nebezpečenstvu, hroziacemu z novo vypuknutej vojny. Táto psychologická štúdia o človeku zúfalom z vojny je podľa divákov najsurovejším Bergmanovym filmom. Prvá polhodina je normálna, zrazu priletia stíhačky a rozpúta sa peklo. Hlavní hrdinovia nemôžu ostať neutrálni, pretože armáda začne okupovať ostrov a nakoniec musia utiecť na člne cez more plné mŕtvol... Posledný z nich Náruživosť ( En Passion, 1969 ) je majstrovskou drámou o dvoch ľuďoch ( B. Andersson a M. von Sydow ), ktorí sa stretli v nevhodný životný okamih.

Za zaujímavosť stojí aj TV film Obrady ( Ritten, 1969 ), pre televíziu s neskorším určením pre kiná alegorický príbeh o trojici kočovných hercov, vypočúvaných na polícii a predvádzajúci tam svoje silne eroticky podfarbené a osobnými vzťahmi motivované javiskové výstupy s Thulinovou a Bjornstrandom, kde sa vo vedľajšej úlohe kňaza objavil aj Ingmar Bergman.

V období 70. rokov začína Bergman stále viac spolupracovať s televíziou a zároveň sa nachádza na vrchole tvorivých síl. Svoj prvý zahraničný film nakrútil v Londýne v anglicky hovorenej verzii Dotyk ( Beroringen, 1970 ) uvádzaný pod anglickým názvom The Touch, o silnom citovom vzťahu amerického archeológa a manželky jeho švédskeho priateľa s Elliottom Gouldom, Bibi Anderssonovou a Maxom von Sydowom.

Bergmanovym ďalším vrcholným filmom je psychologická dráma situovaná do konca 19. storočia o dvoch zámožných sestrách ( Ingrid Thulin a Liv Ullmann ), ktoré sa stretávajú na vidieckom sídle pri lôžku svojej smrteľne chorej sestry ( Harriet Andersson ) s názvom Šepoty a výkriky (Viskningar och rop, 1972) – neutešený meditatívny obraz ľudskej samoty v tvári v tvár smrti. Zatiaľčo obe sestry sú zaujaté svojimi egoistickými problémami a neustále sa hádajú, ich vystrašený šepot je prerušovaný výkrikmi chorej o ktorú sa nakoniec musí starať slúžka.

Bergmanova spolupráca s televíziou sa naplno rozbehla v sezóne 1973/74 keď natočil slávnych šesť 50- minútových televíznych dielov o rôznych štádiách vzťahu medzi mužom a ženou Scény z manželského života (Scener ur ett aktenskap) s Ullmannovou, Lindblomovou, Bibi Anderssonovou a Erlandom Josephsonom, skrátených pre distribúciu v kinách na necelé 3 hodiny, ktorý bol nakoniec ocenený Zlatým Glóbusom 1974. Navyše sfilmoval pre švédsku televíziu Mozartovu "Čarovnú flautu" ( Trollfljoten, 1974 ) a v nasledujúcom roku ďalší televízny seriál Tvárou v tvár ( Ansikte mod ansikte, 1975 ) s Ullmannovou a Josephsonom, skrátený pre kiná a uvádzaný v anglickej verzii ako Face to Face – opäť ocenený Zlatým Glóbusom 1975.

V roku 1976 bol Ingmar Bergman nečakane obvinený z daňových únikov. Vyšetrovanie síce ukázalo, že je v tom nevinne – Bergman sa vo financiách veľmi nevyznal a iba dal na rôzne rady a odporúčania svojich známych, ktoré sa nakoniec ukázali ako chybné. Samotné vyšetrovanie by nebolo také zle, oveľa horšie nebezpečenstvo predstavovala bulvárna tlač. Aby sa vyhol zbytočným škandálom, Bergman dočasne emigroval do Nemecka kde ešte v tom istom roku natočil v Mníchove film o nástupe fašizmu k moci Hadie vajce ( Das Schlangenei, 1976 ), ktorý však nebol tým, na čo boli diváci zvyknutí.

Po dvoch rokoch sa Bergman v r. 1978 vrátil do Švédska a ešte v tom istom roku sa ujal svojej obľúbenej témy medziľudských vzťahov – nakrútil film, ktorý sa ráta medzi jeho najlepšie: Jesenná sonáta (Höstsonaten, 1978) – komorná dráma dvoch žien: matky – starnúcej slávnej pianistky ( Ingrid Bergmanova ), ktorá kvôli kariére roky zanedbávala svoju rodinu a jej dcéry ( Liv Ullmannova ). Na začiatku filmu prichádza slávna matka navštíviť svoju dcéru a po pokojnom úvode má divák dojem, že nič sa nedeje. Vtom prichádza nezvyčajný zlomový bod, ktorý spočíva v tom že obe predstaviteľky zahrajú na klavíri rovnakú Chopinovu skladbu úplne odlišným spôsobom. To len podtrhne ich zásadne rozdiely a stane sa katalyzátorom pre nasledujúcu lavínu hádok, obojstranných výčitiek a ospravedlnení, ktoré len ukážu, že priepasť medzi nimi a neporozumenie je príliš veľké. Bergmanovi sa podarilo na minimálnom priestore s pár hercami a dokonale zvládnutou kamerou, ktorej dlhé nezostrihané zábery navodzujú dojem skrytej kamery vytvoriť emocionálne silnú drámu na tému pretvárky v rodinných vzťahoch.
Film Jesenná sonáta bol po zásluhe ocenený Zlatým Glóbusom 1978.

Po netradičnom filme: kriminálnej dráme zo života prostitútok nakrútenej v spolupráci vo francúzsko – nemeckej koprodukcii s názvom: Zo života bábok (Aus dem Leben der Marionetten, 1980 ) nakrútil Bergman svoj posledný celovečerný film s názvom Fanny a Alexander ( Fanny och Alexander, 1982 ) – ide o veľkorysý trojhodinový ( určený pre kiná – 188 min. ) a v televíznej verzii dokonca päťhodinový ( režisérska verzia - 312 min. ) projekt. Ja to snáď najväčšmi autobiograficky Bergmanov film plný spomienok na detstvo a nakrútený v optimistickom štýle. Ide o rodinnú ságu Ekdahlovcov videnú detskými očami malého Alexandra. Nezasvätený divák môže mať dojem, že v tomto filme o nič nejde, pravdou však je, že Bergmanov symbolicky posledný celovečerný film získal všetky možné ocenenia: Cena kritiky na MFF v Benátkach 1983, Oscar 1983 za najlepší cudzojazyčný film, Zlatý Glóbus 1983, César 1984.

Obdobie po roku 1983

Po celosvetovom úspechu filmu Fanny a Alexander ( 1982 ) oznámil Bergman svoj odchod do filmárskeho dôchodku, ktorý sa mal týkať zatiaľ len celovečerných filmov. Dôvodov bolo hneď niekoľko: vedľa vysokého veku ( vtedy mal už 65 rokov ) to bola aj skutočnosť, že bolo stále ťažšie zohnať financie pre nakrúcanie filmov, nehovoriac o tom, že práca režiséra je psychicky veľmi náročná. Bergman už dávnejšie pochopil, že ani jeho skúsenosti, ani slávne meno nezabránia tomu, aby sa nemusel hádať s  producentmi o peniaze, či dokonca brániť svoj film pred zásahmi cenzúry, pretože ľudská hlúposť je žiaľ nesmrteľná. Túto situáciu len zhoršil trend, ktorý zaviedli Američania a síce posudzovať úspech filmov z hľadiska peňazí – inými slovami: „Ak film nie je po finančnej stránke kasovým trhákom, treba ho hodnotiť ako neúspešný, bez ohľadu na to, či sa páčil divákom, alebo získal ocenenia“. Bergman vo svojej kritike Američanom odkazuje, že nikdy nepotreboval milióny a skoro každý jeho film získal ocenenia ( a štatistiky mu dávajú za pravdu. Napr. Šepoty a výkriky (1972) stáli iba 450 tisíc dolárov, a 6 dielny seriál Scény z manželského života (1973-74) dokonca iba 200 tisíc dolárov ).

Po roku 1983 sa Bergman naďalej venoval divadelnej réžii ( až do roku 1995 ). Okrem toho sa naplno pustil do písania scenárov. Z filmov, ktoré boli nakrútené podľa Bergmanovych scenárov stojí za to spomenúť Najlepšie zámery (Doupe goda viljan, 1992 ) ktorý režíroval známy dánsky režisér Billie August, Nedeľné deti ( Söndagsbarn, 1992) – režírovaný jeho synom Danielom Bergmanom, ale hlavne film Nevera (Trolosa, 2000 ), ktorý za Bergmanovej pomoci režírovala herečka Liv Ullmann a v hlavnej úlohe sa predstavili Lena Endre a Erland Josephson.

Popritom sa Bergman príležitostne venoval nakrúcaniu televíznych filmov, ktoré sú ale väčšine divákov neznáme, pretože pochopiteľne nemali premiéru v kinách, iba v TV. Za zmienku stoja napr. filmy Po skúške (Efter repetitionen, 1984 ) – 70 minút dlhý dialóg, kde divadelný režisér ( Erland Josephson ) po skúške divadelnej hry debatuje so svojimi hlavnými herečkami ( Ingrid Thulin a Lena Olin ) a vysvetľuje im svoje tvorivé zámery. Za zhliadnutie tiež stojí Bergmanov TV film V prítomnosti klauna (Larmar och gör sig till, 1997 ) ocenený Zvláštnou cenou poroty na MFF v Cannes 1998.

V roku 2003 sa Ingmar Bergman rozhodol pre svoj comeback: po 20- ročnej prestávke ako 86-ročný nakrútil TV film určený pre kiná Saraband ( 2004 ) – ide o voľne pokračovanie filmu Scény z manželského života ( 1973-74 ), kde hlavná hrdinka Marianne ( Liv Ullmann ) po mnohých rokoch navštívi svojho bývalého manžela Johana ( Erland Josephsson ) a stáva sa svedkom drámy medzi Johanom a jeho synom Henrikom a svojou vnučkou Karin.

Ingmar Bergman, ktorý tento rok (2006) oslávil svojich 88 rokov, dnes žije na defitívnom odpočinku v ústraní na baltickom ostrove Faro ( kde nakrútil väčšinu posledných filmov ). Počas svojho na udalosti bohatého života Bergman bol až päťkrát ženatý ( najdlhšie žil s poslednou ženou Ingrid Karlebo od 1971 až do jej smrti 1995 ) a dohromady je otcom 9 detí. Stojí za zmienku, že jeho dcéra Anna (1948) je herečkou, jeho syn Daniel ( 1962) a dcéra Eva (1945) sa zasa venujú filmovej réžii. Mal aj vzťahy so svojimi herečkami: Harriet Andersson ( 1952-53 ), Bibi Andersson ( 1955-58 ) a Liv Ullmann ( majú spolu dcéru Linn Ullmann (1966), ktorá je v súčasnosti známou spisovateľkou a literárnou kritičkou ).

Zaujímavosť

Medzi Bergmanovych najobsadzovanejších hercov patrí Gunnar Bjornstrand (20x), Erland Josephson ( 14x – medzi jeho filmami Prší nám na lásku (1946) a Saraband (2004) leží časové rozpätie neuveriteľných 58 rokov ), ďalej Max von Sydow (13x), Bibi Anderssonová (13x), Harriet Andersonová (11x), Ingrid Thulinová (10x), Liv Ullmannová (10x), Gunnel Lindblomová (6x), Eva Dahlbecková (6x).

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články