Chlapčenstvo
Richard Linklater si rozhodne zaslúži svoju vlastnú kapitolu v akejkoľvek knihe zaoberajúcej sa súčasným americkým filmom. Jeho prednosťou je: posúvanie hraníc, snaha o pochopenie ľudského osudu v celej jeho komplexnosti a tiež veľmi citlivá komunikácia medzi divákom a filmovým charakterom. Nehovorím teraz o celej jeho tvorbe, ale minimálne o trilógií, ktorá ho definovala ako tvorcu a tou je konverzačná trilógia s Ethanom Hawkeom a Julie Delpy Pred úsvitom, Pred súmrakom a Pred polnocou.
Nápad pozerať sa na život dvojice postáv vždy po 9 reálnych rokoch mu dopomohol k originalite, aj keď filmy o sebe sú veľmi jednoduché. Jeho najnovší počin sa nesie v podobnom duchu, ako tieto konverzačky.
Vytvoril totiž hrdinu a následne sledoval jeho dospievané v priebehu 12 rokov. A presne toľko mu trvalo priniesť tento experiment na filmové plátno. Experiment sa volá Boyhood (Chlapčenstvo) a je esenciou súdobej americkej rodiny. Nejedná sa o rodinu chudobnú, alebo bohatú. Je to óda na strednú vrstvu a na väčšinu problémov, aké ich členov postretnú. A všetko je vnímané očami chlapca. Keď som film pozeral hovoril som si, že tomu chýba nejaký veľký moment. Niečo, čo vás utvrdí v tom, že sa pozeráte na to, ako sa prepisuje história jedného filmového žánru. Ale nič takého som tam neobjavil.
Príbeh stále pokračoval a ja som bol ochudobnený o prvý bozk, prvý sex, prvú zamilovanosť, prvú bitku, prvú projekciu Star Wars, teda veci, aké definujú život väčšiny chalanov. Ale nič takého nečakajte. Linklater si jednoducho povedal, že sa na všetko klišé, čo by nám v inom príbehu dokázalo zahrať na tie správne emocionálne struny, vykašle, a pokúsi sa byť čo najautentickejší a zároveň sa vyvarovať popisnosti. A keď som si toto uvedomil, tak ma to trocha zamrzelo. Pretože načo je experiment ponúkajúcu neobyčajnú sondu do obyčajného života, bez tých čarokrásnych veci, nútiacich nás sa usmievať aj napriek všetkým problémom?
Vytvára to pocit prázdnoty, premárnenej šance a nezachráni to ani parádny pesničkový soundtrack plný Arcade Fire, Coldplay, Blink 182 a ďalších.
A potom prichádza koniec. Posledná debata medzi otcom a synom v štýle Linklaterovej trilógie, kde padajú múdra, ale udržuje sa nadhľad. Potom mladík opúšťa svoju mamu utopenú v slzách a ja som po prvýkrát pocítil nejaký úmysel. A potom tu máme koniec. Prechádzka medzi skalami. Prísľub niečoho nového a odrazu záverečné titulky. Bez žiadnej vrcholnej scény, bez žiadnej drámy. Všedný ako život sám. Plný veľkých slov, neschopných (ako sami dobre vieme) konkurovať zmýšľaniu súčasnej spoločnosti. A vtedy to na mňa doľahlo. Tá krása všednosti a túžob, meniacich sa na sny, aké realita ničí s takou úmyselnou precíznosťou, že to núti mať trocha depresívne a trocha smutné myšlienky, je v tomto filme obsiahnutá úplne a bez príkras. A ono to stačí.
Odrazu si uvedomíme, že o filme rozmýšľame, rovnako ako o niektorých myšlienkach čo v ňom padli. Z niečím sa stotožňujeme. Z niečím nie. A tým, že je to osud jednej rodiny dokáže sa tam nájsť celá jedna generácia. Humor rovnako ako emócie je dobre skrytý pod nánosmi rutiny. Treba byť voči filmu otvorený a užívať si každú jednu minútu v jeho prítomnosti. Obdarí sa vám veľmi pekným zrkadlom našich vlastných túžob, bez toho aby moralizoval, presviedčal, alebo poukazoval na naše chybné zmýšľanie. Herci sú vo svojich postavách uveriteľní, hudba je krásna a aktuálna a myšlienky odžité.
Ak teda existuje v súčasnosti film hodný nášho záujmu, vybočujúci z mainstreamu a zároveň bez snahy byť artový a umelecký, tak je Chlapčenstvo (Boyhood) najlepšou voľbou. Nielenže podobný projekt pekne dlho neuvidíte, ale minimálne tento mesiac nenájdete v kinách úprimnejší film. A fakt mu dajte šancu. Na konci sa vám odvďačí veľmi príjemnou katarziou.
