Le Mans

Prostredie športu býva odjakživa lákadlom pre filmárov, ktorí z neho čerpajú námety pre svoje filmy. Pokiaľ ale ide o jednotlivé športové odvetvia, existuje tu dosť veľký nepomer. Na prvom mieste a zároveň celosvetovo najviac atraktívnou
témou pre filmárov je box, na ktorého tému sa nakrútilo asi najviac filmov. Hneď
druhý je pravdepodobne golf. Ostatné športy v tejto štatistike už výrazne
pokrivkávajú, čo sa na veľký smútok fanúšikov týka aj automobilových športov.
A to je škoda, lebo ide o veľkú skupinu fanúšikov, veď len za posledných desať
rokov viacnásobne vzrástol počet divákov sledujúcich preteky Formuly 1 na
okruhoch, ale hlavne v TV. Z toho mála filmov, ktoré vznikli o automobilových
športov uvediem jeden ako „odstrašujúci“ príklad toho, ako by sa to nemalo
robiť: Driven ( Formula, 2001 )
v hlavnej úlohe so Sylvestrom Stallonom. Škoda reči – dej vo svojej snahe
o senzačnosť pripomína skôr akčný film a v skutočnosti ide o preteky na ováloch
– IRL/Champcar a nie o Formulu 1 ako diváka mätie zavádzajúci  názov. Z tých
lepších filmov je to
Grand Prix ( 1966 ) 
režiséra Johna Frankenheimera na celkom slušnej úrovni ( pre dnešného diváka ide
už o historickú Formulu 60. rokov ). Mnoho fanúšikov snívalo, aké by to bolo
nakrútiť poriadny film o automobilových pretekoch. Patril medzi nich aj
populárny akčný herec 60 – 70. rokov Steve McQueen, ktorý bol ako jeden z mála
hercov vynikajúci vodič a nenechal sa zastupovať pri nebezpečných scénach –
medzi jeho najslávnejšie patrí automobilová naháňačka ulicami San Francisca vo
Forde Mustang GT vo filme
Bullitov prípad ( 1968 ).

Vznik nápadu

Steve McQueen sníval o tom filme šesť rokov. Nakoniec, keď si splnil iné
povinnosti spojené s filmovaním a nastala správna chvíľa na tento projekt,
prikročil k činu. V roku 1968 prišiel ako divák na autentické preteky Le Mans,
aby videl a učil sa. Potom si z vlastných peňazí kúpil Porsche 908, ktoré
vyhralo Le Mans v r. 1967. Doma v Kalifornii s ním začal pretekať a víťaziť, aby
dostal pretekársku licenciu. Keď sa mu to podarilo, ďalším krokom bolo, že si
najal  manažéra – Andrewa Fergusona ( prv strážcu Chapmanových Lotusov ).
Ďalej sa mu podarilo získať znamenitého Petera Revsona ako spolujazdca, s
ktorým odišiel na Floridu, aby si v slávnych vytrvalostných pretekoch -
dvanásťhodinovke na Sebringu skúsil zmerať sily so skutočnými továrnymi tímami
Porsche, Ferrari, Alfa Romeo a Matra. Desať dní pred štartom si však búrlivák
Steve zlomil nohu v cyklistických pretekoch a tak nikto nedúfal, že s nohou
v sadre pôjde dvanásťhodinovku. Ale McQueen sa nevzdával - nechal si zhotoviť
špeciálnu topánku, pomohli mu do vozu a vyšiel. Po dvanástich hodinách napätia
skončila posádka McQueen – Revson druhá, iba 26 sekúnd za Ferrari víťazného
Maria Andrettiho!

Príprava na nakrúcanie

Nakrútiť vierohodný film z prostredia automobilových pretekov nie je žiadna
hračka a podobne ako v prípade technicky náročných filmov ( napr. sci-fi )
z časových dôvodov treba začať s prípravou už v 1-2 ročnom predstihu.
Perfekcionista Steve McQueen ale k tomuto problému pristupoval vrcholne
profesionálne: Pre film „Le Mans“ založil vlastnú produkčnú spoločnosť Solar
Productions (SP), ktorej prvým krokom bolo, že v roku 1969 sa vypravila do
Francúzska, aby tu pri skutočných pretekoch 24 hodinovke Le Mans 1969 natočila
cez 10 000 metrov filmu a okrem toho získala prvé skúsenosti, či je reálne
nakrúcať za takýchto podmienok. Zistila že je príliš prachu v depu, vyblednuté
farby v boxoch a v noci málo osvetlená trať. Preto ďalší rok, pár týždňov pred
ročníkom 1970 prišla do Le Mans výprava Solar Productions, aby k veľkej radosti
usporiadateľov zadarmo vybudovala a vydláždila nové depo, prefarbila boxy
a presvetlila niektoré nočné úseky.

Vďaka perfekcionizmu Steve McQueena a jeho posadnutosti realistickosťou sa mal
nakrúcať film, ktorý by bol autentickým dokumentom najdramatickejšieho zo
všetkých pretekov. Priame zábery, žiadne podtáčanie rýchlosti, žiadne makety
skutočných áut na pomalých podvozkoch F3, ako tomu bolo pri filmovaní
Grand Prix (1966)
režiséra Johna Frankenheimera. Steve McQueen ani na okamih nezaváhal a vďaka
predchádzajúcim skúsenostiam v pretekaní mal v úmysle zúčastniť sa skutočných
pretekov Le Mans 1970 osobne! A tak sa medzi prihláškami na preteky objavil voz
Solar Productions – Porsche 917 s neobyčajnou posádkou: Steve McQueen – Jackie
Stewart! Vtedajší majster sveta Formuly 1 Jackie Stewart známy svojou
starostlivosťou o bezpečnosť ( vo svojej kariére získal tri tituly v r. 1969,
1971, 1973 ) sa síce kedysi zaprisahal, že nikdy nepôjde Le Mans, podľa neho
príliš dlhé a príliš nebezpečné preteky, ale nemohol odolať ponuke SP, ktorá
okrem vysokého honorára dávala navyše i určitú nádej na víťazstvo. Ale prišla
prvá rana: McQueenovi poisťovňa zakázala štartovať s hrozbou výpovede úveru,
kvôli tomu bol štart posádky McQueen – Stewart nakoniec nereálny. Rozhnevaný
Steve chcel najprv celé natáčanie odvolať, ale bolo príliš pozde, príprava veľmi
pokročila. Nakoniec sa teda pristúpilo na kompromis: SP teda bude nakrúcať
autentické zábery pri pretekoch a McQueen bude „hrať“ svoje scény potom. A tak
sa 24 hodinovka pretiahla na 24 týždňov. Oficiálne preteky Le Mans skončili
v polovici júna 1970, Queenove „preteky“ až v novembri 1970.

Skutočné autentické preteky Le Mans 1970, ktoré vtedy tlač
nazvala „koncert Porsche“ sa išli za dažďa. Solar Productions vtedy umiestnila
19 kamier pozdĺž trate, ktoré dohromady natočili 40 000 metrov filmu a 3 ďalšie
kamery viezol Porsche 908 štartujúci za Solar Productions. Za volantom sa
striedali Herbert Linge a Jonathan Williams. Ich úloha bola jasná, pred štartom
spustiť všetky kamery, odštartovať čo najrýchlejšie a potom sa držať vo vedúcej
skupine jazdcov tak dlho, ako to len bude možné, aby sa natočilo čo najviac.
Svoju úlohu splnili znamenite, napriek nespočetným zástavkám v boxoch kvôli
nabíjaniu kamier sa nakoniec celkovo umiestnili na výbornom 9. mieste konečného
poradia!

Pre „svoje“ preteky, ktoré mali nasledovať, chcel Steve len
to najlepšie. Manažér Andrew Ferguson pre neho nakupoval autá, najímal jazdcov
i celé pretekové stajne za podmienok výhodnejších než pri skutočných pretekoch.
Iba veľký commendatore Enzo Ferrari odmietol spoluprácu. Požiadal o scenár (
nakrúcalo sa už druhý rok bez scenára ! ) a dostal poznámky, z ktorých sa
dočítal, že zvíťazí Porsche – a svoje autá nedal. McQueen ich teda päť nakúpil
od súkromníkov a ďalších niekoľko nechal zostaviť zo starších podvozkov Lola
s motormi Corvette a s karosériou Ferrari. Ostatné autá boli pravé a Solar
Productions sa tak stal na čas držiteľom najväčšej a najpestrejšej pretekovej
stajne 22 áut: okrem štyroch Ferrari 512 S a jednej 312 ďalej vlastnil tri
Porsche 917, dve 908, jednu 914 a štyri 911, dve Loly, dva Chevrony, Alfu Romeo
P 33, Matru 650 a jeden Ford GT 40. Tiež jeho jazdecký tým stál za to: 56
najlepších jazdcov. Medzi nimi boli okrem Steve McQueena napr. Jacky Ickx (
neskôr 6-násobny víťaz Le Mans ), Jo Siffert, Rolf Stommelen, Jean-Pierre
Jabouille, Vic Elford, Derek Bell ( neskôr 5-násobny víťaz Le Mans ), Richard
Attwood (víťaz Le Mans 1970), Mike Parkes, David Piper, Gerard Larrousse, Masten
Gregory, Herbert Muller a Rob Slotemaker (expert na „šmykové scény“).

SP okrem toho najali skutočných usporiadateľov pretekov,
skutočných policajtov, skutočných novinárov z International Racing Press
Association, najali i časť divákov z pretekov, ktorí zostali divákmi i pre
nakrúcanie – celkom na 1500 ľudí! ( pozn. red. - v tom čase neexistovali
počítačové triky pre davové scény, jednak to takto bolo realistickejšie )

Záber z nakrúcania filmu Le Mans (1971)

(Foto: Motor Trend a Christophorus)

Priebeh nakrúcania

Po skutočných pretekoch Le Mans v júni 1970 nasledoval
týždeň na odpočinok, a potom začal ten pravý McQueenov Le Mans, doprevádzaný
množstvom ťažkostí.

Najprv sa zistilo, že celý okruh je mŕtvy. Plagáty,
inzertné plachty a tabule sa odsťahovali na ďalšie preteky, a tak Solar
Productions museli zohnať od najrôznejších firiem náhrady. Vyzdobili trať, ale
do rána bola opäť holá, a miestni fanúšikovia bohatší o cenné trofeje. Každý
večer sa teda trať „odstrojovala“. Ďalším problémom bol hmyz, ktorý v júnových
pretekoch zvykne mohutne znečisťovať prilby, chrániče i autá. Už behom prvých
týždňov nakrúcania však všetky mušky zmizli. Museli sa teda dovážať a metať na
potrebné miesta, aby účastníci vyzerali, akoby ich „nazbierali“ v rýchlosti 300
km/h. Takto sa kvôli najrôznejším dôvodom zistilo, že pôvodný rozpočet 7
miliónov dolárov vzrastie možno na 10 miliónov. Preto kvôli prísunu nových
financií museli ako partnera pribrať televíznu spoločnosť CBS. Lenže to všetko
boli iba detaily.

Hlavný problém bol oveľa horší. V skutočných pretekoch Le
Mans sa už natočili desiatky kilometrov najväčšieho, najskutočnejšieho filmu
o pretekaní, v pohotovosti boli najväčšie pretekárske esa a davy komparzistov,
ale stále chýbal scenár. Každý natáčaci deň stál 40 tisíc dolárov, ale nebolo
jasné, čo sa má presne nakrúcať. Koncom augusta 1970 konečne angažovali Harryho
Kleinera. Jeho scenár však McQueen zamietol. Nastúpil Ken Purdy, uznávaný
a v tej dobe najlepší motoristický novinár sveta, ale tiež on so svojim dielom
prepadol. Znovu požiadali Harryho Kleinera. Sud s prachom sa nebezpečne
zahrieval, iba Steve McQueen známy svojou vášňou k motorkám, autám a pretekaniu
zachovával kľud. Presnejšie povedané – mal svoju hračku. Dlhé hodiny sa zo
zábavy preháňal na okruhu na Porsche 917 a vystupoval z neho, len aby sa povozil
na menšom Bugattiho okruhu na niektorom z motocyklov, ktoré si kvôli tomu kúpil.
Sedlal striedavo motorky Triumph Bonneville, Norton Commando alebo Husqarnu 400
a naháňal sa s rôznymi esami, medzi ktorými bol aj motocyklový šampión Mike
Hailwood, ktorého si tiež najal pre film. Riaditelia šaleli, mechanici mali plné
ruky práce a argumentovali tým, že autá sa stavali pre preteky na 24 hodín a nie
na 24 týždňov. Na neďalekom letisku bolo stále v pohotovosti lietadlo, ktoré
lietalo pre potrebné náhradné súčiastky do nemeckého Stuttgartu alebo do
talianskej Modeny. Až keď mu producenti pohrozili pokutou 1 milión dolárov, čo
bol práve jeho honorár za film, Steve sa zmenil v ovečku. Konečne tiež Kleiner
dopísal ten pravý scenár a tím filmárov, špeciálne zostavený z vybraných
bývalých špičkových športovcov všetkých disciplín sa dal do práce akoby im išlo
o olympijskú medailu.

Pri nakrúcaní bolo mnoho nadšenia a dobrej nálady, ale
samozrejme nechýbali ani dramatické okamihy. Hoci keď sa neplánovane vzňalo
Ferrari Dereka Bella v rýchlosti cez 300 km/h a Bell vyviazol len s ľahkými
popáleninami. Keď zasa Porsche 917 s Davidom Piperom vyletelo z trate práve
v mieste, kde sa v r. 1969 zabil John Woolfe, a rozlomilo sa na dva kusy, nikto
neveril, že by to Piper mohol prežiť. Prežil, ale prišiel pritom o nohu. Výťažok
z prvého dňa premietania Le Mans na celom svete, ktorý mu patrí ako odškodné, je
malou náhradou.

Scéna z filmu Le Mans (1971)

Dej filmu

O filmovom deji v tomto prípade ťažko hovoriť. 90 % záberov
tvoria preteky. Kritici vyčítajú mizerný dej, ale to nebolo zámerom filmu ( inak
by vznikla ďalšia „Formula“ so Stallonom :) Dej filmu by sa dal zhrnúť takto:
slávny americký automobilový pretekár Michael Delaney ( Steve McQueen ) túži
pretekať, preto silou vôle prichádza do Le Mans na miesto činu svojej
minuloročnej havárie pri ktorej zahynul ďalší pretekár. Do Le Mans ročníku 1970
sa prihlási ako pretekár favorizovanej stajne Porsche. Medzi favoritov a jeho
najväčších súperov patrí Nemec Erich Stahler ( Siegfried Rauch ) jazdiaci za
stajňu Ferrari. Behom chvíľ odpočinku, ktoré preňho prichádzajú pri striedaní
v pretekoch zistí že ho priťahuje vdova Lisa Belgetti ( Elga Andersen )
zosnulého pretekára z minuloročnej havárie... Ako to už býva, k pretekom akosi
patria havárie, ktoré sú pre diváka magnetom.

Samozrejme divák uvidí vo filme len havárie zinscenované.
Celkovo sú vo filme tri. Peter Huber a Glawitza, dvaja rakúski jazdci, v tom
filme ako herci a kaskadéri, si prišli na svoje. Huber napr. odvážne narazil
s Porsche 917 do zvodidla, potom vystúpil, na jeho miesto vložili bábku a voz
v plnej rýchlosti diaľkovo naviedli von z trate. Vlečenie lanom je dobré tak pre
trikové scény, ale McQueen chcel skutočnosť, preto boli autá určené na haváriu
vedené diaľkovým ovládaním. Pri vysokých rýchlostiach sa však reakcia diaľkového
ovládania stávala nebezpečnou a tak jeden voz havaroval a bol zničený skôr, než
sa vôbec dostal pred kameru. Realizmus až do krajnosti je pre McQueenov Le Mans
typický. Najslávnejšia scéna havárie v „Le Mans“ ukazuje diaľkovo riadený
skutočný Porsche 917 v hodnote 40 000 dolárov narazí na zvodidlo a odrazí sa vo
vzduchu, karoséria sa trhá a odlieta, voz sa divoko šmýka po ceste na druhú
stranu, aby sa nakoniec vrátil a celkom rozbil o zvodidlo. Záber trvá len pár
sekúnd, ale vo filme je znovu drasticky pitvaný, spomalený, prelínaný zábermi
šokom sklenených modrých očí McQueena sediaceho v troskách, ktorý všetko znovu
prežíva. Divákovi sa pritom vrýva hlboko do pamäti hrôza okamihov havárie. Celý
záber patrí k najskvelejším scénam filmových havárií. Trvá 20 sekúnd, z ktorých
každá stála 2 tisíc dolárov.

Druhá kolízia začína divokým šmykom červeného Ferrari,
a končí výbuchom a vznietením vozu tímového druha. Dráma vyvrcholí, keď zranený
jazdec sa snaží dostať z auta, aby unikol hroziacemu výbuchu. Jeho kŕčovité
úsilie je ešte podtrhnuté spomalením záberu. Pri konečnom zostrihu bol tento
záber skrátený, takže diváci už neuvidia hrozný záver. V skutočnosti po havárii,
ku ktorej bol voz Ferrari navedený rádiom, do vozu sadol kaskadér herca. Výbuch
nastal skôr a oheň sa rozšíril ďalej než sa predpokladalo, takže toho muža,
snažiaceho sa dostať z jeho dosahu plamene zasiahli. Ako horiaca pochodeň utekal
smerom ku kamere. Bolo to príšerné a zároveň skutočne „verné“. Muž utrpel ťažké
popáleniny.

Hlavnú úlohu vo filme Le Mans (1971) si zahral charizmatický herec Steve
McQueen, ktorý je aj vášnivým milovníkom pretekov

(Foto: Motor Trend a Christophorus)

Ohlasy a hodnotenie filmu „Le Mans“ ( 1971 )

Pokiaľ ide o filmové ocenenia, tak Le Mans ( 1971 )
získal iba nomináciu na Zlatý Glóbus 1972. Ale oveľa dôležitejšie je, že sa
vysoko hodnotí mnohými odborníkmi a fanúšikmi a dodnes sa pokladá za jeden
z najlepších filmov o automobilových pretekoch, ktorý dokonca ostal v niektorých
veciach neprekonaný. Hovorí sa, že scény z McQueenovho Le Mans prekonávajú
všetko, čo bolo dosiaľ natočené. Sú najvernejšie pretože sú skutočné. Žiadne
triky, dokonca ani podtáčanie. Detaily v plnej jazde snímali tri kamery
pripevnené na konštrukciu, ktorú pred sebou viezol Porsche 908. Tiež Ford GT 40
jazdil s elektronicky ovládanou kamerou a v akcii bola i helikoptéra. Aby scény
zodpovedali atmosfére skutočnej daždivej 24 hodinovky ročníku 1970, natáčalo sa
pri umelom daždi a za slniečka tiež pod mohutnou plachtou 10 x 20 metrov, ktorá
nahradzovala zamračenú oblohu.

Posledné scény sa dotočili začiatkom novembra 1970. Skúsení
filmári vyhlásili, že to bolo jedno z najbláznivejších nakrúcaní. McQueen
priznal, že to bol jeho najťažší film. Ale pritom bol najšťastnejší zo všetkých,
pretože získal čo chcel. Túžil ten film natočiť, pretože pretekanie miloval nado
všetko.

Stratil pri tom niektorých svojich hollywoodskych
priateľov, ale s najlepšími pretekármi uzavrel nové, pre neho cennejšie
priateľstvá. Chcel mať tento film, pretože chcel pretekať. Nie pre film, ale
skutočne. A pri tom sa mu podarilo ešte oveľa viac. Vytvoril psychologický
dokument. To, po čom túžil, nakoniec do najväčších detailov tlmočí divákovi. Nie
iba vonkajšiu atmosféru depa a pretekania, ani to prostredie, aké medzi sebou
vytvárajú najlepší majstri volantu a ktoré dosiaľ zachytené nebolo, ale
predovšetkým zážitky jazdca, jeho najrozmanitejšie minúty tých dlhých 24 hodín,
keď pracuje ako stroj a napriek tomu ostáva človekom.

Le Mans

Dobrodružný/Dráma

USA, 1971, 106 min.

Námet: Steve McQueen, Harry Kleiner

Scenár: Harry Kleiner

Réžia: Lee H. Katzin

Hrajú: Steve McQueen ( Michael Delaney ), Siegfried
Rauch ( Erich Stahler ), Elga Andersen ( Lisa Belgetti ), Fred Haltiner ( Johan
Ritter ), Louise Edlind ( Anna Ritter ).. a ďalší

Použité zdroje k článku: Motor Trend, Automobil, Christophorus

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (1)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook