Mapy ku hviezdam
Cronenbergovi hrdinovia opäť nezapadujú do škatuľky obyčajných nudných susedov odvedľa; ak ste si niekedy mysleli, že pochádzate z dysfunkčnej či divnej rodiny, po zhliadnutí tohto filmu možno svoju teóriu prehodnotíte.
Weissovci sú mimoriadne excentrickí aj na pomery mesta Hollywood, v ktorom žijú, aj keď ich osobitosť možno neudrie do očí hneď na prvý pohľad: Dr. Stafford Weiss (John Cusack) je vyhľadávaný psychoterapeut celebrít, špecializujúci sa na svojpomocné techniky a jeho manželka Cristina (Olivia Williams), praktická obchodníčka, manažuje kariéru ich trinásťročného syna Benjieho (Evan Bird). Benjie je herecká hviezda vlastného seriálu, práve sa lieči z drogovej závislosti, ktorá len podtrhuje jeho boj s traumami z minulosti. Jeho problémy majú do značnej miery génové pozadie... Mladá Agatha (Mia Wasikowska), zjazvená po prežitom požiari a ukrývajúca temné tajomstvo, sa vracia do rodnej Californie po rokoch odlúčenia od blízkych. Absurdné zoznámenie sa s Carrie Fisher (herečka si v epizódke zahrala samu seba) na Twitteri jej vynesie prestížnu (?) prácu – ako osobnú asistentku ju zamestná odkvitajúca herečka Havana Segrand (Julianne Moore). Neurotická Havana práve prežíva zložité obdobie: zo všetkých síl sa snaží získať hlavnú rolu v novej verzii filmu, ktorý kedysi preslávil jej matku, tragicky zosnulú Clarice (Sarah Gadon). Okolnosti jej však príliš neprajú a Havaninej duševnej rovnováhe nepomáhajú ani opakujúce sa vidiny mŕtvej matky...
Je zložité hovoriť o dojmoch z filmu, ktorý je do značnej miery nakrútený tak, aby žiadne dojmy nevyvolával. Mapy ku hviezdam majú divácky príťažlivý, aj keď nijako originálny námet (o skazenosti Hollywoodu sa toho už porozprávalo a poukazovalo až-až, vo formách vážnejších i uvoľnenejších) a rovnako atraktívny vizuál (akoby nie, veď sa dej odohráva v slnečnom Los Angeles). Filmu však chýba schopnosť priblížiť sa k divákovi, drží si ho od tela na dĺžku natiahnutej ruky a tak je najsilnejším dojmom pocit skleneného múru, spoza ktorého sledujete dianie. Možno to bol režisérov zámer, ktorým chcel zdôrazniť osobitosť až absurdnosť postáv, odrezaných takmer úplne od reality tak, ako ju pozná väčšina z nás, nedá sa však zbaviť pocitu, že presne opačný prístup by bol oveľa nápomocnejší. Film je ťažké zaradiť do nejakej škatuľky, viac než čokoľvek iné pripomína sériu dokumentárnych psychologických profilov hlboko narušených jedincov, s ktorými by mal veľa práce nejeden skúsený odborník. Občas na povrch prenikne závan morbídneho humoru, duchárskeho sci-fi, a trocha satiry či frašky. Faktom však ostáva, že prvé dve tretiny okolo vás prejdú akoby mimochodom - záver filmu vás následne zasiahne o to silnejšie.
Najvýraznejším prvkom sú herecké výkony, ktorým suverénne kraľuje Julianne Moore. Jej pološialená Havana pripomína staršiu sestru Lindsay Lohan, je odstrašujúca, komická aj poľutovaniahodná. Intenzita jej výkonu jej oprávnene vyniesla cenu za najlepší herecký výkon tohtoročného festivalu v Cannes. Agatha Mii Wasikowskej je zaujímavá v tom, že jej osobnosť sa vynára len pomaly – začína zdanlivou naivitou, pod ktorou sa skrýva istá miera svetáckosti, neskôr spoznávame jej citovú depriváciu, ale najmä sledujeme, ako sa prediera na povrch jej temná stránka. Postava Cusackovho dr. Weissa je presne ten typ psychoanalytika, ktorý vyvoláva primárny pocit, že by podrobnú analýzu potreboval najskôr sám, jeho manželka v podaní Olivie Williams predvádza zaujímavú kombináciu obchodnícky oceľových nervov a potláčaných pocitov, ktoré vedú k jej emočnému kolapsu. Čerešničkou na torte je mladý výrazný talent Evan Bird, ktorý svojmu Benjiemu s prehľadom vtisol nečakanú zrelosť a komplexnosť. Zmienku si zaslúži aj Robert Pattinson, ktorému prischla „najnormálnejšia“ postava vodiča limuzíny Jeromea. Zhostil sa jej so sympatickou civilnosťou, jeho postava sa na rozdiel od ostatných celý čas drží nohami na zemi. Jeho duševná rovnováha nemusí byť nevyhnutne trvalého rázu – napokon, aj Jerome bojuje o to, aby sa presadil v meste anjelov ako herec či scenárista - aj tak v daných pomeroch predstavuje zdravý protiklad k ostatným výstredným aktérom príbehu.
Mapy ku hviezdam sa rozvíjajú miernym, chvíľami až zbytočne zdržujúcim tempom. Pod slnečným, no inak nie veľmi výrazným povrchom v sebe film nesie prvky gréckej tragédie, ktorá sa odhaľuje rovnako ako jej postavy: postupne, jemne a nenáhlivo, aby jej koniec mohol zasiahnuť s maximálnym dôrazom.
