Švédsky ľadový anjel Ingrid Thulin

Švédsky ľadový anjel Ingrid Thulin

Švédsko má síce vyspelú kinematografiu, ale nepatrí medzi
filmové veľmoci. Talentovaných hercov sa tam síce nájde dosť, ale takých ktorí
by boli skutočné filmové hviezdy, alebo aspoň medzinárodne známi je iba
niekoľko. Preto to už chodí, že filmoví kritici medzi menami slávnych švédskych
idolov ako Greta Garbo a Ingrid Bergman citujú okrem iných aj meno Ingrid
Thulin. Modrooká ľadová blondínka Ingrid stelesňovala na filmovom plátne
severský chlad, trochu neskoršie v niekoľkých filmoch aj erotickú zmyselnosť
a ešte zároveň ako herečka bola schopná zobraziť utrpenie s jej vlastnou značkou
severskej sily.

Ingrid Thulin sa narodila 27. januára 1926 vo švédskom
prístavnom mestečku Solleftel. Bola dcérou rybára. Potom, čo sa jej rodina
presťahovala zo severu Švédska do hlavného mesta Stockholmu, študovala na
Pählamovom obchodnom inštitúte. Navštevovala tiež kurzy baletu u Lally
Casselovej, ale postupne ju stále viac priťahovalo divadlo. Prvé herecké
skúsenosti zbierala už ako 15- ročná na javisku mestského divadla v Norrkopingu
a v rokoch 1950-52 absolvovala odbornú hereckú prípravu v divadelnej škole pri
Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme, do ktorého po štúdiu nastúpila ako
herečka.

Od konca 40. rokov ešte ako študentka divadelnej školy pri
Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme sa začala uplatňovať tiež pred
filmovou kamerou a začala hrať i vo filme. Debutovala malou úlohou vo filme
Kde dujú vetry ( Dit vindarna bär, 1948 ). V začiatkoch jej filmová kariéra
nebola príliš úspešná. Kým sa rozhodla skúsiť šťastie v Hollywoode, hrala
dovtedy len malé alebo vedľajšie úlohy v 13 priemerných filmoch. Účasť
v hollywoodskom snímku Cudzia intriga ( Foreign Intrique, 1956 ), kde sa
objavila v druhej hlavnej úlohe po boku Roberta Mitchuma ako “Ingrid Tulean” jej
ešte popularitu nepriniesla, ale zásadný obrat v jej kariére učinil Ingmar
Bergman, pod ktorého režijným vedením hrala najprv v rokoch 1956-60 v mestskom
divadle v Malmo a na budúci rok sa už objavila v Lesných jahodách (
1957 ), čo znamenalo zlom v jej doposiaľ nevýraznej filmovej kariére. Ingrid
Thulin sa tak postupne stala vedľa Bibi Anderssonovej, Harriet Anderssonovej
a Liv Ullmanovej jednou z protagonistiek Bergmanovych slávnych filmových diel,
vďaka ktorým získala medzinárodné renomé.

Bol to začiatok dlhoročnej spolupráce s tvorcom Ingmarom
Bergmanom. Onedlho bola vedená jeho režisérskou taktovkou opäť. Celkovo sa
objavila v 10 Bergmanovych filmov. Pripomeňme si, že z plejády postáv, ktoré
vytvorila v Bergmanových psychologických a symbolických drámach, vyniká najmä
postava Marianny – svokry starého profesora ( Victor Sjostrom ) v už spomenutom
diele Lesné jahody ( Smultronstället, 1957 ), ktorá sa z filmov v ktorých
Ingrid hrala dnešnému divákovi vybaví medzi prvými. O jeden rok neskôr sú to
postava potratom skľúčenej rodičky Cecilie Elliusovej v príbehu troch rodičiek (
Ingrid Thulin, Eva Dahlbeck, Bibi Anderson ) čakajúcich v nemocničnej izbe vo
filme Prv než sa rozodnie ( Nara livet, 1958 ) za ktorú získala Ingrid
cenu ex aequo na MFF v Cannes a postava Mandy – manažérky Voglerovho
hypnotizérskeho divadla a zároveň manželky hlavnej atrakcie – diabolského
hypnotizéra a kaukliara ( Max von Sydow ) v psychologickej dráme Tvár (
Ansiktet, 1958 ).

Ingrid Thulin a Victor Sjöström vo filme Lesné jahody (Smultronstället, 1957)

Roku 1962 respektíve 1963, vytvorila ďalšie zo svojich
najvýznamnejších úloh, ktoré jej opäť poskytol Ingmar Bergman. Ide o starnúcu
učiteľku Marianne v dráme Hostia večere Pána ( Nattvardsgästerna, 1962
), ktorá je zároveň milenkou zúfalého kňaza ( Gunnar Björnstrand ) , ktorý
stratil vieru v Boha a tiež postava smrteľne chorej lesbickej prekladateľky
Ester vo filme Mlčanie ( Tystnaden, 1963 )  – za ktorú získala ocenenie
Guldbagge ( niečo ako švédska verzia Oscara ) v prvom ročníku udelenia tejto
švédskej filmovej ceny.

Odcudzenie medzi dvomi sestrami je ústredným motívom
Bergmanovho filmu Mlčanie ( Tystnaden, 1963 ) - pomaly plynúceho
deja s minimom postáv, ktoré spolu príliš nekomunikujú. Bergman v tomto filme
analyzuje fenomén komunikácie – empatie a chápanie emocii toho druhého na
depresívnom príbehu dvoch sestier, ktoré spolu nedokážu komunikovať a ktoré žijú
svoje frustráciou naplnené životy a chlapca, ktorý je akýmsi spojivom medzi ich
svetmi. Väčšina dialógov sa odohrá medzi dvoma sestrami, ide však o konfrontačnú
komunikáciu protikladov. Z prostredia hotela v cudzej krajine, kde sa odohráva
väčšina deja, neodchádza väčšinou k posteli pripútaná, chorobou trpiaca lesbická
prekladateľka ( Ingrid Thulin ) – a rovnako ani jej malý synovec. Ten tvorí
hádam jediné puto medzi oboma odcudzenými ženami. Druhá zo sestier ( Gunnel
Lindblom ) je živočíšnejšia, nevydrží v uzavretom prostredí, chodieva do mesta,
ponechávajúc tak chlapca chorej sestre a podivnému hotelu s jediným zriadencom.
Zábavný kabaret a spoločnosť jej zrejme uľahčujú vymaniť sa spoza napätia, ktoré
vládne v hotelovej izbe. Veľmi silná obrazová stránka, skvelé herečky, kafkovská
atmosféra hotela patria k pozitívam inak emočne chladného filmu. Z
nejednoduchého filmu sa vďaka zopár odvážnejším erotickým záberom, dobovou
tlačou označeným ako škandalóznym stal kinohit. Bergmanove dielo Mlčanie ( 1963
) je považované za prvý umelecký film, v ktorom sa objavil pohlavný akt.

Behom 60. a 70. rokov sa s príchodom štyridsiatky sa
začala Ingrid Thulin výraznejšie presadzovať i vo filmoch iných režisérov.
Dokázala, že jej herecké umenie nie je závislé iba na štýle a poetike
Bergmanovych filmových úvah, samozrejme rovnako tak dobre mohla spolupracovať
i s inými skúsenými a citlivými režisérmi. Francúzsky režisér Alain Resnais ju v
politickej dráme o protifrankistickom odboji s názvom Vojna sa skončila ( La
Guerre est Finie, 1966 ) obsadil do úlohy parížskej grafičky
Marianne, dlhoročnej družky španielskeho revolucionára ( Yves Montand ), ktorej
stvárnenie jej vynieslo pochvalné kritiky. Celkom dobrú úroveň má aj britská
melodráma Návrat z popolov ( Return from the Ashes, 1965 ), kde sa spolu
s Ingrid Thulin objavil aj Maximilian Schell.

Za jej najslávnejší “mimobergmanosky” film , ale môžeme
považovať až dramatickú spoločenskú fresku o zániku veľkoburžoáznej rodiny
Súmrak bohov ( La Caduta degli dei, 1969 ) slávneho talianskeho
režiséra Luchina Viscontiho, kde Ingrid Thulin stvárnila pôsobivú postavu 
inteligentnej, chladne vypočítavej, intrigánskej a nerestiam podliehajúcej
nemeckej barónky Sofie von Essenbeck, ktorá sa dopustí incestu s rovnako
skazeným dospelým synom ( Helmut Berger ). Pôsobivosť príbehu je len posilnená
zasadením deja do Nemecka 30. rokov krátko po nástupe fašizmu k moci
a sympatizovanie hlavných postáv s členmi nacistickej strany NSDAP a ich dlhé
chvastavé reči v úvode filmu.

Ingrid Thulin si zahrala vo vojnovej dráme Súmrak bohov (La Caduta degli dei,
1969)

Hoci Ingrid Thulin v tom čase už natrvalo žila v Ríme, tak
sa ešte niekoľkokrát stretla kvôli nakrúcaniu s mužom, ktorému vďačí za miesto
na filmovom výslní – Ingmarom Bergmanom. Za zmienku stojí jej vedľajšia úloha
Veroniky Voglerovej, milenky šialeného maliara ( Max von Sydow ) v Bergmanovom
psychologickom horore Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 ) o manželskej
dvojici, ktorej bezsenné nočné halucinácie postupne prechádzajú do predstáv
prevteľovania do démonov. Pozitívne a negatívne sily sa tu stretávajú vo vzťahu
duševne chorého maliara ( Max von Sydow ) a jeho tehotnej ženy ( Liv Ullmann ),
ktorú so sebou čoraz viac strháva do sveta predstáv a bludov.

Pôsobivou je tiež postava jednej z troch sestier Karin (
Ingrid Thulin ) vo filme Šepoty a výkriky ( Viskningar och rop, 1972 )
( za ktorú získala Donatellovho Dávida 1974 ) v psychologickej dráme situovanej
do konca 19. storočia o dvoch zámožných sestrách ( Ingrid Thulin a Liv Ullmann
), ktoré sa stretávajú na vidieckom sídle pri lôžku svojej smrteľne chorej
sestry ( Harriet Andersson ). Zatiaľčo obe sestry sú zaujaté svojimi
egoistickými problémami a neustále sa hádajú, ich vystrašený šepot je
prerušovaný výkrikmi chorej o ktorú sa nakoniec musí starať slúžka. Ako aj jej
posledná “bergmanovska“ postava: alkoholom zničená herečka Rakel Egermanová v TV
snímku Po skúške ( Efter repetitionen, 1984 ) v 70 minút dlhom dialógu,
kde divadelný režisér ( Erland Josephson ) po skúške divadelnej hry debatuje so
svojimi hlavnými herečkami ( Ingrid Thulin a Lena Olin ) a vysvetľuje im svoje
tvorivé zámery.

Nie všetky filmy Ingrid Thulin boli také úspešné. V časovom
období medzi spomínanými významnými dielami nájdeme aj celý rad priemerných, či
z rôznych dôvodov neúspešných filmov. Ďaleko za očakávaním skončil americký
western Štyria jazdci apokalypsy ( Four Horsemen of the Apocalypse,
1962 ) kde výsledok ešte zhoršil fakt, že hlas Ingrid Thulin musel byť kvôli
správnej anglickej výslovnosti na ktorej trvali Američania nadabovaný Angelou
Langsbury. 

Dosť ťažko sa tiež hodnotí kriminálny horor v koprodukcii
Nemecka, Juhoslávie a Talianska s názvom Malastrana ( 1974 ). Na jednej
strane je to podradný “béčkový” horor, na druhej strane mu nechýba dávka napätia
a pomerne zaujímavý dej. Pre filmových fanúšikov je pikantné, že film sa
nakrúcal v 70. rokoch v komunistickom Československu. Názov filmu je skutočne:
Malá Strana – len názov sa dostal do obehu skomolený zahraničnou distribúciou,
ktorá ale kuriózne s platnosťou rozhodla, že film sa bude oficiálne nazývať
Malastrana ( v niektorých krajinách je film uvádzaný pod anglickým názvom
Catalepsia ). V príbehu jedného rána nájde zametač ulíc v parku na Malej Strane
bezvládne telo amerického novinára Gregory Moora ( Jean Sorel ). Po jeho prevoze
do nemocnice konštatujú lekári smrť a novinárovo telo je uložené do boxu
v pitevni. Ten muž ale iba upadol do katalepsie a v skutočnosti nie je mŕtvy.
Prebudí sa a volá o pomoc. Lekári ho však nepočujú. A tak zatiaľčo leží v boxe,
rozpomína sa na nedávnu minulosť. V Prahe stretol krásnu Jessicu ( Ingrid Thulin
) do ktorej sa zamiloval. Strávili spolu nejaký čas, ale jednej noci Jessica
zmizne. Do vyšetrovania sa zapája československá štátna bezpečnosť ( ŠtB )
i novinárov priateľ Versain ( Mario Adorf ). Existuje síce možnosť, že Jessica
jednoducho dala novinárovi košom, ale Versain vyšetrovaním na vlastnú päsť
zistí, že v Prahe zmizlo viac takýchto žien. Vo filme sa vyskytujú pre dnešné
publikum až kuriózne zábery. Uvidíme tam zábery na starú Prahu, kde všetko až na
staré autobusy dnes ešte vyzerá rovnako. Ďalej keď novinár musí v knižnici dať
prepitné lenivému knihovníkovi, aby mu vôbec doniesol staršie čísla Rudého
práva, vyšetrujúci komisár chodí v gestapáckom koženom plášti, z TV znejú správy
v bezchybnej češtine. Pikantné je tiež, že jedna z nezvestných žien je známa pod
priezviskom Dubček...

Ako “odpad“ a ako takmer inštruktážny erotický film
z bordelu pre príslušníkov SS hodnotia mnohí diváci nepochopiteľný film Salon
Kitty ( 1976 ) zasadený do obdobia 30. rokov nacistického Nemecka, ktorý
nakrútil známy kontroverzný režisér Tinto Brass. Ingrid Thulin sa v tomto
nepochopiteľnom filme ocitla snáď omylom.

Na lepšej úrovni sa už nachádza francúzska krimidráma
Klietka ( La Cage, 1975 ) kde si Ingrid Thulin zahrala postavu Hélene, ktorá
sa ani po rokoch nechce zmieriť s tým, že ju opustil jej manžel Julien ( Lino
Ventura ). Nemôže pochopiť, prečo to tak učinil. Keď ju Julien o pol roka zasa
raz navštívi, pripraví na neho pascu a uväzní ho v zamrežovanej pivnici, aby
mala dosť času si s Julienom dôkladne pohovoriť...

Objavila sa aj v americkej TV CBS vo  vedľajšej úlohe
v biblickej  minisérii Mojžiš zákonodarca ( Moses the Lawgiver, 1975 ) po
boku Burta Lancastera.

Ako jej posledný medzinárodnému obecenstvu viac známy film
možno považovať svojho času úspešný kasový trhák Prejazd Kassandra ( The
Cassandra Crossing, 1976 ). Ide o skvelo obsadený katastrofický thriller ako
dvaja radikálni bojovníci za práva zvierat  prepadnú výskumný ústav, ale potom
v zápase nešťastnou náhodou rozbijú skúmavky s pľúcnym morom. Nakazení sa potom
ukryjú do medzinárodného rýchlika, ktorý je nato hermeticky uzavretý a má byť
odvezený do karanténneho tábora. Časom sú ale cestujúci kvôli nečakaným
komplikáciám ponechaní svojmu osudu a dokonca je vlak nasmerovaný na opustenú
koľaj, ktorá vedie cez železničný most Cassandra v Poľsku o ktorom je známe, že
vlak neunesie.... Celému filmu kraľujú herecké výkony Sophie Loren a Richarda
Harrisa. Vo vedľajších úlohách sa objavilo okrem Ingrid Thulin množstvo
vtedajších celebrít: Martin Sheen, O.J. Simpson, Lee Strasberg, Ava Gardner,
Burt Lancaster, Alida Valli. 

Od začiatku 80. rokov nakrúcala Ingrid Thulin už len
príležitostne. Jej úplne poslednou filmovou úlohou ostane postava romantickej
šesťdesiatničky Adeliny, o ktorej milostnom vzplanutí k ženatému hudobníkovi (
Dado Ruspoli ) rozpráva melodráma z domova dôchodcov Dom smiechu ( La Casa
del sorriso, 1988 ) – réžia Marco Ferreri, ocenená Zlatým medveďom na MFF
v Berlíne 1989.

Ingrid Thulin sa trikrát príležitostne postavila za filmovú
kameru. Ako režisérka debutovala krátkym filmom Oddanosť ( Hängivelsen, 1965
) (spoluréžia s Allanom Edwallom) a za kameru sa potom postavila ešte
dvakrát filmami Jedna a jedna ( En och en, 1978 ) kde pod jej režisérskym
vedením hlavnú úlohu stvárnil jej dlhoročný “bergmanovsky” herecký kolega Erland
Josephson a Roztrhnuté nebo ( Brusten himmel, 1982 ) – psychologický film
o tom, ako sa mladosť jedného dievčaťa prelína s jej zrelosťou.

V roku 1993 vydala svoju autobiografickú knihu Somebody
I Knew ( Niekto, koho som poznala ). Bola hosťom MFF v Karlových Varoch 1982.

Ingrid Thulin bola dvakrát vydatá. Jej druhým manželom bol
od roku 1956 do 1989 Harry Schein – režisér a zakladateľ Švédskeho filmového
ústavu.

Ingrid Thulin hoci hrala vo filmoch najrôznejších žánrov
a kvalít, navždy však ostane divákom známa hlavne ako Bergmanova herečka. Na
sklonku života sa Ingrid Thulin kvôli liečbe sa vrátila do Švédska, rakovine
však nakoniec podľahla 7. januára 2004 iba tri týždne pred svojimi 78.
narodeninami.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook