Boj snežného pluhu s mafiou
Nils Dickman (Stellan Skarsgård a áno, na toto priezvisko padne zopár narážok) je obyčajný, slušný, svedomitý, no stoicky a nudne pôsobiaci muž. Živí sa ako vodič snežného pluhu, s ktorým denne preráža cesty v okolí malého nórskeho mestečka. Za svoju prácu je odmenený titulom „občan roka“, vzápätí však utŕži nečakanú a zásadnú životnú ranu, keď sa dozvedá o smrti svojho jediného syna, ktorý sa údajne predávkoval drogami. Nils neverí, že Ingvar podľahol drogám, a začne pátrať po skutočnej príčine jeho smrti. Keď sa dozvie, že syn sa nevedomky priplietol do cesty drogovej mafii, vezme spravodlivosť do vlastných rúk, pričom sa mu podarí vyprovokovať boj medzi šéfom nórskeho klanu „Grófom“ a jeho srbským konkurentom zvaným „Papa“...
Film, ktorý bol v roku 2014 nominovaný v hlavnej súťaži Berlinale na Zlatého medveďa, je autorským dielom osvedčenej partie režiséra Hansa Pettera Molanda, scénaristu Kima Fupza Aakesona a herca Stellana Skarsgårda, ktorí sa už zišli pri tvorbe úspešného filmu Správny chlap z roku 2010. V Boji Skarsgård herecky odvádza svoj štandard, ktorý je síce vysoký a divácky príťažlivý, no ničím výnimočným neprekvapuje. Nanajvýš zdatným sparingpartnerom, ktorý na seba vo filme pritiahne väčšinu pozornosti je jeho hlavný protivník – Pål Sverre Hagen ako okázalý, vegánstvom posadnutý, no v zásade neimpozantný vodca „Gróf“. Trojicu filmových hrdinov uzatvára herecká legenda Bruno Ganz. Jeho „Papa“ vyžaruje správnu kombináciu autoritárstva, otcovského šarmu, komiky i tragickosti.
Boj snežného pluhu s mafiou je veľmi osobitý film. V médiách je primárne označovaný ako čierna komédia a očakávania tohto druhu vzbudzuje aj slovenský distribučný názov. Presnejšie by však v tomto prípade bolo hovoriť o akčnej dráme s prvkami čierneho humoru. Nosný motív a pohnútka hlavného hrdinu je závažná a režisér na to, napriek absurdnosti ďalšieho deja - nenecháva diváka zabudnúť. Humor preniká väčšinou cez dianie na plátne len jemne a pôsobí skôr podprahovo, vyvoláva viac úsmev či úškrn než uvoľnený smiech, aj keď na povrch prerazí aj niekoľko čistokrvných, prvoplánových gagov s viac či menej originálnymi motívmi. Udeje sa tak najmä v závere filmu, kedy sa už režisér zjavne snažil situáciu čo najviac odľahčiť. Žánrovo nejednotný režisérsky prístup prispieva k celkovo rozporuplnému dojmu z filmu, ktorý sympaticky a typicky severoeurópsky kombinuje vážnosť s komikou; tento mix je však namiešaný v nevyváženom pomere, aj keď má nesporné množstvo svetlých – až snehovo bielych - momentov.
