Foxcatcher
Bennett Miller je očividne naklonený žánru životopisného filmu. V poradí jeho tretí počin je tiež inšpirovaný skutočnými udalosťami a podobne, ako v prípade Moneyballu sa film zameriava na šport – zápasenie. Mark a David Schultzovci vyhrali na olympiáde zlatú medailu. Ale namiesto nejakej úcty, alebo slávy žijú obidvaja pomerne všedné životy. Talentovanejší z bratov David vedie tréningy zápasenia na ktoré chodí aj jeho brat Mark. David má rodinu a uznanie úzkeho kruhu ich spoločných známych a priateľov, zatiaľ čo Mark je ukrytý v jeho tieni a vyčkáva na svoju príležitosť.
Vzťah medzi dvoma bratmi je plný nevypovedaných vecí. To sa stáva minimálne prvú polovicu filmu nosným prvkom, ktorý nám odkrýva ich charaktery a ponúka nám načrtnutie nielen ich rodinnej, ale aj finančnej situácie. Na hereckých postoch tu máme krasavca Channinga Tatuma a Marka Ruffaloa. Druhá polovica filmu sprístupňuje divákovi postavu John du Ponta v podaní excentrického a desivo slizkého výkonu Stevea Carella. Ten prechádza výraznou premenou a je veľmi zaujímavé vidieť komickú ikonu v takto zápornej postave. Dominantný je tu vzťah John du Ponta k obidvom bratom a zároveň k svojej matke, u ktorej hľadá uznanie, akého sa mu nedostáva. Film sa ale skôr ako na zápasenie zameriava na trojicu vzťahov.
Na veľké sklamanie sa ale jedná o pomerne chladný film. Emócie asi z určitého strachu, že by to pôsobilo príliš expresívne, sú prezentované cez mlčanie, alebo veľmi slabé gestá. Ak sa aj stanie niečo skutočne zaujímavé – Markovo zúfalstvo na izbe, keď rozbíja veci a prejedá sa – je vzápätí nahradené nezaujímavou scénou, ako keby sa režisér uprostred dramatizácie scény rozhodol, že radšej upriami pozornosť niekam inam. Film sa tak stáva roztrieštením. Či už na poli dramatickom, alebo významovom. Motivácie postáv tak jasné na začiatku (Mark sa chce vyrovnať bratovi, David chce bratovi pomôcť, John chce ukázať matke, že je schopný), sa postupne vytrácajú a z filmu sa stáva neukotvený guláš nejasných emócií a významov.
Nemáme tu jednu udalosť ku ktorej postupne smerujeme a ktorá v nás prebúdza, ako v divákovi určité pochopenie nad úsilím ústrednej dvojice. A aj keď je v pozadí ďalšia olympiáda, obidvaja bratia už zlato majú, takže ani v tomto smere sa nejedná o nejaký všedný model, ktorý by postavy priblížil k divákovi. To že síce vybočuje zo zaužívaných klíše je na filme pekné, ale na to, že sa jedná o príbeh vraždy, je tam málo náznakov prečo. Carellova postava tak ako keby stále vyčkávala v úzadí na ten správny psychopatický kolaps, ale ten sa nakoniec nedostaví.
Film je skúpy na pamätné scény aj na zaujímavé myšlienky. Pripomína Millerovu prvotinu Capoteho, kde okrem neznesiteľného, ale iného dobrého výkonu Phillipa Seymoura Hoffmana, nie je nič pamätného. Foxcatcher je na tom rovnako.
Ústredný hudobný motív funguje a rovnako aj Fraserova kamera. Tá je pomerne hravá, keď vezmeme do úvahy, ako málo priestoru film ponúka. Na konci tak zostáva jeden veľký otáznik prečo sa to vlastne točilo? Bolo to preto, lebo tá udalosť otriasla Amerikou? Alebo je v príbehu schované nejaké posolstvo, aké som nepostrehol? Alebo je to jednoducho snaha byť neamerický v typicky americkej látke? Film nie je zlý, ale zabudnete na neho rovnako rýchlo, ako na sneh, čo padal pred dvoma týždňami.
