Casablanca (1942)

Casablanca ( 1942 )

26. novembra oslávi svoje už 64. narodeniny film Casablanca ( 1942 ),
ktorý sa stal kultom a ktorého fenomenálny úspech zaručil nesmrteľnosť i dvom
predstaviteľom hlavných rolí – Humphrey Bogartovi a Ingrid Bergmanovej. Nikto
nevie v čom spočíva tajomstvo tejto milostnej romance, ale faktom je, že dokáže
osloviť dnešné publikum rovnako dobre, ako vo svojej dobe to premiérové
a v krajinách kde bol film uvedený, celé vety z tohto filmu doslova zľudoveli:
„Dívam sa ti do očí, maličká.“ Film Casablanca mal prvýkrát v bývalom
Československu v kinách premiéru v r. 1947. Ale neskôr naši diváci až do roku
1989 nemali možnosť tento film vidieť, snáď preto, že jednou z ústredných postáv
je český odbojár. Dnes máme možnosť tento film vidieť hlavne na VHS alebo DVD
médiach. Nezaškodí zaspomínať si o dobe keď toto legendárne filmové dielo
vznikalo. Málokto tuší, že hoci Casablanca na filmovom plátne pôsobí ako
oddychový romantický príbeh, a bez pochýb ide o perfektne nakrútený
a dramaturgicky dobre zvládnutý film, v skutočnosti vznikala za neuveriteľného
chaosu. Klasická ľúbostná dráma vznikala za podmienok nad ktorými by i dnešným
producentom od hrôzy stáli vlasy na hlave.

Casablanca versus Skutočné historické udalosti

• 18. máj 1940: po porážke Francúzska nacistickým Nemeckom zostavuje maršal
  Pétain kolaborantskú vládu so sídlom vo Vichy a uzatvára prímerie s Nemeckom
  a Talianskom. Proti tomu sa rozhodne stavia generál Charles de Gaulle, ktorý
  vyhlasuje z londýnskeho exilu pokračovanie francúzskeho odboja. Podľa
  Pétainovej zmluvy z Vichy patria bývalé francúzske kolónie ( teda aj
  Casablanca v Maroku ) k tzv. voľnému Francúzsku a preto niesu obsadené
  nemeckou armádou.



• 6. február 1941: generál Erwin Rommel formuje v Afrike svoje jednotky



• 22. jún 1941: začína nemecký útok na Sovietsky zväz



• 7. december 1941: japonský útok na americkú námornú základňu Pearl Harbor
  vedie ku vstupu USA do 2. sv. vojny



• 21. január 1942: začína generál Rommel rozsiahlu nemeckú ofenzívu
  v Severnej Afrike



• 20. jún 1942: je rozdrvený britský odpor severne a južne od Tobruku a 25
  000 britských vojakov kapituluje.



• 7. november 1942: pri alžírskych a marockých brehoch pristávajú britské
  a americké vojská pod vedením generála Eisenhowera a prekonávajú odpor
  jednotiek vlády z Vichy.



• 14.-26. január 1943: je v meste Casablanca na konferencii spojencov za
  účasti amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta, britského premiéra
  Winstona Churchilla a francúzskeho generála Charlesa de Gaulla prijatá
  Rooseveltova formula o „bezpodmienečnej kapitulácii nepriateľov“.

Hollywood vo vojne

V čase prv než padli japonské bomby na Pearl Harbor, vládla v USA politika
prísnej neutrality na čele s prezidentom Franklinom D. Rooseveltom. USA sa
o dianie vo svete príliš nestarali a tým skôr s Európou, ktorej museli za cenu
vlastných obetí prísť na pomoc v 1. svetovej vojne nechceli mať nič spoločné.
Hollywood sa v tomto duchu snažil správať pokiaľ možno neutrálne, aby nevznikol
dojem, že chce propagandisticky vohnať Ameriku do ďalšieho vojnového konfliktu.
Výbor amerického senátu poverený zamedzením prípadnému „vojnovému štvaniu“
Hollywoodu sledoval zrod a úspech napríklad Chaplinovho filmu Diktátor ( 1940 )
len s veľkou nechuťou a slávnemu komikovi vyplynula z toho celá rada ústrkov
a nepríjemností.

V decembri 1941 po japonskom útoku sa všetko zrazu zmenilo a v Hollywoode
nastala mobilizácia. Vo vojnových rokoch 1942 – 1945 bolo v Hollywoode
nakrútených 1700 filmov – z toho 500 filmov sa priamo dotýkalo vojnového diania.
K najslávnejším filmom v tej dobe patria okrem Casablanky ( 1942 ) filmy: Aj
kati zomierajú ( 1943 ) – r. Fritz Lang, Čatár York ( 1941 ) – r. Howard Hawks,
Sabotér ( 1942 ) – r. Alfréd Hitchcock, Pani Miniverová ( 1942 ) – r. Wiliam
Wyler

Režisér Michael Curtiz počas nakrúcania filmu Casablanca (1942)

Nápad na príbeh „Casablanca“ bol ukradnutý

Na frontoch 2. svetovej vojny sa toho samozrejme udialo oveľa viac, pre náš
príbeh to ale nie je dôležité. Názov Casablanca získal film podľa miesta, kde sa
celý odohráva, koloniálneho mesta na severe Maroka. Rovnako ako mnoho iných
miest tejto zóny, stala sa i Casablanca za 2. svetovej vojny prestupnou stanicou
pre tisíce európskych utečencov pred fašizmom, smerujúcich do Spojených štátov.
Francúzske koloniálne úrady, spadajúce pod kolaborantskú petainovsku vládu, tu
spravovali zvláštnu zmes národa, zloženú z domorodých obyvateľov, kolonistov
a obchodníkov všetkých národností, fašistov a ilegálnych odbojárov, dobrodruhov
i turistov z donútenia. Na každom kroku sa tu prelínali najpodivnejšie ľudské
osudy, obyčajné, tragické, i komické, malé i veľké príbehy lásky a hrdinstva.
Išlo o skutočné príbehy a zároveň o námety ako priam stvorené pre nakrúcanie
hollywoodskeho filmu, či už s fiktívnym, alebo skutočným príbehom. Hollywood
zavetril šancu, a všetky tieto myšlienky sú nakoniec aj obsiahnuté v legendárnom
príbehu Casablanca – zvláštneho ľúbostného trojuholníka Američana Ricka Blaina,
jeho dávnej lásky Ilsy a jej manžela českého odbojára s podľa Američanov
„zaručene českým“ menom: Victor Laszlo... Scenár k príbehu filmu, ale vznikal za
podivných okolností, keď zvíťazili špinavé obchodné praktiky.

8. decembra 1941, iba deň po strašnom japonskom nálete na Pearl Harbor sa
v hollywoodskom filmovom štúdiu Warner Bros záhadne objavil scenár s názvom
„Everybody Comes to Rick´s“. Jeho skutočnými autormi boli dvaja mladí, vtedy
neznámi dramatici Joan Alisonová a Murray Burnett. Scenár bol pôvodne písaný pre
ich rovnomennú divadelnú hru „Everybody Comes to Rick´s“ ( Všetci chodia
k Rickovi ) odohrávajúcu sa v bare hlavného hrdinu Ricka Blaina
v Casablance, ktorá však nakoniec nikdy nebola zrealizovaná. Do Hollywoodu sa
scenár dostal na doporučenie jednej broadwayskej divadelnej agentky. 12. januára
1942 sú autorské práva na neuvedenú hru predané štúdiu Warner Bros za 20 tisíc
dolárov a pôvodní tvorcovia tak strácajú akýkoľvek ďalší vplyv na konečnú podobu
svojho diela. Na tom by nemuselo byť nič zvláštne, keby v tých časoch nebola
prevládala prax, že každé filmové štúdio malo vlastných scenáristov, ktorí okrem
vlastných scenárov mali na starosti aj úpravu cudzích scenárov a námetov
zakúpených štúdiom a ich spracovanie podľa predstáv a potrieb štúdia. Na základe
tejto praxe pôvodný scenár hry „Everybody Comes to Rick´s“ dostávajú na starosť
kmeňový scenárista štúdia Warner Bros Howard Koch a pomocní scenáristi Julius
a Philip Epsteinovci. Na návrh producenta Hala Wallisa je plánovaný film
premenovaný na Casablanca. Na tom by tiež ešte nemuselo byť nič
čudné, najmä ak štúdio kúpilo spomenuté autorské práva. Hlavný háčik je však
v tom, že výsledná verzia scenára obsahuje pomerne málo a pre príbeh
nepodstatných úprav. Napriek tomu sú to práve Koch a bratia Epsteinovci, kto
nakoniec dostáva Oscara 1944 za najlepší scenár !!! V dnešnej dobe, keď sa pojem
autorské práva skloňuje na každom kroku, by k niečomu takému nemuselo dôjsť.

Skutoční autori mýtu o Casablance Joan Alisonová a Murray Burnett ešte v 90.
rokoch sa márne domáhali súdnou cestou, aby bolo aspoň uznané ich autorstvo.
„Vynašiel som Ricka. Plakal som, keď som písal scénu s Marseillaisou.
To ja som napísal vetu Play it again, Sam,“ vyhlásil znovu v jednom
interiew v októbri 1990 Murray Burnett. ( pozn. red. – ide o známu hlášku, ktorá
neskôr zľudovela: Play it again, Sam ( Zahraj to znovu, Sam ) zo scény, keď
černošský pianista Sam ( Dooley Wilson ) už nikdy nemal Rickovi ( Humphrey
Bogart ) zahrať melódiu „As Time Goes By“, pretože zatrpknutému hrdinovi príliš
pripomínala zmarenú lásku, no na Rickovu výzvu ju potom ešte raz zahral ).

Dooley Wilson (pianista Sam) a Humphrey Bogart (Rick) počas nakrúcania filmu
Casablanca (1942)

Tvorcovia a herecké obsadenie

Keby malo byť po vôli pôvodným tvorcom Casablancy, čiže divadelnej hry
„Everybody Comes to Rick´s“ Joan Alisonovej a Murrayho Burnetta, role Ricka
a Ilsy by stelesnili Clark Gable a jeho tretia manželka Carole Lombardová. Ako
vieme, dopadlo to inak. Začiatkom roku 1942 sa v hollywoodskych kruhoch objavujú
prvé správy o pripravovanej novej melodráme Warner Bros, odohrávajúcej sa
v severnej Afrike. Podľa prvých údajov časopisu Box Office Barometer a neskoršie
podľa odbornej tlače sa ako pravdepodobní kandidáti na predstaviteľov hlavných
rolí uvádzajú títo herci:

Kandidáti na postavu Ricka Blaina:

• Ronald Reagan, George Raft, James Cagney

Kandidáti na postavu Elsy Lundovej:

• Heddy Lamarrová, Michéle Morganová, Olivia de Havillandová, Ann
  Sheridanová

Nakoniec ako už vieme, víťazom bol niekto úplne iný:

Víťaz na postavu Ricka Blaina:

• Humphrey Bogart

Víťaz na postavu Elsy Lundovej:

• Ingrid Bergmanová

Ako už vieme, bol to šťastný výber, na ktorom trval hlavný producent Hal
Wallis a keďže Humphrey Bogart vôbec nemal výzor romantického krásavca šéf
štúdia Jack L. Warner od dvojice Bogart – Bergmanová márne odradzoval:
„Dočerta, kto by kedy chcel pobozkať Bogarta ?“ Do ďalších rolí sú
postupne obsadzovaní herci, ktorí sa pred Casablancou, alebo minimálne po nej
objavili aspoň v jednom známom filme:

Obsadenie ďalších hlavných a vedľajších postáv:

• Conrad Veight ( ako major Strasser ) – objavil sa vo filme Kabinet doktora
  Caligariho ( 1920 )



• Peter Lorre ( ako Ugarte ) – objavil sa vo filme Vrah medzi nami ( 1931 )
  ( r. Fritz Lang )



• Claude Rains ( ako kapitán Renault ) – objavil sa vo filme Fantóm opery (
  1943 ) ( r. Arthur Lubin )



• Sydney Greenstreet ( ako signor Ferrari ) – objavil sa vo filme Maltézsky
  sokol ( 1941 ) ( r. John Huston )



• Marcel Dalio ( ako krupiér ) – objavil sa vo filme Pravidlá hry ( 1939 ) (
  r. Jean Renoir )



• Paul Henreid ( rakúskeho pôvodu - ako „český“ odbojár Victor Laszlo )

Spomenuli sme, že príbeh sa odohráva v Casablance, ktorá za 2. svetovej vojny
bola akousi prestupnou stanicou pre utečencov z rôznych krajín, utekajúcich pred
nemeckým fašizmom, ďalej miestom stretnutia odbojárov, dôstojníkov, či
dobrodruhov z rôznych kútov sveta. Na tento fakt ani v Hollywoode nezabúdali
a tak neskoršie pred prvou premiérou tlačové oddelenie Warner Bros oznámilo, že
na filme pred i za kamerou spolupracovali herci a rôzni spolupracovníci
dohromady 13 národností:

• Amerika – Humphrey Bogart, Dooley Wilson, Joy Pageová, Corinna Muraová,
  Dan Seymour, producent Hal Wallis, kameraman Arthur Edeson



• Anglicko – Claude Rains, Sydney Greenstreet



• Austrália – návrhár kostýmov Orry-Kelly



• Čína – madam Nellie Chiangová



• Francúzsko – Madeleine LeBeauová, Marcel Dalio



• Kanada – Jonh Qualen



• Maďarsko – Peter Lorre, režisér Michael Curtiz



• Nemecko – Conrad Veidt, Curt Bois, Trudy Berlinerová



• Rakúsko – Paul Henreid, Helmut Dantine, Ludwig Stossel, hudobný skladateľ
  Max Steiner



• Rusko – Leonid Kinskey, Dina Smirnovová



• Švédsko – Ingrid Bergmanová



• Taliansko – Frank Puglia



• Turecko – Abdulah Kareem

Na vtedajšie pomery slúži ku cti, že vo filme sa objavuje dohromady okolo 20
hlavných a vedľajších úloh a z toho počtu iba 4 hlavné úlohy boli zverené
rodeným Američanom. V polovici mája 1942 sa projekt Casablanca dostáva do
horúcej fázy – nakrúcanie sa môže začať.

Priebeh nakrúcania

22. mája 1942 sa konečne začína nakrúcanie slávneho filmu Casablanca. Skoro
celý film vznikal v Hollywoodskych štúdiách Warner Bros, kde sa postavili
kompletné kulisy Casablancy vrátane orientálnej výzdoby hlavného vchodu kaviarne
„Rick´s Café Américain“. Iba jediná scéna : prílet majora Strassera bola
nakrútená na letisku v Los Angeles. Retrospektíva udalostí pred parížskou
kaviarňou v Rickovych spomienkach, zobrazujúca divákovi príbeh bývalej lásky
Ricka a Ilsy bola nakrúcaná ako jedna z prvých scén.

Behom nakrúcania sa takmer hneď objavujú prvé problémy, ktoré trvali
prakticky celý film. Paul Henreid - predstaviteľ postavy „českého“ odbojára
Victora Laszla v príbehu milostného trojuholníka odmietal hrať postavu až
druhého milovníka po Bogartovi ( v tom čase nebol Bogart až tak známym hercom,
preslávil sa práve filmom Casablanca ) pretože stále chýbala defitívna verzia
scenára a až do poslednej chvíle nebolo jasné, kto plní hlavnú úlohu milenca po
boku Ingrid Bergmanovej. Humphrey Bogart zasa prichádzal na nakrúcanie často
opitý a hádal sa so svojou vtedajšou ženou Mayo Methotovou ( s ktorou nežil
v príliš šťastnom manželstve ) pretože nezmyselne žiarlila na Ingrid Bergmanovú.
Tá bola zasa celá nesvoja zo svojej roly, pretože jej stále nikto nedokázal
povedať v koho náručí jej postava Ilsy nakoniec skončí. Zúfalá rada režiséra
Michaela Curtiza: „Hraj tak nejak uprostred“, na kľude Ingrid
Bergmanovej rozhodne nepridala. Nečakaný problém sa vyskytol aj pri nakrúcaní
jednej zo záverečných scén. Ukázalo sa že do konca nakrúcania sa vo svete
zmenilo mnoho politických udalostí a zrazu fľašu minerálnej vody z Vichy (
značky „Vichy Water“ ), ktorá musí byť v záverečnej scéne symbolicky zmetená do
odpadkového koša, zrazu nejde zohnať, pretože tento tovar sa medzitým ocitol na
čiernej listine spojeneckej obchodnej blokády na tovar z krajín okupovaných
Nemeckom. Až na poslednú chvíľu našiel rekvizitár celú bedňu tohto nápoja
v sklade jedného zrušeného hotelu. Pikantné je tiež to, čo diváci nevedia: že
Humhrey Bogart, ktorý bol sám nízkej postavy ( 174 cm, podľa iných zdrojov len
160 cm ) bol nútený vo všetkých scénach v ktorých stojí priamo vedľa Ingrid
Bergmanovej ( 178 cm ) používať na topánky navlečené vysoké drevené podošvy,
pretože v tých časoch bolo nemysliteľné, aby hlavný hrdina na filmovom plátne
bol nižší než jeho partnerka. Príbeh filmu má miestami logické slabiny, ktoré si
všimol už scenárista Howard Koch, no režisér Michael Curtiz ho odbil: „S
logikou si žiadne starosti nerobte. Prejdem to tak rýchlo, že to nikto
nespozná.“ Tak napríklad i keď hmlu v Maroku nepoznajú, v záverečnej
slávnej scéne na letisku sa jej veľmi dramaticky prevaľujú celé chuchvalce.

Nakrúcanie filmu Casablanca sa postupne začalo dostávať do časového sklzu -
na dvere štúdia Warner Bros už začal klopať režisér Sam Wood a čakal na Ingrid
Bergmanovú kvôli dohodnutému nakrúcaniu jej ďalšieho filmu podľa románu Ernesta
Hemingwaya „Komu zvonia do hrobu“ ( 1943 ) po boku Garyho Coopera. Čas začal
pracovať proti Casablance.

To ale ešte nebolo všetko. Hrozilo, že s filmom to môže byť všetko inak.
Potom, čo spojenecké vojská oslobodili Casablancu, požadoval Jack L. Warner -
šéf štúdia Warner Bros, aby sa táto udalosť aktuálne odrazila i vo filme.
Producent Hal Wallis reagoval okamžite a nekompromisne: „Práve som videl
prvý zostrih Casablancy. Teraz už nie je možné film meniť. Keby sme ukázali
spojencov pri vylodení, bol by z toho celkom iný film, zmizli by nutné
súvislosti. Tak, ako vyzerá teraz, je Casablanca nádherný film. Mali by sme ho
nechať tak ako je.“

Kto si pozrie Casablancu, neubráni sa melódii, ktorú černošský pianista Sam (
Dooley Wilson ) nemal Rickovi ( Humphrey Bogart ) už nikdy znovu zahrať: „As
Time Goes By“, pretože zatrpknutému hrdinovi príliš pripomínala zmarenú lásku ku
Ilse ( Ingrid Bergman ). A predsa o túto pieseň, ktorej autorom textu je Herman
Hupfeld už od roku 1931 by diváci takmer boli prišli. Ešte v lete 1942 chcel
hudobný skladateľ Max Steiner ( skladal hudbu i pre slávny film Juh proti Severu
( 1939 ) tento hudobný song, ktorý podľa textu zložil pre Casablancu, vymeniť za
nejaký iný a všetky scény s touto piesňou mali byť znovu pretočené. Našťastie to
nakoniec nebolo možné a všetko ostalo tak z jediného, veľmi banálneho dôvodu –
Ingrid Bergmanová už bola pre potreby svojho ďalšieho pripravovaného filmu
režiséra Sama Wooda „Komu zvonia do hrobu“ ( 1943 ) ostrihaná nakrátko.

Legendárna dvojica filmových milencov: Humphrey Bogart (ako Rick Blaine) a
Ingrid Bergman (ako Elsa Lundová)

Dej filmu

Príbeh, ktorý sa pred kamerou odohráva vlastne nijak nevybočuje z obvyklých
pravidiel pre melodrámu. Zúfalo osamelý Rick Blaine ( Humphrey Bogart ) je
zatrpknutý majiteľ prosperujúceho nočného baru „Rick´s Café Américain“
v Casablance a pod jeho drsnou cynickou šupkou sa skrýva citlivé a spravodlivé
jadro. V Casablance, v ktorej ani v dobe 2. svetovej vojny nie je problém zohnať
falošný pas, všetky druhy pištolí, či jedov, je Rick človekom nachádzajúcom sa
doslova na križovatke politických záujmov. Do jeho podniku totiž pravidelne
prichádza nielen francúzsky dôstojník kapitán Renault ( Claude Rains ), ale
i nemecký major Strasser ( Conrad Veidt ), nehovoriac už o celej rade utečencov
z rôznych krajín sveta, ktorí práve v Rickovej Café Américain hľadajú niekoho,
kto by im zaobstaral falošné doklady a tím im pomohol uniknúť totalitnému
režimu, niekedy i prenasledovaniu a mučeniu.

Humphrey Bogart vytvoril v úlohe Ricka Blaina nezabudnuteľného chlapa,
postavu, ktorá sa stala súčasťou jeho legendy, hrdinu, ktorý by mohol zvíťaziť,
ale odmieta víťazstvo z toho prostého dôvodu, že oň nemá záujem. Bogart tu
vytvoril typickú postavu záporného a neochotného, no zároveň sympatického
antihrdinu – dnes už kultový typ postáv z obdobia film- noir: strhaná tvár, spod
privretých viečok bystro hľadiace oči, v kútiku úst sa klátiaca cigareta,
rozumovo triezve realistické uvažovanie, povahovo muž s minulosťou zločinca a
cynický individualista, ktorý je vo svojom srdci ešte stále mravným a
sentimentálnym človekom. Táto úloha bola zároveň v súlade s myšlienkovým
postojom mnohých ľudí v tejto búrlivej dobe - postojom človeka, ktorý aj napriek
maximálnej angažovanosti a odvahe môže stroskotať, človeka, čo nemôže nič
zachrániť, ani získať, neriadi sa ani záujmami, ani vášňami, iba koná. To je aj
postoj, s akým milióny amerických vojakov prešli druhou svetovou vojnou, je to
však i postoj muža, ktorý si nerobí ilúzie o svojich vyhliadkach. Bogartov
filmový hrdina podobne ako mnohí Američania bojujúci v II. svetovej vojne robí
to, čo sa urobiť má, bez veľkého vnútorného zdôvodňovania. Kráča za svojim
cieľom, no neraz je pre neho dôležitejšia cesta ako cieľ, ku ktorému smeruje. To
bolo umeleckým odzrkadlením bezprostredných následkov krutej vojny, rozčarovania
ktoré priniesla.

S unaveným nadhľadom pozoruje Rick Blaine toto z jeho pohľadu tak malicherné,
prízemné a úbohé pachtenie a je mu celkom jedno, aké sú motívy úteku toho, či
oného zúfalca. Jeho pohľad je unaveným pohľadom človeka, ktorý od života už
nemôže nič očakávať, ktorý sa zmieril so svojim osudom. Jeho chôdza sa podobá
chôdzi odsúdenca, ktorý dostal milosť. Prešiel všetkým utrpením, ktoré si možno
predstaviť, prešiel deviatimi kruhmi pekla zúfalstva. Nebojí sa preto ničoho.
Smrť by bola pre neho vyslobodením. A nič horšieho než smrť ho nemôže
stretnúť... Svet je pre neho hemžením ľudí, ktorí nezmyselne presadzujú svoje
ešte nezmyselnejšie záujmy, ľudí, s ktorými on už nechce mať nič spoločného.
Poskytuje im všetko, po čom túžia, a o čo ho často tak úpenlivo prosia, ale to
je všetko. Rick ich i naďalej a celkom zámerne ponecháva ich osudu, i keď často
vie, že títo ľudia, ktorým pomohol zohnať falošné pasy, či zbrane, sa rútia do
záhuby, i keď tuší aký krutý osud ich môže stretnúť. Akési vyššie zmierenie je
neustále prítomné v charaktere Ricka Blaina. Ani fyzická sila, ba ani schopnosť
včas a presne udrieť päsťou mu neprinášajú v jeho podniku ani v celej Casablance
tú jeho závideniahodnú a vskutku mimoriadnu autoritu – vážia si ho totiž pre
niečo iného: pre absolútnu absenciu strachu a závratnú inteligenciu. Veď
i pištoľ sa v jeho rukách stáva takmer intelektuálnou pomôckou, pretože nie je
ani natoľko zbraňou ako skôr posledným, rozhodujúcim argumentom v diskusii,
a nie je vôbec rozhodujúce, že väčšinou „diskutuje“ s politickými dobrodruhmi
a zločincami.

Len jediná osoba dokáže na niekoľko sekúnd vyviesť absolútne ľahostajného
a vždy zvrchovane elegantného Ricka z rovnováhy – jeho bývalá a jediná životná
láska Ilsa Lundová ( Ingrid Bergmanová ), ktorá jedného dňa prichádza do jeho
kaviarne a kvôli ktorej zatrpkol, keď ho ( ako sa divák dozvedá z retrospektívy
) po krátkom romániku v Paríži opustila, namiesto toho aby s ním utiekla pred
Nemcami, obsadzujúcimi Francúzsko. Rick netuší, že vtedy – v deň ich plánovaného
odchodu – dostala Ilsa správu o svojom dávno oplakanom manželovi, významnom
českom odbojárovi Victorovi Laszlovi ( Paul Henreid ), ktorý hoci domnele
zahynul v koncentračnom tábore, je nažive a na slobode – a že sa k nemu teda
logicky musela vrátiť.

Lenže i toto stretnutie s Ilsou nakoniec Rickovi potvrdí len jeho vlastnú
citovú prázdnotu ( aspoň to tak vyzerá ), potvrdí mu, že po mnohom strádaní
a utrpení v minulosti je už natoľko duševne vyprahnutý, že nie je schopný začať
znova, nie je už schopný lásky, nie je už schopný naozajstného citu.

Teraz, keď odbojár Victor uteká s Ilsou cez Casablancu do Spojených štátov,
sa milostný trojuholník stretáva a nastáva chúlostivá situácia. Victor potrebuje
k úteku pre seba a pre svoju ženu získať určité doklady, ktoré zhodou okolností
vlastní Rick. Tomu sa však samozrejme znovu ponúka príležitosť ako získať
stratenú lásku ženy, ktorej srdce, milujúce oboch mužov rovnakou mierou, teraz
zmätené nevie, ku komu sa prikloniť. Všetko vrcholí dramatickým finále na
letisku, motory lietadla sa rozbiehajú a divák stále nevie, ako to vlastne
dopadne. Pikantné je, že až takmer do konca nakrúcania to nevedeli ani samotní
tvorcovia.

Režisér Michael Curtiz natočil Casablancu vo svojom strhujúcom tempe, dokázal
bravúrne vystihnúť dusnú atmosféru vojnového obdobia. Všetko tu má svoj význam,
každý pohľad, každé gesto, každé slovo, každá pomlčka v rozhovore.

Slávna záverečná scéna na letisku

Filmová premiéra a nasledujúci triumf

V mnohých encyklopedických, časopiseckých aj knižných prameňoch sa ako rok
vzniku filmu Casablanca často uvádza rok 1942 a v iných prameňoch tiež často
zasa rok 1943. Skutočnosť bola takáto: Oficiálna Americká premiéra Casablancy na
ktorej sa zúčastnil iba úzko vymedzený okruh prominentov, ľudí od filmu,
novinárov a podobne sa konala v New Yorku 26. novembra 1942 ( na Deň
Vďakyvzdania ) v manhattanskom divadle Hollywood Theater patriacom štúdiu Warner
Bros a 1500 miest v sále bolo okamžite vypredaných ešte po nasledujúce dva
týždne. Až v januári 1943 vstupuje film do celoštátnej distribúcie pre kiná
v USA a pre zahraničie. Do konca roku 1943 zarobil film Casablanca 3,7 milióna
dolárov, čo bola na vtedajšiu dobu závratná suma. Ako diváci, tak i filmová
kritika a tlač okamžite zareagovali nadšene a nikto nešetril chválou. Významný
žurnál Variety napísal: „Casablanca dobýva rebríčky návštevnosti tak rýchlo,
ako americké jednotky severnú Afriku.“

V marci 1944 získava Casablanca tri Oscary – ako najlepší film roku 1943, za
najlepšiu réžiu ( Michael Curtiz ), za najlepší scenár ( Howard Koch, Julius
Epstein, Philip Epstein ). Jediným skalením tohto triumfu bolo, že sa ho nedožil
predstaviteľ majora Strassera, jeden z významných predvojnových nemeckých hercov
Conrad Veidt.

Už vtedy bolo mnohým jasné, že sa zrodilo niečo veľkého. No nikoho by vtedy
nenapadlo, že vznikne legenda, ktorá pretrvá roky. Dnes po viac než 60 rokoch
môžeme povedať, že Casablanca ( 1942 ) sa spolu s ďalším slávnym filmom z toho
obdobia Juh proti Severu ( 1939 ) ukázala byť tým najtrvanlivejším hollywoodskym
filmom z okruhu „náročnej komercie“ a pomerne dobre obstála v previerke času.
Veľkému záujmu sa Casablanca teší aj dnes, ako o tom svedčí rozsiahla
literatúra, ktorá o tomto diele po celom svete vychádza, jeho neustále reprízy
v TV. Casablanca inšpirovala celé generácie tvorcov plagátov, módy, filmov,
citujú ju rôzni spisovatelia, filmári i divadelníci. Príkladom za všetky môže
byť, že v roku 1972 nakrútil americký režisér Herbert Ross film pod názvom
Zahraj to znovu, Sam ( Play It Again, Sam, 1972 ) podľa rovnomennej
divadelnej hry, ktorej autorom je kultový režisér, herec a scenárista Woody
Allen, ktorý si tu ako v divadle, tak aj vo filme zahral hlavnú úlohu. Práve
v tomto diele dokázal Woody Allen svojou láskavou iróniou zložiť najväčší hold
nesmrteľnému filmovému mýtu.

Casablanca

Dráma / Vojnový


USA 1942, 102 min.


Scenár: Julius J. Epstein, Philip G. Epstein, Howard Koch


Réžia: Michael Curtiz


Kamera: Arthur Edeson


Hudba: Max Steiner


Hrajú: Humphrey Bogart ( Rick Blaine ), Ingrid Bergman (
Ilsa Lund ), Conrad Veidt ( major Strasser ), Claude Rains ( kapitán Renault ),
Paul Henreid ( Victor Laszlo ), Peter Lorre ( Ugarte ), Marcel Dalio ( krupiér
). Sydney Greenstreet ( signor Ferrari ), Dooley Wilson ( pianista Sam )
a ďalší...

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook