Danny Collins
Danny Collins (Al Pacino) je starnúci rocker, ktorému sa aj v dôchodkovom veku darí viesť život, aký by asi prijala väčšina z nás. Má dlhodobý a nepoľavujúci úspech u fanúšikov, nadbytok hmotných statkov i mladučkú milenku.
Napriek všetkému - či nebodaj práve preto - Danny prechádza ťažkou tvorivou i existenciálnou krízou. Kurz jeho životnej plavby sa prudko zmení po tom, ako mu jeho manažér (Christopher Plummer) ukáže inšpiratívny list, ktorý Dannymu pred štyrmi desaťročiami napísal sám John Lennon. Obsah si Danny bezodkladne vezme k srdcu a zareaguje radikálnou zmenou svojho opulentného životného štýlu. Preruší turné, opustí milenku a ubytuje sa v priemernom sieťovom hoteli v zapadákove v New Jersey, kde sa snaží obnoviť svoju umeleckú integritu. Hlavnou pohnútkou, ako sa ukáže, je ale túžba zoznámiť a zblížiť sa s výsledkom jednorazovky z dávnej minulosti, synom Tomom (Bobby Cannavale) a jeho rodinou. Pôžitkár v Dannym sa nezaprie a tak si neľahkú a nevyhnutne komplikovanú misiu spríjemňuje vytrvalým flirtovaním so sympaticky brisknou hotelovou manažérkou (Annette Bening).
Premisa tohto filmu hrozí gýčom, ktorý sa našťastie nekoná. Témy ako návraty ku koreňom, prehodnocovanie vlastného života a odhodlanie robiť už len správne rozhodnutia predstavujú veľmi tenký filmársky ľad, na ktorom sa film väčšinou preborí a následne utopí v opozeranej lacnej sentimentalite. Tomuto sa podarilo vyhnúť. Nemalú zásluhu má na tom neopakovateľná a charizmatická osobnosť Al Pacina, ktorý svojmu Dannymu vtisol okrem niekoľkých sebaironizujúcich prvkov aj vtip i nefalšovanú srdečnosť a vykreslil ho ako typického zlého chlapca (ak sa dá takýto termín použiť na sedemdesiatnika), ktorý má v zásade dobré srdce a oplýva toľkým šarmom, že ho jednoducho nemôžete nemilovať. Samozrejme, len ak nie ste jeho celoživotne ignorovaný potomok.
Obsadenie Cannavaleho do role Toma si Pacino vyžiadal a vedel prečo. Obaja herci sú skvelo zladení a skvelo im to odsýpa vo všetkých typoch odtieňov spoločných scén. Herecké obsadenie je celkovo najsilnejším aspektom filmu. Osviežujúco pôsobí Plummerov Frank ako vecný protipól Dannyho temperamentu, príjemne civilná je Jennifer Garner ako Tomova praktická manželka, a prítomnosť Annette Bening prežiari energiou akékoľvek, i menej vydarené dielo.
Na druhej strane sa scenáristovi Danovi Fogelmanovi vo svojej režijnej prvotine nepodarilo vyhnúť niektorým klišé. Vzťah Dannyho a Toma sa vyvíja predvídateľným smerom, samotný proces je však natoľko pôsobivý, že to tvorcom radi odpustíte, rovnako ako fakt, že krstné meno Dannyho vnučky je Hope (nádej) a že sa príbeh nezaobíde bez výskytu smrteľnej choroby, ktorá nám má naznačiť, že tie skutočne podstatné veci sa v živote nedajú kúpiť. Ďalšími slabinami sú Pacinov spev, ktorý vzbudzuje otázku, ako sa jeho nositeľovi darí toľké roky zachovať si popularitu, a prvoplánové použitie Lennonových piesní vo filmovom soundtracku (istý čas dokonca hrozilo, že film bude niesť názov „Imagine“).
Finálny produkt, (pri jeho zrode stál reálny zážitok britského hudobníka Stevea Tilstona, ktorý onen „fanúšikovský“ list od Johna Lennona a Yoko Ono skutočne dostal), určite neotrasie vývinom svetovej kinematografie, zato je ale príjemne sviežim koktailom humoru, trpkosti i nostalgie, no najmä nehasnúcej chuti do života.
