Sicario
Emily Blunt v centre príbehu boja amerických tajných služieb s juhoamerickými drogovými kartelmi a vágnej hranici medzi dobrom a zlom.
Pri rutinnej policajnej akcii FBI znenazdajky objaví dom plný zamurovaných mŕtvol a vzápätí príde agentka Kate Macer (Blunt) zásluhou nastraženej bomby o dvoch kolegov. Následne si Kate vďaka jej neopotrebovanosti a efektívnosti všimne „zvláštny poradca ministerstva obrany“ Matt (Josh Brolin) a ponúkne jej účasť na akcii, ktorá má potenciál „odhaliť tých, ktorí sú za smrť jej kolegov skutočne zodpovední“. Stopy vedú do prostredia drogových kartelov v Mexiku, kde má Macer možnosť prvýkrát okúsiť pracovné metódy svojich skúsenejších a problematiky znalejších kolegov. A sú to metódy, ktoré sa idealistickej, striktne predpisy dodržiavajúcej agentke neveľmi pozdávajú...
Kanaďan Denis Villeneuve je osobitý režisér s drsným, až surovým, no zároveň poeticky hypnotizujúcim rukopisom (Enemy; Prisoners). Kúzlo funguje aj v prípade Sicaria – sugestívna atmosféra od prvého okamihu vťahuje diváka spolu s hlavnou hrdinkou do zložitého, nikdy nekončiaceho boja proti organizovanému obchodu s drogami. Kate sa ocitá v nevďačnej pozícii nováčika, ktorému je odhalených len veľmi málo informácií o tom, čo vlastne v tíme, skladajúcom sa z ostrieľaných príslušníkov niekoľkých bojových jednotiek, robí. Jej hlavným filmovým partnerom (a istým spôsobom aj protihráčom) je Matt, blahosklonný, mierne šovinistický vodca vládnej akcie. Ten väčšinu času na plátne trávi tým, že disciplinovanej Kate oduševnene káže o tom, ako je postup podľa predpisov neefektívny a že občas sa treba prispôsobiť štýlu boja zločincov. A ak je Mattova skutočná identita jemne zahmlená, od prvého pohľadu je očividne niečo v neporiadku s finálnym členom ústrednej trojice hrdinov, tajomným, tikmi trpiacim Alejandrom (Benicio Del Toro), o ktorom sa Kate dozvie len toľko, že „má bez slova robiť, čo jej on povie“.
Film, ktorý má sľubne našliapnuté, sa začína drobiť niekde v polovici. Miesto udalostí sľubujúcich hlbší náhľad a preniknutie do vnútra problému sa samotná akcia zameraná na odhalenie identity hlavného drogového bossa stáva len akousi ilustráciou sprevádzajúcou eskaláciu Kateiných vzťahov s Mattom i Alejandrom. Neprichádza však k žiadnej psychologickej sonde postáv, keďže o Kate ani o Mattovi sa v priebehu deja nič zásadné nedozvieme. Inak je to v prípade Alejandra, lenže fakt, že táto postava skrýva nejaké temné tajomstvo, je tak zrejmý od prvého pohľadu na neho, že samotné odhalenie neprináša ani prekvapenie, ani katarziu.
Najvýraznejším prvkom, ktorý sa dostáva vo filme do popredia, je zasväcovanie idealistickej ženy, naivky, ktorá je ale na agentku FBI naivná až nedôveryhodne, do „skutočného“, tvrdého sveta silných, blazeovaných mužov, ktorí „všade boli, všetko videli“. Títo sa nezdráhajú dať jej svoju nadradenosť najavo akýmkoľvek neotesaným spôsobom, je pre nich len jedným z prostriedkov, ako dosiahnuť svoj cieľ, a nedovolia, aby zabudla na to, že je len pešiakom, ktorý má mlčať, plniť príkazy a byť rád, že vôbec môže byť pri tom.
Sicario, napriek svojim mnohým kladom, zostáva niekde na pol ceste medzi akčnou drámou a psychologickým thrillerom. Skvelí herci, strhujúca hudba Jóhanna Jóhannssona ani nádherná kamera Rogera Deakinsa nedokážu vykompenzovať plytkosť postáv či rozdrobenosť deja, ktorý je do značnej miery len náznakový a zlyháva najmä tam, kde by mal gradovať, teda v závere. Celkový účinok filmu sa tak, napriek silnej tematike, značne oslabuje. Nech je obal akokoľvek príťažlivý, posolstvo v štýle „veci sú zlé, nech robíme, čo robíme“, je predsa len na výnimočný filmový zážitok trochu málo.
