Svätica éry strieborného plátna Ingrid Bergman
29.08. 1915 ( Stockholm, Švédsko ) – 29.08. 1982 ( Londýn, Veľká Británia )
Ingrid Bergman bola jedna z najslávnejších herečiek obdobia zlatej éry Hollywodu 40. rokov. Jej prirodzená a skromná krása a jej herecký talent z nej učinili jednu z najobľúbenejších herečiek v histórii amerického filmu. Bola predurčená do rolí cnostných dievčat a svätíc, alebo osudových žien. Vo svojej dobe však v jednej role bola takmer bez konkurencie – len máloktorá herečka sa v období 40. a 50. rokov hodila do romantických úloh lepšie ako Ingrid Bergman. Za svoju filmovú kariéru bola držiteľkou dohromady až troch Oscarov za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe, v čom jej mohla v tých časoch konkurovať iba Katharine Hepburn. Jej osobný život však nebol vždy ľahký – bolo v ňom aj plno utrpenia a bolesti.
Narodila sa 29. augusta 1915 v Stockholme vo Švédsku. Keď jej boli tri roky, zomrela jej matka Frida a vychovával ju len jej otec Jaspis. Onedlho rozpoznal jej talent a priviedol ju k divadlu a herectvu. Po smrti otca žila v početnej rodine strýka Otta, ktorý ju v hraní tiež plne podporoval. Už ako 17- ročná debutovala ako dievča – štatistka malou rolou vo švédskom filme Landskamp ( 1932 ). V roku 1933 sa teda začala uchádzať o štipendium do Kráľovskej hereckej školy v Stockholme, kam bola prijatá. Ešte toho istého roku sa zoznámila so švédskym lekárom Petterom Aronom Lindstromom a po štyroch rokoch – 10.júla 1937 sa vzali.
Vo Švédsku nakrútila svoj prvý skutočný film Most mníchov ( Munkbrogreven, 1935 ), kde mala rolu dievčaťa menom Elsa Edlund, na tie časy už v zvukovom filme. Nebol však príliš úspešný. Naplno ju preslávilo až Intermezzo ( 1936 ) švédskeho režiséra Gustafa Molandera, kde si zahrala úlohu klaviristky Anity Hoffmann, ktorá má pomer so slávnym huslistom. V tej istej dobe dostala ponuku z Nemecka, v Berlíne natočila film Štyria kamaráti ( Der Vier Gesellen, 1938 ), čím sa jej spolupráca s Nemeckom skončila. Vojna bola na spadnutie a Ingríd utekala pred fašistami. Vrátila sa do Švédska a v septembri 1938 sa jej narodila dcéra Friedel Pia Lindstrom. V tej dobe už mala za sebou dohromady účinkovanie v 11 švédskych filmoch, keď dostala ponuku z Ameriky – legendárny filmový producent štúdia Metro-Goldwyn Mayer ( MGM ) a hľadač hereckých talentov David O´Selznick videl Intermezzo ( 1936 ) a rozhodol sa s Ingrid podpísať sedemročný kontrakt. Jej prvý americký film bolo remake s názvom Intermezzo: Milostný príbeh ( Intermezzo: A Love Story, 1939 ). Jej partnerom tu bol Leslie Howard ( hral Ashleyho Wilkesa v Juhu proti Severu, 1939 ) a až americká verzia tohto filmu v ktorom si Ingrid zopakovala svoju predošlú rolu ju vyniesla medzi skutočné hviezdy. Ingrid Bergman však odmietala zmeniť svoj image európskej herečky a prijať hollywoodsky spôsob života, okrem iného pokusy producentov aby si zmenila meno – mala vystupovať pod umeleckým menom buď Ingrid Berriman, alebo Ingrid Lindstrom ( čo bolo zhodou okolností jej pravé meno po svadbe ). Keď v Európe vypukla vojna, rozhodli sa s manželom Petterom a malou Piou natrvalo usadiť v USA.
Ingrid Bergman zapôsobila na Američanov ako zjavenie - bola nielen krásna a výborná herečka, ale ako jedna z mála dbala o svoju povesť, starostlivo sa vyhýbala škandálom, snažila sa dobre reprezentovať svoje remeslo a namiesto zbytočných hviezdnych manierov sa snažila v hraní zdokonaliť. To bolo v hollywoodskom prostredí, kde sú škandály a aféry na dennom poriadku pre Američanov niečo nezvyčajné, a preto netrvalo dlho a prostí ľudia si ju zamilovali. V tomto období nakrútila tri filmy z ktorých spomeňme napríklad klasiku Doktor Jekyll a pán Hyde ( Dr. Jekyll and Mr. Hyde, 1941 ) v hlavnej úlohe so Spencerom Tracym ( dvojúloha Jekyll-Hyde ) a s jeho ženskými fantáziami Ingrid Bergman a Lanou Turner.
Legenda strieborného plátna Ingrid Bergman
Ingrid Bergman prijala americké občianstvo a v roku 1942 nakrútila síce iba jeden, zato svoj najslávnejší film Casablanca ( 1942 ). Jej hereckým partnerom bol Humphrey Bogart a ich príbeh Ricka a Ilsy je dodnes považovaný za jednu z najkrajších filmových romancí. Nasledujúci rok získala nomináciu na Oscara za úlohu Marie v romantickej dráme z obdobia občianskej vojny v Španielsku podľa románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu ( For Whom the Bell Tolls, 1943 ), kde sa objavila po boku Garyho Coopera. Hemingway si ju do hlavnej úlohy sám vybral. O rok neskôr za úlohu duševne narušenej Pauly, ktorá sa so svojim manželom ( Charles Boyer ) nasťahuje do podivného strašidelného domu, kde vplyvom udalostí postupne začína prichádzať o rozum vo dráme Plynové lampy ( Gaslight, 1944 ) pod režijným vedením George Cukora dostala svojho prvého Oscara za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe.
V druhej polovici 40. rokov spolupracovala s Alfrédom Hitchcockom, natočili spolu tri filmy: romantickú mysterióznu drámu Rozdvojená duša ( Spellbound, 1945 ), kde sa Ingrid Bergmanová objavila ako psychologička snažiaca odhaliť skutočnú identitu paranoidného schizofrenika ( Gregory Peck ), ktorý ju miluje a ktorý sa navyše zhodou okolností stal novým riaditeľom príslušnej psychiatrickej liečebne. Ďalej išlo o špionážny thriller Povestný muž ( Notorious, 1946 ) kde sa predstavila ako dcéra špióna, pracujúceho pre Nemcov a manželka Nemca ( Claude Rains ), spravujúceho v Rio De Janeiro chemickú továreň. Na jej sledovanie je nasadený americký agent ( Cary Grant ), no ten čoskoro odhaľuje jej negatívny postoj k špiónskym aktivitám svojho okolia a zamiluje sa do nej. Tretí z týchto filmov Pod obratníkom Kozorožca ( Under Capricorn, 1949 ) s Josephom Cottenom, kde si zahrala úlohu alkoholičky, už bol menej významný. Medzitým prišlo ďalších pár menej významných rolí, až v roku 1948 postava svätice vo filme Johanka z Arku ( Joan of Arc, 1948 ), jedna z jej najobľúbenejších. Behom nakrúcania sa zaplietla s režisérom Victorom Flemingom a podala žiadosť o rozvod s ktorým jej manžel Petter Lindstrom súhlasil. V tom istom roku si pre zmenu zahrala rolu prostitútky vo filme Víťazný oblúk ( Arch of Triumph, 1948 ).
Ingrid Bergman a Cary Grant v thrilleri Povestný muž ( 1946 ) - réžia Alfred Hitchcock
I napriek tomu sa stala miláčikom publika. Ľudia ju zbožňovali, samozrejme len do tej doby, než ich zradila. A nielen ich. Začalo to tým, že požiadala o spoluprácu talianskeho režiséra Roberta Rosseliniho. Už ako milenci spolu odišli na ostrov Stromboli, aby tu nakrútili rovnomenný film Stromboli ( 1950 ). Bol však označený za prepadák a na mnohých miestach i zakázaný. Ingrid zistila, že s Rosselinim čaká dieťa. V tej dobe však ešte ani jeden z nich nebol rozvedený, a tak bol na svete nevídaný škandál, ktorý zvlášť pohoršil rôznych konzervatívcov a strážcov morálky.
Tak začalo v jej súkromnom živote obdobie „zostupu do pekla" , kde na jednej strane jej sedemročný zväzok s Rosselinim priniesol 3 deti a 6 filmov rôznej úrovne, na druhej strane bola v USA uvrhnutá do morálnej kliatby – jej filmy boli v kinách divákmi a kritikou bojkotované celých 7 rokov a americký kongres dokonca nejaký čas uvažoval, že jej zakáže hrať na území Spojených štátov. V roku 1950 sa jej narodil syn Roberto. S Rosselinim sa vzali o dva roky neskôr ( obrad sa konal v Mexiku, pretože v katolíckom Taliansku bol zákon o rozvode schválený až v r. 1969 ) a toho istého roku ( 1952 ) mu Ingrid dala dvojčatá Isottu a Isabelu. Ich vzťah sa ale ukázal ako chybou pre priveľké povahové rozdiely. Život po boku panovačného a majetníckeho Rosseliniho ju značne vyčerpával, tým skôr, že jej zakázal nakrúcať s inými režisérmi. V období 1951-55 nakrútila Ingrid Bergman sériu európskych filmov, skoro všetky v Taliansku s Rosselinim, no žiadny z nich nebol úspešný ( napr. Európa ´51 (1952), Giovanna d´Arco al rogo (1954), La Paura, (1954), Siamo donne (1953), a Viaggio in Italia (1954) ).
Obrat nastal až od roku 1956, keď jej prišiel na pomoc jej obdivovateľ francúzsky režisér Jean Renoir v ktorého romantickej komédii Elena a muži ( Elena et les hommes, 1956 ) si Ingrid Bergman zahrala ruskú šľachtičnú po boku Jeana Maraisa. Nasledujúci rok sa s Rosselinim rozviedla. Vrátila sa do USA a natočila s Yulom Brynnerom romantický historický veľkofilm Anastasia ( 1957 ), ktorý v niečom akoby kopíroval jej vlastný osud. Išlo o výpravný príbeh ruskej princezny Anastasie, dcéry posledného cára Mikuláša II., ktorá údajne prežila masaker komunistickej tajnej polície a takto sa z miláčika stala v západnej Európe utečencom, vydedencom, no vlastnými silami sa postupne vráti späť do vysokej spoločnosti. Rosselini sa rozzúril a oznámil svetu, že to bude prepadák. Nebola to však pravda. Ingrid získala druhého Oscara. Jej návrat bol triumfálny. Roku 1957 jej bolo odpustené navždy. Na toto sedemročné obdobie neskôr spomína: „Musela som prejsť cestu od svätice k prostitútke a potom naspäť k svätici, pritom som zažila všetko čo len človek za takých okolností môže zažiť." Toho istého roku sa tretíkrát vydala – tentoraz za švédskeho divadelného producenta Larsa Schmidta. V kľudnom manželstve s ním žila 21 rokov.
Od začiatku 60. rokov, až do konca svojej kariéry hrala Ingrid Bergman stále menej – približne jeden film každé 2-3 roky. Až na niekoľko výnimiek ( napr. Indiskrétny príbeh ( 1958 ) – s Cary Grantom, Goodbye Again ( 1961 ) – s Yvesom Montandom a Anthony Perkinsom a podobne ) vždy išlo už len o filmy priemernej kvality. Príčinou bol jej vyšší vek a s tým spojený nedostatok vhodných úloh a dobrých scenárov. Túto situáciu si sama dobre uvedomovala: „Až do svojich 45 rokov môžem bez problémov hrať zamilovanú ženu. Po 55 roku môžem rovnako dobre zahrať babičku. Ale tých desať rokov medzi týmto je veľmi ťažké prežiť ako herečka.“
V roku 1969 nakrútila bláznivú komédiu Kaktusový kvet ( Cactus Flower, 1969 ) s Walterom Matthauom. Dr. Julian ( Walter Matthau ) chce pred svojou mladou milenkou Toni ( Goldie Hawn ) zatajiť a nahovoriť jej všetko možné a využije k tomu svoju sestru Stephaniu ( Ingrid Bergman ). Toni navyše pokukuje po svojom susedovi Harveyovi ( Jack Weston ). Tu Ingrid dokázala, že dokáže byť dobrá aj v tomto žánri: „Vždy som túžila hrať v komédiách, ale až doteraz nik za mnou neprišiel s touto ponukou. Producenti si myslia, že všetky Švédky musia byť chladné ako Greta Garbo". O svojom vzťahu ku rodnému Švédsku vzápätí dodáva: „Som šťastná, že som sa narodila práve vo Švédsku, pretože to znamená mať hlboké vzdelanie – prinajmenšom tomu tak bolo za mojich čias. Ale nemohla som tam žiť, dokonca ani keď som bola mladé dievča. Švédsko je psychologicky príliš ďaleko od zvyšku sveta. Cítite sa tam ako na opustenom ostrove“.
O štyri roky neskôr v roli starej švédskej misionárky hrá v detektívke Vražda v Orient Expresse ( Murder on the Orient Express, 1974 ) podľa románu Agathy Christie. Hoci to bola vedľajšia rola, Ingrid z nej však dokázala svojim herectvom urobiť hlavnú. A tak ako 60- ročná získala svojho tretieho Oscara. V tej dobe však už vedela, že beznádejne trpí rakovinou a musela podstúpiť amputáciu prsníka. Choroba sa stále zhoršovala. Začiatkom roku 1978 mala novú prácu – nakrúcala psychologickú drámu Jesenná sonáta ( Höstsonaten, 1978 ) so slávnym švédskym režisérom Ingmarom Bergmanom. Zahrala si tu bývalú slávnu klaviristku Charlotte ( Ingrid Bergman ), ktorá príde po rokoch navštíviť svoju dcéru ( Liv Ullmann ), ktorá jej ale nedokáže odpustiť, že ju ako dieťa kvôli kariére roky zanedbávala, a tak sa milá návšteva zmení na napätie plné hádok a výčitiek. Čo sa týka umeleckého filmu, išlo o pravdepodobne jej najlepšiu rolu v takomto žánri, za ktorú získala nomináciu na Oscara v kategórii najlepšia herečka v hlavnej úlohe. To však nebolo všetko – vo filme Jesenná sonáta ( 1978 ) sa tentokrát divákom ukázala na filmovom plátne jej skutočná skrytá tvár – plná zúfalstva, smútku a túžby po živote. V roku 1980 vydala svoju autobiografiu s názvom „Môj príbeh“, ktorá sa okamžite stala bestsellerom.
Vo svojej predposlednej filmovej úlohe v dráme Jesenná sonáta ( 1978 )
Jej posledný film bol pre televíziu pod názvom Žena menom Golda ( A Woman Called Golda, 1982 ), životopisný príbeh bývalej izraelskej premiérky Goldy Meirovej. Osem mesiacov po dokončení tohto filmu - 29. augusta 1982 ( v rovnaký deň ako sa narodila ) Ingrid Bergman zomrela v spánku, len krátko po oslave svojich 67. narodenín s niekoľkými priateľmi. Hoci svojho manžela Larsa Schmidta opustila v roku 1978, zostal s ňou až do poslednej chvíle. Spolu s jej najbližšími ju doprevádzal na poslednej ceste. Ingrid zomrela s vedomím, že je milovaná. Podľa jej želania bol jej popol rozptýlený do mora pri pobreží Švédska. Za rolu Goldy jej bola posmrtne udelená TV cena Emmy, ktorú za ňu prevzala jej najstaršia dcéra Pia, ktorá je v súčasnosti televíznou a filmovou herečkou. S pomedzi detí Ingrid Bergmanovej sa ako herečka bezpochyby najviac preslávila jej dcéra Isabela Rosselini ( otcom bol Roberto Rosselini ), ktorú sme mali možnosť vidieť napr. v dráme Modrý zamat ( 1986 ) režírovanej Davidom Lynchom, v čiernej komédii Smrť jej pristane ( 1994 ) s Bruce Willsom a Goldie Hawn, z novších napr. v dvojdielnom TV fantasy: Merlin ( 2001 ) po boku Sama Neila.
Hoci Ingrid Bergmanová stvárnila mnoho dobrých filmových úloh, väčšina divákov si ju bude navždy pamätať ako Bogartovu stratenú lásku Ilsu Lundovú z kultového filmu Casablanca.
Zaujímavosti:
- Postavu Johanky z Arku si zahrala celkovo trikrát: v divadelnej hre Maxwella Andersona: Joan Lorrainy ( 1947 ), a vo filmoch Joan of Arc ( 1948 ) a Giovanna d´Arco al rogo (1954)
- Je bývalou svokrou Martina Scorsese
- Ingrid kvôli jej vysokej postave ( 178 cm ) musela často hrať bosá bez topánok a mnoho hercov nižšej postavy ako Humphrey Bogart ( 165 cm ), Claude Rains ( 169 cm ), Yul Brynner ( 173 cm ) v mnohých scénach muselo nosiť topánky s vysokými podrážkami, či dokonca stáť na stolčeku. Naopak Ingrid si veľmi pochvaľovala spoluprácu s hercami ako Cary Grant ( 187 cm ), Gary Cooper ( 191 cm ), Gregory Peck ( 191 cm )
- Odmietla rolu po boku Charltona Hestona v kultovom sci-fi Planéta opíc ( 1968 )
- Okrem švédčiny hovorila plynule po anglicky, francúzsky, nemecky a taliansky
- Svojho času slávny milostný románik Ingrid Bergman s vojnovým fotografom Robertom Capom inšpiroval režiséra Alfréda Hitchcocka aby napísal scenár k svojmu filmu Okno do dvora ( 1954 ) s Grace Kelly a Jamesom Stewartom
- V roku 1960 sa stala iba tretím umelcom, ktorému sa dovtedy podarilo získať herecké ocenenia zo všetkých oblastí: z filmu ( Oscar: Plynové lampy (1944), Anastasia (1956), Vražda v Orient Expresse (1973), z divadla ( Tony: Joan Lorraine (1947) – za túto hru získala celkovo 21 rôznych ocenení ) a z televízie ( Emmy: Dvadsaťštyri hodín zo života ženy (1960), Žena menom Golda (1982)
- Medzi jej dobrých priateľov patrili spisovateľ Ernest Hemingway ( ktorého volala „otecko“ a on jej odpovedal podobne: „dcérka“ ), režisér Alfréd Hitchcock, herci Cary Grant, Gary Cooper a Frank Sinatra.
- Jedného dňa našla na parkovisku pred filmovým štúdiom svoje auto nárazníkom zaklieštené o nárazník ďalšieho auta. Štúdiový policajt ju našiel ako holými rukami ťahá a pokúša sa nárazník zo všetkých síl uvoľniť. Policajt na to povedal: „Ste prvá filmová hviezda, ktorú som kedy videl, ktorej neprekáža, že si zašpiní ruky.“
- V múzeu filmových štúdií Warner Bros v Burbanku sa nachádza expozícia venovaná Casablance: oblečenie a kostýmy Humphreyho Bogarta a Imgrid Bergmanovej a malé piano, na ktorom vo filme Sam ( Dooley Wilson ) zahral znovu pieseň pre Ricka a Ilsu.
- Pri stockholmskom letisku Arlanda je veľká vývesná tabuľa s nápisom: „Vitajte v mojom rodnom meste", Ingrid Bergmanová, legenda.
- V apríli 2003 londýnska Gettyho obrazová galéria v spolupráci s časopisom Harpers & Queen pripravili fotografickú výstavu s názvom: „Kráľovne 20. storočia v Gettyho obrazovej galérii“ na poctu 100 ženám, s „neuveriteľným zmyslom pre životný štýl“, schopnosťou ovplyvňovať módu, kultúru a davy fanúšikov. Ingrid Bergmanová bola menovaná medzi prvými ďalšími menami ako Katharine Hepburnová, Grace Kelly, Madonna, Catherine Deneuve, Marilyn Monroeová a Jane Fondová.
